Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Začiatkom tridsiatych rokov 19. storočia sa dostal systém Svätej aliancie, založený na konzervativizme, do krízy. Keď v júli 1830 vypukla vo Francúzsku revolúcia, namierená proti snahám kráľa Karola X. potlačiť opozíciu obmedzením slobody tlače, rozpustením snemovne a zmenou volebného zákona, revolučná vlna sa preniesla i do ďalších európskych krajín, kde stále rezonovali myšlienky francúzskej buržoáznej revolúcie. Parížske udalosti, ktoré viedli k odstúpeniu Karola X. a následnému nástupu liberálne zmýšľajúceho Ľudovíta Filipa Orleánskeho na trón, mali veľkú odozvu v roztrieštenom Nemecku a Taliansku, kde už naplno rezonovali idey nacionalizmu, ako aj v Poľsku, kde v novembri povstala poľská šľachta proti ruskému samoderžaviu a národnostnému útlaku. Tieto udalosti mali odozvu i v Uhorsku, ktoré sa borilo s tuhým metternichovským centralizmom a hospodárskou zaostalosťou spojenou s prežívaním starých feudálnych zákonov. V r. 1831 vypuklo na východe Slovenska veľké povstanie. Jeho prvotnou príčinou bola epidémia cholery, malo však hlboké sociálne korene. Potreba reformovať feudálny systém ríše rezonovala u maďarskej pokrokovej šľachty, kde jej najväčším zástancom bol gróf István Széchényi. Széchény často cestoval do krajín západnej Európy a uvedomoval si nepomer medzi vyspelými krajinami a svojou vlasťou. Za svoj cieľ si dal nájsť príčiny týchto rozdielov ich riešenie. Pre svoje snahy chcel získať i konzervatívnu vysokú šľachtu.

 

Gróf István Széchényi


 

Najvážnejšie nedostatky videl hlavne v hospodárstve a navrhoval nutnosť jeho modernizácie. Ako prvý vystúpil s požiadavkou reformovať aj politické pomery v Uhorsku, kde mu inšpiráciou bola konštitučná monarchia Veľkej Británie. Príčiny hospodárskeho zaostávania Uhorska správne videl v šľachtickej avicite (dedičské právo v rámci rodu), v oslobodení šľachty od povinnosti platiť dane a v poddanskom systéme. Széchényi si uvedomoval vnútornú aj medzinárodnú moc Habsburgovcov, preto sa spoliehal na spoluprácu s viedenským dvorom, čím sa dostal do rozporu s maďarským nacionalistickým hnutím, reprezentovaným jeho najväčším politickým odporcom Lajosom Kossútom. Medzi Széchényiho najväčšie zásluhy patrí založenie Uhorskej vedeckej akadémie a vznik Vedeckej spoločnosti, postavenie reťazového mostu medzi Budínom a Pešťou, zriadenie Obchodnej banky, vybudovanie zimného prístavu a lodiarne v Starom Budíne, regulácia riek Dolného Dunaja a Tisy. Széchényiho snahy smerovali k vybudovaniu pevnej a rozsiahlej železničnej siete po celom Uhorsku. Za jeho iniciatívy sa vybudovala ešte v roku 1838 aj prvá konská železničná trať na území Uhorska, línia Bratislava – Sereď – Trnava. Problém národnostnej otázky vnímal ešte pred vstupom do politického života. Bol presvedčený, že národnostná otázka má rozhodujúci význam pre štát, i pre maďarský národ. Uvedomoval si, že silnejúce národnostné protiklady ukrývajú v sebe vážne nebezpečenstvo. Preto ostro kritizoval násilné šírenie maďarského jazyka a odsudzoval prílišnú maďarizáciu. Otázkou reformy zaostalého feudálneho právneho a hospodárskeho systému Uhorska sa zaoberal tzv. dlhý snem (1832-36), počas ktorého začal aktívne vystupovať aj Lajos Kossuth. Snem neprijal nijaké zásadné reformy, len drobné úpravy, ktoré situáciu neriešili.

