Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
 
 
Zárodky európskej civilizácie, z ktorej neskôr vznikla slávna grécko-rímska kultúra, dnes hľadáme v oblasti ostrovov Stredozemného mora a v úrodných oblastiach južného a stredného Grécka. Už v dobe bronzovej (v 3. tisícročí pred Kr.) tam pod vplyvom vyspelých civilizácií Blízkeho východu a Egypta, vznikali nové kultúry. Začiatkom bronzovej doby vynikala predovšetkým civilizácia Kykladských ostrovov. Jej centrum bol na ostrove Théra, ktorý bol z väčšej časti zničený výbuchom sopky a zemetrasením. Táto tragédia sa niekedy považuje za inšpiráciu k príbehom o bájnej Atlantíde, ktorá takisto skončila vinou prírodnej katastrofy. Kykladská kultúra bola prepojená s kultúrou Kréty, stredomorského ostrova, kde podľa legendy vládol legendárny kráľ Minos. Preto kultúru tohto ostrova, ako aj obdobie zhruba rokov 3000-1200 pred Kr., nazývame minojským obdobím.
 
Minojskú kultúru dnes poznáme vďaka vykopávkam sira Arthura Evansa, ktorý na prelome 19. a 20. storočia uskutočnil na Kréte rozsiahle vykopávky a objavil mesto Knossos. Práve on pomenoval túto kultúru podľa kráľa Minoa, ktorý vo svojom paláci na Kréte údajne vlastnil zložitý labyrint, kde držal Minotaura, netvora s ľudským telom a býčou hlavou, ktorý sa živil ľudským mäsom. Minotaura neskôr zabil za pomoci princeznej Ariadny hrdina Théseus. Keď Evans vykopal v meste Knóssos rozsiahly palácový komplex s veľmi členitým a zložitým pôdorysom, spomenul si na povesť o Minotaurovi a pomenoval súdobú krétsku kultúru minojskou. Dejiny minojskej civilizácie delíme na tri obdobia. Rané minojské obdobie (3000-2100 pred Kr.), keď boli minojci posilnení príchodom nového obyvateľstva cez Kyklady, rozšírila sa znalosť metalurgie a nadviazali sa námorné kontakty so stredomorskými oblasťami.
 
Stredné minojské obdobie (2100-1580 pred Kr.), na Kréte vznikajú prvé mestské centrá s obrovskými palácmi (Knossos, Faistos, Malia, Zakros), ktoré zničilo zemetrasenie a v období ich obnovy sa začína rozkvet minojskej kultúry s centrálnou vládou na čele s kráľom, aristokratickou družinou a úradníckym aparátom. Obyvatelia Kréty sa venovali poľnohospodárstvu, pastierstvu, rybolovu, remeselnej výrobe, existovala i početná vrstva otrokov. Kréta sa stáva námornou veľmocou a nadväzuje významné obchodné vzťahy s pevninským Gréckom. Z jednoduchého písma sa vyvinulo tzv. lineárne písmo, ktoré bádatelia rozdelili na dve skupiny A a B, pričom A sa ešte nepodarilo rozlúštiť.
 
Okolo r. 1580 pred Kr. postihlo Krétu zemetrasenie a útoky cudzích nájazdníkov. Týmto sa začalo neskoré minojské obdobie (1580-1200 pred Kr.). V 15. storočí pred Kr. sa Kréta dostala pod nadvládu mykénskych Achájcov. Príchod ďalších kmeňov z Peloponézu spôsobil definitívny pád minojskej kultúry. Počas stáročí sa na Kréte rozvinula pozoruhodná kultúra. Nesmiernu hodnotu mala krétska keramika, ktorej zachované časti sú jedným z vrcholov keramickej výroby vôbec. Minojská kultúra bola veľmi vyspelá aj po technickej stránke. Paláce a mestské sídliská boli pospájané spleťou ulíc, cesty viedli aj do menších obcí, rybárskych osád, dedín a svätýň. Domy mali obdĺžnikový pôdorys, boli postavené z kameňa a sušených tehál. Mali malé miestnosti, chodby a tvorili súvislé rady pozdĺž ulíc. Najvýznamnejším palácom na Kréte je palác v Knosse, postavený okolo roku 2000 pred Kr.
 
