Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
 
 
Formovanie moderného slovenského národa úzko súviselo s celoeurópskymi filozofickými, politickými a kultúrnymi tendenciami (racionalizmus, osvietenstvo, laicizácia kultúrneho života), ako aj so špecifickými politickými, hospodárskymi a národnostnými podmienkami v Uhorsku a v Habsburskej monarchii vôbec. Takmer celé 17. storočie sa nieslo v znamení stavovských povstaní a protitureckých vojen, ktoré zanechali v dejinách nášho národa výraznú stopu. Okrem zmarených životov, zdevastovaného hospodárstva a neustáleho utužovania panovníckej moci a centralizácie zo strany viedenského dvora, najtragickejším následkom bolo konfesionálne (náboženské) rozdelenie uhorského (a pravdaže i slovenského) obyvateľstva. Konfesionálne spory, ktoré prebiehali vo vojnovej atmosfére, často vrcholili násilnosťami, aktami pomsty i z vôle oboch strán (z pochopiteľných dôvodov prevažovalo prenasledovanie a násilie z katolíckej strany – keďže centrálna moc bola katolícka). Práve konfesionálne rozdelenie slovenskej spoločnosti viedlo ku vzniku dvoch rozdielnych prúdov národného obrodenia, ktoré si museli k sebe hľadať dlhú cestu, a svojím spôsobom ovplyvňovalo kultúrny a politický vývoj na Slovensku ešte i v 20. storočí.
 
Ďalším uhorským špecifikom bol jeho mnohonárodnostný charakter. Veď územie niekdajšieho Uhorska zaberalo celé územie dnešného Slovenska, Maďarska, Chorvátska (bez Dalmácie), ďalej Zakarpatskú Ukrajinu (Ukrajina), Sedmohradsko a Banát (dnešné Rumunsko), poľskú časť Oravy a Spiša, Vojvodinu (Srbsko), Burgendland (Rakúsko), časti Slovinska, Bosny a Hercegoviny. Vedľa seba tu žili Maďari, Slováci, Ukrajinci, Rumuni, Srbi a Chorváti, nehovoriac o enklávach nemeckého a židovského obyvateľstva, českých, moravských exulantoch, ktorí sa v 17. storočí počas stavovských vojen usádzali na moravsko-slovenskom pomedzí a početnom rómskom obyvateľstve. Bolo bežné, že na etnicky zmiešaných územiach ich obyvatelia podľa potreby ovládali viacero jazykov. Úradnou rečou, takisto ako rečou vzdelancov a bohoslužobnou rečou rímsko-katolíckej cirkvi bola latinčina. Vo väčších mestách, kde mestský patriciát tvorilo prevažne nemecké obyvateľstvo, ako aj vo východoslovenských stoliciach s početným nemeckým obyvateľstvom (hlavne Šarišská a Spišská stolica) sa väčšina úradovania viedla v nemčine.
 
V 18. storočí žilo na Slovensku cca 1 800 000 obyvateľov, najviac Slovákov žilo v západnej časti Slovenska, v ľudnatých stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej, na východe v Šariši, Zemplíne a na Spiši. Stolice na severnom a strednom Slovensku (Orava, Liptov, Turiec a Zvolen) mali takmer celkom slovenské obyvateľstvo, no boli veľmi postihnuté útekmi poddaných, preto celkový počet ich obyvateľstva bol nízky. Slovenské obyvateľstvo malo prevahu i v Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolici. Početné maďarské obyvateľstvo žilo v Tekovskej, Hontianskej, Gemerskej, Bratislavskej, Zemplínskej a Nitrianskej stolici. Nemecké obyvateľstvo žilo v Bratislavskej, Nitrianskej, Šarišskej, Spišskej, Tekovskej a Hontianskej stolici. Vo východoslovenských stoliciach žilo i početné rusínske obyvateľstvo.
 
Hoci sa za začiatok slovenského národného obrodenia symbolicky považuje rok 1780, vnútorné štrukturálne zmeny slovenskej spoločnosti, ktoré viedli k vzniku obrodeneckého hnutia, sa začali oveľa skôr. Ich prejavom boli sprvu politické zápasy mestského obyvateľstva v 17. storočí, ktoré popri náboženskom charaktere získavajú už i národnostné zafarbenie. V prostredí vzdelaných predstaviteľov meštianstva a zemianstva zároveň vnímame záujem o národnú históriu ako i formovanie základných čŕt slovenskej národnej ideológie. Diela profesora trnavskej univerzity Martina Čeleša z Ružindolu a jezuitského vzdelanca Melchiora Inchofera mali veľký význam pri objasňovaní začiatkov kresťanstva na Veľkej Morave a v Uhorsku.
 
