Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Koncom 90. rokov 18. storočia došlo k postupnému úpadku aktivity oboch táborov národno-obrodeneckého hnutia. Približne od druhej polovice druhého desaťročia 19. storočia nastupuje druhá generácia predstaviteľov slovenského národného obrodenia. Jej hlavným prínosom bola koncepcia slovanskej vzájomnosti a nové poňatie myšlienky slovanskej spolupatričnosti. Významný vplyv na formovanie novej generácie obrodencov mali zahranično-politické udalosti, predovšetkým protinapoleonské vojny a úloha, ktorú v porážke Napoleona zohralo Rusko a ruský národ. Práve tento početný a mocný národ sa videl našim obrodencom ako vhodný zástanca malého a ohrozeného slovanského kmeňa, zároveň ho vnímali v kontexte diela osvietenského filozofa a historika J. G. Herdera, podľa ktorého mali v blízkej budúcnosti prebrať pozíciu vedúceho dejateľa svetových dejín práve Slovania. Idea slovanskej vzájomnosti bola zároveň i ideou národno-obrannou, keďže národno-emancipačné hnutie v tej dobe rezonovalo i v nemeckých štátoch, v ktorých silnelo volanie po zjednotení Nemecka, i u príslušníkov maďarskej elity v Uhorsku, ktorej išlo predovšetkým o dosiahnutie nezávislosti od Habsburskej monarchie ako i o nacionálnu hegemóniu v rámci mnohonárodnostného Uhorska.

 

Na formovanie slovenských obrodencov vplývali i živé kontakty s predstaviteľmi českého národného obrodenia; veľký vplyv na nich mal profesor Josef Jungmann, ktorý okolo seba sústredil kruh mladých českých vedcov, básnikov a novinárov, ako boli A. Marek, F. Palacký, J.E. Purkyně a ďalší. Na prelome 20. a 30. rokov sa ďalším zahraničným impulzom stala revolučná vlna, ktorá vo Francúzsku v júli 1830 ukončila vládu Bourbonovcov, viedla ku skonštituovaniu samostatného Belgicka a zavedeniu demokratickej ústavy vo Švajčiarsku a v Nemecku a Taliansku spôsobila rozmach širokého revolučného národného hnutia. Svoje stopy zanechalo i povstanie v poľskej Kongresovke proti nadvláde Ruska a boj balkánskych národov za slobodu spod nadvlády Osmanskej ríše. Najvýznamnejšími predstaviteľmi evanjelického obrodeneckého tábora boli Pavol Jozef Šafárik (1795-1861) a Ján Kollár (1793-1852).

 

 

P. J. Šafárik

 


 

P. J. Šafárik pochádzal z rodiny evanjelického farára. Študoval na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Od r.1819 pôsobil na pravoslávnom srbskom gymnáziu v Novom Sade ako profesor, v r. 1833 sa presťahoval do Prahy, kde žil až do svojej smrti. Počas štúdií sa zoznámil s Herderovou filozofiou dejín. V r. 1817 vydal článok Promluvení k Slovanům, v ktorom vyzýval príslušníkov slovanských národov, aby začali zbierať a vydávať doklady bohatstva svojej ľudovej národnej kultúry, ukrytej hlavne v ľudových piesňach. Šafárik patril k pevným zástancom literárno-jazykovej jednoty Čechov a Slovákov. S cieľom budovať túto jednotu sa začal venovať historickému a jazykovednému výskumu. Jeho najvýznamnejšími dielami sú: Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis. Výsledky jeho bádania však nepotvrdili jeho teóriu, ale viedli ho k poznaniu, že slovenčina je svojbytným jazykom samostatného slovenského národa. Napriek svojim zisteniam Šafárik, predovšetkým v záujme posilnenia národného hnutia, zotrval na svojej koncepcii, a aby priznal Slovákom prvky národnej svojbytnosti, slovakizoval češtinu.

 

 

Ján Kollár

 


 