 
Palác v Knósse
 
 
Kultúru Achájcov, ktorí okolo 2. tisícročia pred Kr. osídlili južnú časť Balkánskeho polostrova a postupne prenikali aj na ostrovy v Egejskom mori, nazývame podľa ich najväčšieho mesta mykénska (asi 1600-1100 pred Kr.). Hoci Achájci hovorili rovnakým jazykom a uctievali tých istých bohov, nevytvorili spoločný štát, ale žili v malých kráľovstvách (Mykény, Tiryns, Pylos, Théby, Iolkos, Athény). O ich živote nám okrem archeologických nálezov rozprávajú archívy písomností v lineárnom písme B. Na čele mestského štátu stál kráľ – vanax, ktorý vlastnil veľké pozemky, i stáda dobytku a koní. Obyvatelia kráľovstva sa organizovali podľa rodov združených do bratstiev - frátrií, ktoré boli základnou jednotkou kmeňa – fýly. Na kopcoch budovali veľké paláce, obklopené masívnymi kamennými hradbami –akropoly. Hradby okolo mesta Mykény boli postavené z obrovských kamenných blokov. Hlavný vchod do mesta, Leviu bránu, strážili dve kamenné levice. Achájci boli podobne ako Minojci zručnými remeselníkmi a obchodníkmi. Podľa množstva zbraní, ktoré sa našli v mykénskych hroboch, boli tiež úspešnými bojovníkmi. Achájski králi viedli často kvôli územnému zisku a koristi medzi sebou vojny. Po ovládnutí Kréty prebrali jej miesto námornej veľmoci a venovali sa obchodovaniu. Na pobreží malej Ázie a južnej Itálie zakladali obchodné kolónie. Koncom 13. storočia pred Kr. sa Achájci dostali do konfliktu s vyspelou maloázijskou civilizáciou okolo mesta Trója. Trójska vojna, ktorú opísal v Illiade Homér, znamenala úpadok mykénskej civilizácie. Pretože sa značná časť obyvateľstva zúčastnila vo vojne, domáce hospodárstvo i obchod stagnovali. Príchodom ďalšieho gréckeho kmeňa –Dórov – mykénska civilizácia zanikla.
 
Levia brána v Mykénach
 
 
Obdobie od príchodu Dórov do vzniku mestských štátov (asi 1100 – 800 pred Kr.) nazývame temné (pretože Dórovia nezanechali písomné pamiatky) alebo Homérske (podľa Homérovho diela Odyssea, ktoré ako jediné opisuje vtedajšie politické a hospodárske pomery). Rozsiahle pohyby etník boli pravdepodobne zapríčinené závažnými klimatickými zmenami, ktoré mali dôsledky na celý staroveký svet. V tomto období sa skončilo usídľovanie gréckych kmeňov. Okrem Dórov, ktorí sídlili na juhu Peloponézu a na Kréte, medzi nich patrili Ióni, sídliaci v strednej časti Grécka a Aioli na severe. Vtedajší Gréci žili prevažne v dedinách. Boli to hlavne roľníci, ktorí mali vlastné hospodárstva. Jednotlivé rodiny boli sebestačné, vyrábali si nielen potraviny, ale aj náradie, odevy a keramiku. Na výrobu nástrojov už používali železo. Na konci temného obdobia vznikajú mestské štáty – polis. Spoločnosť sa organizovala v pokrvne príbuzných rodoch – genos a bratstvách – frátria, ktoré sa spájali do kmeňa – fýla. Kmeňové zväzy boli základom štátu, na ktorého čele stál kráľ – basileos. Basileos disponoval právomocami hlavného vojvodcu, sudcu a kňaza. Jeho funkcia sa však nededila a jeho moc časom obmedzila ekonomicky silná rodová šľachta. V temnom období vzniká grécky panteón, spoločenstvo bohov, sídliacich na hore Olymp a svojím výzorom a správaním pripomínajúcich človeka.