Udomácňovanie cyrilometodskej a veľkomoravskej tradície je zjavné i v predslove k Sölöšiho spevníku Canthus catholici z r. 1655, kde sa ako cieľ misionárskych zámerov Cyrila a Metoda opisuje panónsky slovanský ľud, ktorému vládne kráľ Svätopluk. Osobitný dôraz na autochtónnosť slovanského obyvateľstva v Panónii kládol vo svojich dejinách Uhorska turčiansky zeman Peter Révai, ktorého údaje o pôvode, starobylosti a rozšírení Slovanov v Európe sa stali zdrojom pre ostatných autorov pri rozvíjaní koncepcie slovenskej minulosti. V druhej polovici 17. storočia profesor trnavskej univerzity Martin Sentiváni z Liptova vyslovil historický názor, podľa ktorého predkami Slovákov usadených medzi Karpatami, Tisou a Tatrami boli už starovekí Jazygovia-Metanasti. V 18. storočí začali v ideológii slovenskej národnosti prevládať národoobranné prvky, vznikajú tzv. národné obrany - apológie. Ich základom bola teória o pohostinnom prijatí Maďarov (prvýkrát sa objavuje v apológii Jána Baltazára Magina) a zmluvná teória o vzniku uhorského štátu (vedecky spracovaná v dielach Mateja Bela, Samuela Timona a Adama Františka Kollára), ktoré v rozličných obmenách pretrvávali až do polovice 19. storočia. Podnetom pre spísanie apológie dubnického farára Jána Baltazára Magina, bol spis profesora uhorského práva na trnavskej univerzite Michala Benčíka z r. 1722, v ktorom sa obracia na poslancov snemu v Bratislave.
 
 
Maďarské knieža Arpád na povestnom bielom koni
 
 
V ňom označuje šľachtu a mešťanov Trenčianskej stolice za pravdepodobné pozostatky Svätoplukovho ľudu, ktorý vraj predal Maďarom svoju krajinu za bieleho koňa a preto je slovenský ľud na večnosť poddaný Maďarom. Magin vypracoval a v r. 1728 publikoval obranu Murices...sive apologia pro inclytu comitatu Trenchiniensi. Prvýkrát poukazuje na etnickú celistvosť slovenskej národnosti, vymedzuje jej územie a hranice. Poukazuje na starobylosť a význam mesta Trenčína, rozšírenosť slovanského jazyka a slávnu minulosť, autochtónnosť Slovanov a Slovákov v Uhorsku ako aj na cyrilometodskú tradíciu. Usiluje sa dokázať, že Slováci sú príslušníkmi toho istého národa ako Maďari (v zmysle politickom, nie etnickom), národa uhorského (Natio Hungarica) a ostro vystupuje proti stotožňovaniu pojmov Uhor (príslušník politického národa – obyvateľ Uhorska bez ohľadu na etnický pôvod) a Maďar (príslušník maďarského národa v zmysle etnickom). Oproti podmaniteľskej teórii bieleho koňa nastoľuje teóriu pohostinného prijatia Maďarov Slovanmi, podľa ktorej sa predkovia Slovákov dobrovoľne spojili s Maďarmi a spoločne založili uhorský štát. Na Benčíkove názory reagoval i významný historik Samuel Timon, vo svojom diele Imago antique Hungaricae (1733), podľa ktorého bieleho koňa vraj po porážke Svätopluka dali Slováci, ťažko znášajúci nadvládu Moravanov, Maďarom na znak spojenectva.
 
 
 
Matej Bel z Očovej
 
 
Matej Bel vo svojich Notíciách Bratislavskej a Zvolenskej stolice takisto bránil autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku a vedecky spracoval zmluvnú teóriu. S tou sa stretávame i v diele Adama Františka Kollára Amoenitates (1784), ktorý okrem iného ako prvý z uhorských historikov odmietol tzv. ius Atilianum (Atilovského práva, podľa ktorého Maďari ako potomkovia Hunov mali dedičské právo na územie Panónie).
 
V 18. storočí dochádza i ku vymedzeniu predstáv o etnickom území slovenskej národnosti. Podľa Mateja Bela Slováci obývali územie 13 severouhorských stolíc: Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Turčianskej, Oravskej, Liptovskej, Zvolenskej, Novohradskej, Tekovskej, Hontianskej, Gemerskej, Šarišskej a Zemplínskej. Základom národnej ideológie zostáva myšlienka príslušnosti Slovákov ku veľkému slovanskému národu hovoriacemu slovanským jazykom. Slovanský národ sa delí na kmene, slovanský jazyk na nárečia. Pokračuje štúdium slovenskej histórie, predovšetkým snahy o objasnenie pôvodu, etnogenézu Slovákov. Podľa Mateja Bela prvými Slovanmi v starovekej Panónii boli Jazygovia a Metanasti, po nich nasledovali slovanskí Sarmati. Títo sa na našom území dostávali do styku s germánskymi Markomanmi a Kvádmi (týchto Bel považoval za Germánov, na rozdiel od S. Timona a J. Papánka). Matej Bel privlastňuje Slovákom i Veľkomoravskú ríšu, ktorá síce vznikla expanziou Moravanov, ale vďaka ich spojenectvu so Slovákmi sa na východe rozšírila až za Hron. Bel je i autorom teórie, podľa ktorej po porážke husitských Čechov väčšina z nich odišla na Slovensko a splynula so Slovákmi, čím vysvetľoval i udomácnenie sa češtiny medzi Slovákmi.
 