Nepochybne vedúcou postavou slovenského národného obrodenia v 20. rokoch 19. storočia sa stal evanjelický farár Ján Kollár, ktorý bol tvorcom prvej ucelenej, široko zdôvodnenej a podrobne rozpracovanej koncepcie slovanskej vzájomnosti. Kollár pochádzal z evanjelickej remeselnícko-roľníckej rodiny. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, po jeho absolvovaní pracoval dva roky ako vychovávateľ meštianskej rodiny v Banskej Bystrici, aby získal prostriedky na univerzitné štúdium. To absolvoval v rokoch 1817-19 v Jene a po návrate do vlasti pôsobil až do svojej smrti r. 1852 najprv ako kaplán, neskôr ako farár na slovenskej evanjelickej fare v Pešti. Práve počas štúdií v Jene si Kollár uvedomil súrnu potrebu pracovať na emancipácii Slovanov i vlastného národa, keď sa v okolí Jeny stretával so slovanskými názvami miest, dedín a riek, ktoré potvrdzovali dávnu existenciu slovanského osídlenia tejto oblasti a boli dôkazom jej zániku v silnom nemeckom prostredí. Preto po návrate do Uhorska citlivo vnímal zosilnenie maďarizačného tlaku, ktoré ho viedlo k napísaniu obranného článku „Niečo o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku“, vydaného vo Švajčiarsku v r. 1821. Kollár na obranu svojho národa využíval okrem novinových článkov i kázne, v ktorých poukazoval na dobré vlastnosti Slovanov a sformuloval v nich svoju vlastnú definíciu národa, ako spoločenstva ľudí spojených putom jedného jazyka, rovnakých mravov i obyčajov. Svoju ideu slovanského národa a slovanskej vzájomnosti rozvinul v Predhovore zbierky Písne svetské lidu slovanského v Uhřích, (1823), ktorá bola výsledkom dlhoročného zbierania ľudových piesní Kollárom, Šafárikom, Palackým a Benediktim.

 

V Predhovore Kollár rozoberal otázky jednoty a kmeňovej rôznorodosti slovanského národa. Práve „mnohonárečnosť“ považoval za prekážku integrácie Slovanov a rozvoja ich spoločného národného jazyka, literatúry a kultúry. Kollár v slovanskom jazyku rozoznával šesť hlavných dialektov: ruský, poľský, český, srbský, chorvátsky a lužický. Slovenčinu ako podnárečie spolu s nárečím moravským a sliezskym zaradil do kmeňového nárečia českého. Mnohonárečnosť svojho fiktívneho slovanského národa pritom videl ako prekážku v jeho zjednocovaní s cieľom zabrániť nemeckej a maďarskej hegemónii. Preto trval i na zachovaní literárno-jazykovej jednoty Čechov a Slovákov. V r. 1824 vydal Kollár v Pešti svoju monumentálno-epickú báseň Slávy dcera, ktorá sa stala inšpiráciou pre národnobuditeľské aktivity medzi vzdelancami slovanských národov.

 

Kollár i Šafárik si však uvedomovali, že v pestovaní česko-slovenskej vzájomnosti musia zohľadňovať aj slovenské záujmy a potreby a túto dilemu riešili snahou o integrovanie slovenčiny do spisovnej češtiny, aby sa takto stala zrozumiteľnejšou. Slovakizovanie češtiny však narazilo na odpor zástancov bibličtiny, ako boli profesor Juraj Palkovič, či Bohuslav Tablic, ako aj u českých vzdelancov. V r. 1826 vydal Šafárik Dejiny slovanských jazykov a literatúry, v ktorých prezentoval Slovanov, ako jeden národ, rozdelený na dve vetvy – juhovýchodnú a severozápadnú – ktoré sa ďalej delili na kmene. Na rozdiel od Kollára považoval Slovákov za samostatný kmeň. Slovenčinu označil napriek jej blízkosti češtine za samostatný kmeňový jazyka, ktorý vytvárali trie nárečia: západné, stredné a východné. Napriek týmto zisteniam ani Kollár ani Šafárik sa nepriklonili k myšlienke vytvoriť zo slovenčiny samostatný spisovný jazyk, ale pokračovali v slovakizovaní češtiny (Kollárova čítanska z r. 1826). K slovakizovaniu češtiny bol z praktických dôvodov nakoniec prinútený i profesor Palkovič pri vydávaní náučnej a popularizačnej literatúry, slovakizoval i prvý slovenský národopisec Ján Čaplovič, či básnik Gašpar Fejérpataky. Snaha vytvoriť umelú reč zo živých jazykov však bola nereálna a odsúdená na neúspech, no koncepcia slovanskej vzájomnosti vytvorila základňu, na ktorej sa mohli oba tábory obrodeneckého hnutia zjednocovať a spolupracovať.

 

V 20. rokoch 19. storočia sa totiž k aktivite prebúdzajú i slovenskí katolícki vzdelanci. Po smrti A. Bernoláka a J. Fándlyho chýbala v bernolákovskom hnutí vedúca osobnosť, chýbala organizácia, ktorá by členov hnutia združovala a zastrešovala ich činnosť, preto došlo k dočasnému ochabnutiu jeho aktivity. V priebehu 20. rokov 19. storočia si však bernolákovská slovenčina postupne začala získavať pozície, a to predovšetkým zásluhou ostrihomského arcibiskupa slovenského pôvodu Alexandra Rudnaya, ktorý oceňoval Bernolákovo dielo a podporoval snahy jeho nasledovníkov. Nositeľom Bernolákovho odkazu s stal kanonik Juraj (Jur) Palkovič, Bernolákov rovesník a spolužiak z generálneho seminára na Bartislavskom hrade. Palkovič pôsobil ako profesor cirkevného práva a morálky v Trnave, od r. 1816 bol kanonikom ostrihomeskej kapituly, od r. 1825 jej prepoštom. Po Bernolákovej smrti pripravil za Rudnayovej pomoci vydanie jeho Slovára, ktorý bol dôležitou oporou nielen pre bernolákovskú slovenčinu, ale aj pre ďalší vývin slovenského spisovného jazyka. Palkovič preložil do bernolákovčiny i Bibliu (taktiež z Rudnayovej iniciatívy a za jeho podpory). Vydanie Biblie bolo v tej dobe najvyšším overením a ocenením literárnej spôsobilosti živého jazyka. Ďalším prínosom boli preklady významných diel antických autorov (napr. Vergiliovej Aeneidy), ktoré pripravil básnik Ján Hollý. Hollý a skupina mladých budínskych katolíckych vzdelancov na čele s Martinom Hamuljakom, Jánom Herkeľom a Jánom Koišom, sa stali hlavnými predstaviteľmi druhej generácie katolíckeho tábora slovenských národných buditeľov.