Homér
 
 
Archaické obdobie (800-500 pred Kr.) prináša prvé písomné pramene, ktoré nás oboznamujú so životom gréckych obcí. Prírodné podmienky Grécka - pevnina rozdelená množstvami pohorí a hôr, rovín a údolí a veľký počet ostrovov a ostrovčekov oddelených morom - spôsobili, že v Grécku nedošlo ku vzniku jedného štátu. Vzniklo však množstvo obcí, tzv.mestských štátov (polis). Podľa chápania Grékov bola polis politicky suverénnou, hospodársky sebestačnou komunitou občanov, ktorých k mestu viazali práva (majetkové, politické, právo ochrany) i povinnosti (služba v armáde, platenie daní, účasť na štátnom kulte atď). Nešlo teda o definíciu územnú. Na čele mestského štátu bol kráľ (basileos), ktorý mal najvyššiu súdnu, vojenskú i náboženskú moc. Spolu s ním vládla rada starších. V tomto období sa v gréckych mestských štátoch rozvinulo otroctvo. Otrokmi neboli len zajatci, mohli sa nimi stať aj občania, ak nezaplatili svoje dlhy.
 
Keďže Grécko bolo hornatou krajinou, ktorá nedokázala uživiť veľké množstvo ľudí, začali sa Gréci presídľovať na blízke ostrovy, kde zakladali kolónie. Tie sa čoskoro rozšírili do celého Stredomoria i časti Čiernomoria. Veľká kolonizácia ( 8.-6. stor. pred Kr.) priniesla Grékom nielen rozvoj špecializovanej remeselnej výroby a obchodu, či vznik peňažného hospodárstva, ale aj kontakty s kmeňmi a oblasťami dovtedy pre nich neznámymi, s inými jazykmi, kultúrou a náboženstvom. Gréci si uvedomovali aj svoju vlastnú kultúrnu a jazykovú príslušnosť, vznikla idea helénstva – príslušnosti k spoločnosti Grékov. Kolonizácia priniesla i nové majetkové pomery v komunitách, ktoré viedli k narastaniu rozporov medzi tradičnou pozemkovou šľachtou a ľuďmi, ktorí zbohatli obchodovaním, tlaku ľudu na kodifikáciu zvykového práva a k veľkej nespokojnosti spojenej s tragickými následkami dlžného otroctva. Vládu rodovej aristokracie ukončil vznik ranej gréckej tyranie a konšituovanie mestských štátov s rôznou formou vlády.
 
Medzi najvyspelejšie a najvýznamnejšie centrá archaického obdobia gréckych dejín patrili Atény a Sparta.Sparťania, potomkovia Dórov, ovládli územie Lakónie a zotročili si jeho obyvateľstvo, heilótov. Pod ich nadvládou boli i obyvatelia širšieho okolia, perioikovia, ktorí síce boli osobne slobodní, platili dane a účastnili sa vojenskej služby, neboli však plnoprávnymi občanmi. Sparťania tvorili úzku vládnucu skupinu. Veľkú pozornosť venovali tvrdej vojenskej výchove. Na čele Sparty boli dvaja volení králi (archágetovia). Ich poradným orgánom bola rada starších (gerúsia), so správnou, súdnou a zákonodárnou právomocou. Existovalo aj zhromaždenie slobodných občanov (apellá). Päťčlenný, zo všetkých spartských občanov každoročne volený zbor eforov, dozeral na dodržiavanie zákonov a kontroloval aj činnosť kráľov. Sparta bola jedným z najmocnejších štátov Grécka a ovládala tzv. Peloponézsky spolok, ktorý zahŕňal takmer celý polostrov.
 