Zaujímavý a netradičný názor na veľkomoravské obdobie našich dejín priniesol Juraj Sklenár (Vetustissimus Magnae Moraviae situs 1784), podľa ktorého Veľká Morava nevznikla v poriečí Moravy našej, ale pri Morave srbskej. Odtiaľto sa potom moc veľkomoravských kniežat šírila na všetky strany, predovšetkým na sever. Podobne dokazuje, že Maďari nedošli do dnešných svojich sídel zo severovýchodu ale z juhu. Cieľom týchto teórií bolo dokázať, že Maďari si Slovákov násilne nepodrobili a vyvrátiť tak podmaniteľskú teóriu. Za typické spojivo medzi ideológiou slovenskej feudálnej národnosti a formujúcou sa národnoobrodeneckou ideológiou môžeme označiť Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov, z pera historika Juraja Papánka. V ňom Papánek podal dejiny Slovákov od biblických čias až po súčasnosť, pričom vytvoril chronologické tabuľky fiktívnych slovenských kráľov, dokazoval slovenskosť Jazygov, Metanastov, Markomanov a Kvádov a vôbec všetkých národov, ktoré podľa antických autorov žili na strednom Dunaji. Slovenské kráľovstvo podľa neho vzniklo v 4. storočí pred Kr. a christianizovalo sa už v období Rímskej ríše. Veľkomoravskú ríšu považoval za vyvrcholenie kráľovstva Slovákov a Svätopluka za najslávnejšieho kráľa Slovákov. V zániku veľkomoravskej ríše však (na rozdiel od štúrovcov) nevidel nejakú národnú tragédiu, čo je typickým stanoviskom slovenského šľachtica - zemana, hrdého člena Natio Hungarica. Pôvodom Slovákov sa zaoberal i spomínaný Adam František Kollár, ktorý vo svojom diele dokazoval, že slovanské národy oboch Panónií sú autochtónni praobyvatelia, ktorí s Maďarmi splynuli v jeden národ a s ktorými už od 9.storočia spoločne znášajú šťastné aj zlé osudy. Jeho hrdosť na to, že je príslušníkom veľkého „slovanského národa“, má už určitý politický podtón a dá sa z nej už vycítiť potencionálna buditeľská sila myšlienky slovanskej vzájomnosti.
 
 
Adam František Kollár
 
 
 
V 17. a 18. storočí dochádza k všeobecnému rozšíreniu používania kultivovanej slovenčiny na školách i pri vedení písomnej agendy na panstvách, mestách, mestečkách, obciach, či stoličných kanceláriách. Takisto vzrastá jej používanie medzi katolíckym klérom (podľa nariadení rímskej kongregácie pre šírenie viery). Vzdelanci, sústredení okolo trnavskej univerzity popri latinčine v ústnom i písomnom styku taktiež používajú kultivovaný slovenský jazyk, tvorený na základe západoslovenského nárečia a tento jazyk uplatňujú i v prácach vydávaných tlačou. Oficiálnym, teda úradným jazykom v Uhorsku, ako aj bohoslužobným jazykom katolíckej cirkvi však zostáva naďalej latinčina. Tá je i rečou vzdelancov, ktorí v nej vydávajú väčšinu svojich diel. Špecifikom slovenskej národnej emancipácie a formovania moderného slovenského národa bola náboženská rozdelenosť slovenskej (a vôbec uhorskej) spoločnosti. Jej evanjelická časť používala ako bohoslužobnú reč češtinu, do ktorej však postupom času prenikalo mnoho slovenských prvkov. Liturgická čeština – tzv. bibličtina– bola pre evanjelikov nielen liturgickým, ale aj literárnym a kultúrnym jazykom. Už v začiatkoch slovenského národného obrodenia teda existuje jazykovo - náboženská „dvojkoľajnosť“, ktorá bola prekonaná až v štyridsiatych rokoch 19. storočia generáciou štúrovcov.
 
 
Otázky:
 
  1. Popíš politické, náboženské a národnostné podmienky, ktoré ovplyvnili formovanie slovenského národa.
  2. Ktoré vrstvy slovenského obyvateľstva sa v 17. storočí stávajú nositeľmi formujúcej sa národnej ideológie?
  3. Ako sa prejavuje národnostný zápas v 18. storočí?
  4. Popíš pohostinnú a zmluvnú teóriu.
  5. Aký je význam Maginovej apológie?
  6. Popíš diela M. Bela, J. Papánka a J. Sklenára.
 
 
Zoznam použitej literatúry:
 
Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997
Hečková,J., Marci, Ľ., Slneková,V., Nagy, Z., Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007