 

Lajos Kossuth v r. 1841


 

Lajos Kossuth vyštudoval právo a deväť rokov praxoval v Zemplíne. Od r. 1832 bol juristom na Uhorskom sneme, kde okolo seba zhromaždil skupinku nadšencov a s ich pomocou vydával opozične ladené Snemové správy, ktoré vo forme súkromných listov rozposielal do uhorských stolíc. Za svoje nacionalistické názory bol napokon odsúdený na štyri roky väzenia, zarovno s väzenským prepúšťacím listom však dostal povolenie vydávať noviny. V januári 1841 začali pod jeho vedením vychádzať Pesti Hírlap. Kossuth i jeho noviny sa zasadzovali za pretvorenie mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát, ktorého úradným jazykom mala byť maďarčina, ktorá sa mala používať ako výlučný jazyk v úradnom styku a všetci úradníci, aj nižší, ju museli ovládať. S maďarizáciou sa malo začať už v školách. Na túto situáciu reagovala mladá generácia slovenských obrodencov, ktorá zavrhla predchádzajúcu utiahnutosť starších obrodencov vo vedeckých inštitútoch a chcela osloviť širokú verejnosť. Nasledovala vlna národných obrán, väčšinou uverejňovaných v zahraničí, ako aj znovuobnovenie snáh o zjednotenie slovenského tábora, ktoré sa začali už v dvadsiatych rokoch. Z iniciatívy Martina Hamuljaka bol r. 1834 v Pešti založený Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý vydával almanach Zora. Hoci väčšinu v ňom mali bernolákovci, jeho predsedom sa stal Ján Kollár. Spolok hlásal zjednotenie slovenského hnutia a publikoval príspevky v bernolákovčine aj v češtine. Samotný Kollár stále trval na svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti (r. 1836 mu vyšiel spis O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými), no čoskoro ho do pozadia zatlačila nová generácia evanjelických obrodencov, sústredená predovšetkým na bratislavskom evanjelickom lýceu. Z týchto mladých aktivistov sa najvýraznejšie presadili a naše dejiny najviac ovplyvnili Ľudovít Štúr (1815-1856), Jozef Miloslav Hurban (1817-1888) a Michal Miloslav Hodža (1811-1870).

 

Ľudovít Štúr


 

Ľudovít Štúr bol synom učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny. Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci, kde získal základné vzdelanie. Neskôr študoval na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľ. Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy.

 

Na lýceu pôsobila od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. V r. 1827 si študenti založili pri Katedre Spoločnosť česko-slovenskú. Medzi jej hlavné úlohy patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov. V r. 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836, kde Štúr vo svojom príhovore spomenul históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať.

 

Michal Miloslav Hodža


 

Jozef Miloslav Hurban

 

Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty - Horislav a pod. Štúr si pridal meno Velislav.

 

V školskom roku 1836-37 sa Štúr stal nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu, k čomu ho predurčila erudovanosť v latinskom jazyku, ktorý bol vyučovacou rečou na lýceu. Okrem latinčiny Štúr počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. V roku 1838 sa zapísal na univerzitu do Halle, ktorú navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Počas štúdia sa oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore.

 

Generáciu národných obrodencov tridsiatych rokov 19. storočia nazývame podľa ich vedúcej osobnosti – štúrovci. Mladí štúrovci sa čulo zaujímali o spoločenské dianie, usporadúvali vychádzky na pamätné miesta, vydávali almanach Plody, nadväzovali styky s uvedomelými Slovákmi v Uhorsku, ako aj s buditeľmi iných slovanských národov. Keď v r. 1837, po skončení tzv. dlhého snemu, vypukli nepokoje v súvislosti s jeho chabými výsledkami v oblasti reformy politického a hospodárskeho života, viedenská vláda zareagovala represiami a zákazom spolkovej činnosti, čo postihlo i Společnosť česko-slovanskú. Namiesto nej nakrátko vznikol tajný študentský spolok Vzájomnosť, ktorý rozvíjal činnosť v národnom i demokratickom duchu. Mladá obrodenecká generácia, totiž nevnímala ako najpálčivejší problém slovenskú národnú emancipáciu a zastavenie maďarizačných tlakov, ale i potrebu demokratizácie verejného života, a predovšetkým potrebu hlbokých zmien v hospodárskej a sociálnej oblasti. V tom sa zhodovala s mladou generáciou maďarských reformne orientovaných vzdelancov.