Prilba spartského bojovníka
 
 
V Aténach sa pôvodne obyvateľstvo delilo podľa rodovej príslušnosti a vládli tu králi. Čoskoro ich vystriedali na jeden rok volení úradníci archonti (bolo ich 9), ktorí spravovali krajinu spolu s poradným zborom areopágom. Pochádzali z radov bohatej šľachty, ktorá vlastnila väčšinu pôdy. Zvyšok obyvateľstva tvorili drobní roľníci, ktorí nemohli obstáť v konkurencii veľkostatkárov a pre svoje dlžoby sa dostávali do otroctva. Plnoprávnymi občanmi boli eupatridai – aristokracia, geómoroi – strední a drobní roľníci, demiurgoi – remeselníci, obchodníci, námorníci, thétes – nádenníci. Bez občianskych práv boli metoikovia – cudzinci a otroci. Spolu s nezhodami medzi šľachtou viedlo sociálne napätie k nepokojom. Tie vyústili v spísaní tzv. Drakontových zákonov r. 621 pred Kr., ktoré uviedli do písomnej formy zvykové právo, no spoločenské problémy neriešili. Preto bol v r. 594 pred Kr. poverený usporiadaním vecí verejných archon Solón. Jeho reforma vyriešila problém dlžného otroctva, ktoré bolo zrušené. Zotročení Aténčania boli vykúpení a neplatnými sa stali aj záväzky drobných roľníkov. Solón rozdelil aténskych obyvateľov do štyroch tried, podľa majetku. Významné úrady mohli zastávať len členovia dvoch najbohatších tried. Príslušníci najchudobnejšej triedy sa smeli len zúčastňovať ľudového snemuekklésie a byť členmi súdnych zborov héliaiá. Keď Solón skončil svoju činnosť rozbroje vypukli znovu. Víťazne z nich vyšiel Peisistratos, ktorý sa roku 546 pred Kr. stal samovládcom (tyranom). Za jeho vlády zažívali Atény obdobie rozmachu. Začalo sa budovať veľké aténske obchodné a námorné loďstvo. R. 510 vytvoril novú aténsku ústavu Kleistenes. Aténskych občanov už nedelil podľa majetku, ale podľa územia, kde žili na tzv. fýly. Na čele fýly stál každoročne volený vojenský veliteľ stratégos. Zbor desiatich stratégov tvoril najvyšší výkonný orgán štátu. Stratég musel počas úradovania svojej fýly zvolať aspoň raz zasadnutie ekklésie a ďalšie tri - štyri razy podľa potreby, takže ľudové zhromaždenie sa schádzalo prakticky raz za týždeň. Každá fýla vysielala 50 členov do rady - búlé, ktorá mala 500 členov. Tá podliehala ľudovému zhromaždeniu, rovnako ako areopág. Kleisténes údajne zavedol ostrakizmus, črepinový súd. Aténčania sa v ňom mohli vysloviť, kto podľa nich ohrozuje bezpečnosť štátu. Ten, koho meno bolo na ostrakoch, hlinených črepinách, napísané najčastejšie, bol na 10 rokov vypovedaný z Atén.
 
Aténsky ostrakon
 
 
 
Otázky:
  1. Do ktorej doby a oblasti kladieme počiatky európskej kultúry?
  2. Ktorý britský archeológ sa preslávil vykopávkami na Kréte?
  3. Popíš minojskú kultúru.
  4. Popíš mykénsku kultúru.
  5. Prečo nazývame homérske obdobie gréckych dejín temným?
  6. Popíš štátne zriadenie Sparty v archaickom období.
  7. Popíš štátne zriadenie Atén v archaickom období.

 

Zoznam použitej literatúry:

 
Kol. aut., Encyklopedie antiky, Academia, Praha 1973
Kol. aut., Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha 1999
Kol. aut., Od praveku k novoveku, dejepis pre SOU a SOŠ,
Hečková, J;Marci, Ľ., Slneková,V., Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007