 

 

Ján Hollý (1785-1849)

 


 

Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Vyštudoval teológiu v Trnave a stal sa kňazom. Najprv pôsobil ako kaplán v Pobedime a Hlohovci, od r. 1814 bol farárom v Maduniciach. Jeho vzorom a mecenášom bol Juraj Palkovič, ktorý ho povzbudzoval v básnickej tvorbe. Okrem prekladov antických básnikov (Homér, Ovídius, Horatius, Vergilius...), bukolickej tvorby po vzore Vergília (Selanky), prispel k zvýšeniu národného povedomia Slovákov hrdinskými eposmi Svätopluk (1833), Cyrilo-Metodiáda (1835) a Sláv (1839). Najväčšiu zásluhu na aktivizácii Bernolákovcov a na nadväzovaní a upevňovaní spolupráce s predstaviteľmi evanjelického obrodeneckého tábora, predstaviteľmi českého národného obrodenia i kultúrnymi dejateľmi ostatných slovanských národov mali M. Hamuljak, J. Koiš a J. Herkeľ. Kollárova myšlienka slovanskej vzájomnosti inšpirovala J. Herkeľa, aby vypracoval gramatiku pre vytvorenie spoločného všeslovanského jazyka, slovanského esperanta, jeho priateľ Koiš k nej vypracoval všeslovanský slovník. Táto ich akcia však nenašla pochopenie doma ani v zahraničí. Od polovice 20. rokov sa verejne angažoval i M. Hamuljak, ktorý nadviazal kontakty s Kollárom i Šafárikom a snažil sa i o spoluprácu so zástancami bibličtiny.

 

Prvým plodom spolupráce oboch krídel obrodenia bolo založenie Slovenského čitateľského spolku v Budíne v r. 1825. Spolok mal pre svojich členov zabezpečovať slovanské časopisy, výmenu kníh, podporu literárnej činnosti, besedy o jazykových otázkach a mal za cieľ i vybudovanie knižnice. Členovia spolku sa niekoľko rokov snažili o vydávanie vlastných novín, no nezískali pre ne povolenie od úradov. Hamuljak spolupracoval s Kollárom i pri organizovaní zberu folklórneho materiálu pre Národné spievanky, ktoré vyšli v rokoch 1834 a 1835. Spolupracoval i s P. J. Šafárikom, ktorému bol nápomocný pri získavaní materiálu k jeho vedeckým prácam. Napriek plodnej spolupráci oboch táborov však zostala nevyriešená jazyková otázka. Oba tábory trvali na svojom, dokonca v evanjelickom tábore sa stále prehlboval rozpor medzi zástancami bibličtiny a Kollárovcami, ktorí pokračovali v slovakizovaní češtiny. Snahy o zjednocovanie národno-buditeľských pretrvávali naďalej predovšetkým z Hamuljakovej iniciatívy a vďaka jeho organizačnému talentu. V r. 1834 bol v Budíne založený Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý od r. 1835 vydával almanach Zora. Ten bol otvorený slovenským literátom, vedcom a publicistom, bez ohľadu na používaný jazyk. V tej dobe sa už o slovo hlásila ďalšia generácia obrodencov, ktorej sa nakoniec v predvečer revolúcie 1848/49 podarilo dovŕšiť zjednocovanie slovenského národno-obrodeneckého hnutia.

 

 

Otázky:

 

  1. V čom bol prínos druhej generácie obrodencov?

  2. Ktoré zahranično-politické udalosti ovplyvnili myšlienkový svet obrodencov?

  3. Popíš dielo P. J. Šafárika.

  4. V čom bola podstata Kollárovej koncepcie slovanskej vzájomnosti?

  5. Kto preložil bibliu do bernolákovčiny?

  6. Kto mal najväčšiu zásluhu na zbližovaní oboch táborov obrodencov?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol.aut., Dejiny Slovenska II., Veda, Bratislava 1987

Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997

Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007