 

Takisto ako oni, i štúrovci si uvedomovali zaostalosť Uhorska, ako aj jej príčiny v pretrvávaní feudálnych spoločenských a hospodárskych prežitkov, ktoré v modernej spoločnosti už nemali miesta. Navyše, keďže mnohí pochádzali z vidieckych rodín, mali na vlastné oči možnosť spoznať, akou brzdou pre rozvoj krajiny sú poddanstvo, nezdaniteľnosť šľachty a ostatné pozostatky feudalizmu, a takisto na vlastné oči videli, že tieto pozostatky nielen brzdia hospodársky a sociálny rozvoj, ale sú aj príčinou biedy a zaostalosti slovenských podaných. Preto sa vo svojej činnosti zamerali na propagáciu moderného podnikania a vzdelávania. Zakladali nedeľné školy, ktoré navštevovali hlavne dospelí, a ktoré mali za úlohu odstraňovanie negramotnosti a poskytovanie základných poznatkov z oblasti prírodovedy, techniky, zdravotníctva, poľnohospodárstva a dejín. Zakladaním knižníc sa snažili pozdvihnúť kultúrnu úroveň ľudu, zakladaním spolkov striezlivosti zase položili základ zápasu s mimoriadne ťaživým problémom slovenského obyvateľstva – alkoholizmom. U týchto potláčaných vrstiev sa snažili vzbudiť záujem o veci verejné a vytvoriť tak základy pre budovanie občianskej spoločnosti. Štúrovci boli súčasťou literárno-umelecko-filozofického hnutia romantizmu, pre ktorý bola typická idealizácia a vyzdvihovanie ľudových vrstiev, obdiv k ľudovej kultúre a jazyku a ich literárne dielo bolo významne poznačené ľudovou slovesnosťou (napr. J. Kráľ, J. Botto, P. Dobšinský, S. Chalupka) a ideou slovanskej vzájomnosti. V rokoch 1839/40 došlo k ďalšiemu stupňovaniu maďarizačných snáh.

 

Uhorský snem prijal zákon, ktorý zavádzal maďarčinu nielen do štátnych úradov, ale aj do cirkvi. Cirkevné matriky sa mali viesť po maďarsky a všetci kňazi a kazatelia mali povinne ovládať maďarčinu. Predstavitelia Slovákov sa dostali do ostrých polemík predovšetkým s grófom Karolom Zayom, ktorý sa stal generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi. Práve vtedy vznikla medzi štúrovcami myšlienka riešiť neúnosnú situáciu sťažnosťou panovníkovi. Tak vznikol Slovenský prestolný prosbopis, ktorý 4.6.1842 odovzdala slovenská delegácia kancelárovi Metternichovi. Prosbopis protestoval proti zavádzaniu maďarčiny ako úradného jazyka v Uhorsku, šíreniu maďarizácie, požadoval vymenovať cenzorov slovenských kníh v Bratislave a Pešti, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na lýceu v Bratislave, zriadiť podobné katedry pri ostatných evanjelických lýceách, zachovať pri vedení matrík latinčinu a pri evanjelických bohoslužbách češtinu.

 

Ani tieto skromné požiadavky nenašli odozvu na cisárskom dvore, navyše maďarská tlač obviňovala jeho 200 signatárov z panslavizmu a vlastizrady. Slovenská strana odpovedala na útoky vydávaním národných obrán v zahraničí (Štúr – Žaloby a ponosy Slovákov, Lipsko 1843, Devätnáste storočie a maďarizácia, Viedeň, 1845 a iní) druhým prosbopisom z mája r. 1844, ktorý vo Viedni odovzdali Štúr, Hurban. Hodža a Ján Čaplovič. Viedeň opäť jeho požiadavky nesplnila, no zatlačila na grófa Zaya, aby stlmil maďarizáciu evanjelickej cirkvi. V tomto období si už štúrovci bytostne uvedomovali, že roztrieštenosť slovenského obrodeneckého tábora je závažnou prekážkou v boji proti postupujúcej maďarizácii. Prekonať však stáročia trvajúcu konfesionálnu rozdelenosť, ktorá bola zároveň aj hranicou rozdielneho chápania jazykovej otázky, nebolo ľahké. Podľa dobového chápania však bol spoločný národný jazyk základným atribútom národa. Ak teda chceli Slováci čeliť maďarizačným tlakom, museli sa zjednotiť v jazykovej otázke. Okrem toho kollárovská slovakizovaná čeština bola umelým jazykom, ktorý odmietali aj Česi, bibličtina bola zase len liturgickou rečou, nepoužívanou v bežnej komunikácii. Bolo teda jasné, že prevaha je na strane slovenčiny, a to slovenčiny takej, ktorá bude môcť plniť zjednocujúcu funkciu.

 

Štúr za základ takej slovenčiny považoval stredoslovenské nárečie. Jeho rozhodnutie padlo na úrodnú pôdu u mladej evanjelickej inteligencie a takisto malo priaznivú odozvu i u bernolákovcov. Definitívne štúrovskú slovenčinu odobril vo februári 1843 i Ján Hollý – najväčšia autorita bernolákovského tábora. V júli 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na fare v Hlbokom a dohodli sa na pravidlách nového spisovného jazyka – štúrovčiny – a rozhodli sa napísať jeho gramatiku. To sa i zrealizovalo v Štúrových dielach Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Nauka reči slovenskej (1846). Že tento významný počin nenašiel len priaznivú odozvu, dosvedčuje i odmietavá reakcia Jána Kollára, ktorý v r. 1846 vydal polemický spis Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. V auguste 1844 bol v Liptovskom Mikuláši založený najvýznamnejší celonárodný kultúrny spolok Slovákov Tatrín, ktorého činnosť sa sústredila na zakladanie a podporu spolkov striezlivosti, nedeľných škôl, vydávanie učebníc, osvetovej a vlastivednej literatúry, podporu talentovaných študentov atď. Na jeho štvrtom zasadnutí v Čachticiach v r. 1847 sa stretli štúrovci a bernolákovci a dohodli sa na štúrovčine ako spisovnom jazyku. V r. 1845 začal Štúr vydávať prvé slovenské politické noviny Slovenskje národnje novini s prílohou Orol tatranský. Noviny vychádzali dvakrát do týždňa a štúrovci v nich propagovali spoločenské reformy, modernizáciu života, osvetu, ako i myšlienky národnej rovnosti a slobody (napr. Štúrov článok Kde leží naša bieda z r. 1847, kde presne pomenúva príčiny hospodárskej a sociálnej zaostalosti poddaného ľudu). Aktivity štúrovskej generácie v oblasti politickej i národnej vyvrcholili počas revolučných rokov 1848/49.

 

 

Otázky:

 

  1. Aká bola medzinárodná situácia začiatkom 30. rokov 19. storočia?

  2. Ktoré boli hlavné osobnosti maďarského reformného hnutia?

  3. Ktorá otázka vyvolávala rozpor medzi maďarským a slovenským reformným hnutím?

  4. Kde sa sústredila činnosť novej obrodeneckej generácie – štúrovcov?

  5. Popíš Slovenský prestolný prosbopis.

  6. Prečo vznikla potreba jednotného spisovného jazyka Slovákov?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997

Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007