Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Počas vlády Márie Terézie (1740-1780) a Jozefa II. (1780-1790) prebehli v Habsburskej monarchii významné reformy, ktoré v duchu osvietenstva presadzovali obaja panovníci, Mária Terézia opatrne, s množstvom kompromisov, Jozef II. razantne a bez ohľadu na mienku politických elít monarchie, čo malo neskôr na jeho reformné snahy negatívny dosah. Medzi reformy Márie Terézie, ktoré najviac ovplyvnili i formovanie moderného slovenského národa, patrila školská reforma Ratio educationis. Bol to organizačný poriadok pre školskú sústavu v Uhorsku, ktorý položil základy moderného školstva v zmysle osvietenských myšlienok, umožnil vytváranie škôl s vyučovacím materinským jazykom a vydávanie príslušných učebníc. Obsahoval i študijný a disciplinárny poriadok. Ratio educationis vytvoril jednotnú školskú sústavu: ľudové školy, latinské školy a akadémie.

 

 

Mária Terézia


 

Z reforiem Jozefa II. mali význam predovšetkým tolerančný patent z r. 1781, ktorý umožnil príslušníkom troch kresťanských vyznaní (evanjelikom luteránskeho a kalvínskeho smeru a pravoslávnym) vykonávať náboženské obrady a potvrdzoval ich občiansku rovnoprávnosť a zrušenie nevoľníctva v Uhorsku r. 1785, ktoré znamenalo odstránenie osobnej závislosti roľníkov od zemepánov (poddaní sa mohli sťahovať, dávať svoje deti na remeslá, či štúdia bez súhlasu zemepána).

 

 

Jozef II.



 

I Habsburskú monarchiu zasiahli myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá vypukla v r. 1789. V Uhorsku sa vytvorilo radikálne demokratické hnutie uhorských jakobínov, na ktorého čele stál bývalý opát Ignác Martinovič. Medzi Slovákov, ktorí sa v hnutí aktivizovali, patril napr. právnik Jozef Hajnóci z Modry. Martinovič vypracoval návrh novej, demokratickej ústavy Uhorska. Slovensko v ňom malo vytvárať samostatnú správnu jednotku ako Provincia Slavonica. Hnutie uhorských jakobínov bolo odhalené a ich sedem vedúcich predstaviteľov v r. 1795 popravili. Napriek tomu, že väčšina reforiem Jozefa II. neprežila svojho zakladateľa, a po smrti jeho brata a následníka, pokrokovo zmýšľajúceho Leopolda II. v r. 1792 zasadol na habsburský trón konzervatívny a opatrný František II., jozefínske reformy ovplyvnili vývoj spoločnosti. Predovšetkým sa vytvorili podmienky pre rozvoj priemyslu, a vôbec hospodárstva krajiny, no dôležité bolo i úsilie o vzdelanie ľudu, šírenie osvety a badať už prvé zárodky občianskej spoločnosti.

 

V r. 1873-87 v Bratislave vychádzali Prešpurské noviny, písané slovakizovanou češtinou, ktoré podporovali jozefínske reformy a šírili myšlienky osvietenstva. V období vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa začali v Uhorsku častejšie uplatňovať živé jazyky namiesto dovtedy úradnej a vedeckej latinčiny. Obaja panovníci zavádzali ako úradnú reč nemčinu, na nižších stupňoch štátnej správy sa používali jazyky miestneho etnika. Na Slovensku evanjelické duchovenstvo a vzdelanci používali biblickú češtinu, ktorá sa výrazne slovakizovala, katolícke duchovenstvo uplatňovalo v kázňach miestne nárečia, pričom kvôli sústredeniu sa katolíckych vzdelancov okolo Trnavskej univerzity, prevládala kultúrna verzia západoslovenského nárečia. Začiatkom vlády Jozefa II. sa uskutočnil prvý pokus o kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Osvietenský mysliteľ, kňaz a spisovateľ Jozef Ignác Bajza začal uvedomelo a programovo používať hovorovú západoslovenčinu ako spisovný jazyk, predovšetkým vo svojom (vôbec prvom slovenskom) románe René mládenca príhodi a skúsenosti (1783). Bajzovi sa však nepodarilo spisovnú verziu slovenčiny jazykovedne dopracovať a zdôvodniť a nenašiel ani dostatočnú odozvu v radoch slovenských vzdelancov.

 

V r. 1784 založil Jozef II. v Bratislave generálny seminár; tamojší kňazi mali nielen uspokojovať duchovné potreby ľudu, ale aj šíriť medzi ním osvetu, na čo potrebovali poznať jeho reč, preto sa študenti generálneho seminára venovali štúdiu hovorovej slovenčiny. Je teda prirodzené, že sa seminár stal centrom obrodeneckých snáh národne uvedomelého katolíckeho duchovenstva. V r. 1784 prišiel do seminára študovať i mladý Anton Bernolák, rodák z Oravy.


 

Jeho mimoriadne nadanie sa prejavilo už počas štúdií, keď sa nadchol pre osvietenské reformy cisára Jozefa. Ovládal viacero cudzích jazykov od klasických až po moderné a mal na svoju dobu rozsiahle vedomosti z dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Bernolák sa intenzívne venoval štúdiu slovenského jazyka a stal sa jeho prvým kodifikátorom, pričom za základ pre spisovný jazyk si vybral kultúrnu západoslovenčinu, jazyk katolíckych vzdelancov z prostredia Trnavskej univerzity. Za pomoci kolegov zo seminára vypracoval svoje hlavné jazykovedné dielo: Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách), ktoré vydal v r. 1787. Nasledovali ďalšie diela: Slovenská etymológia a Etymológia slovenských slov a predovšetkým rozsiahly Slovár Slovenský, Česko-Latinsko-Nemecko-Uhorský. Hlavnú zásluhu na uvedení bernolákovskej slovenčiny do praxe mal angažovaný farár z chudobnej obce Naháč pri Trnave, Juraj Fándly. Hoci pochádzal z chudobnej rodiny, štúdiom získal rozsiahle vedomosti z oblasti filozofie, prírodných vied a hospodárstva, ktoré využíval vo svojej dlhoročnej práci medzi ľudom. Novú formu spisovnej slovenčiny prvýkrát predstavil slovenskej vzdelaneckej obci v diele Dúverná zmluva mezi mňíchom a diáblom, ktoré vyšlo v r. 1789. Po smrti Jozefa II.a vypuknutí veľkej francúzskej revolúcie došlo k zatvoreniu generálneho seminára na Bratislavskom hrade a bernolákovské národoobrodenecké hnutie tak prišlo o centrum a kolektívnu oporu. Fándly a Bernolák sa však pričinili o to, aby obrodenecké snahy nezanikli a novým centrom hnutia sa stala Trnava, kde v r. 1792 založili národnú literárno-vydavateľskú spoločnosť, nazvanú Slovenské učené tovarišstvo.

 

 

Juraj Fándly

 


Jej úlohou bolo predovšetkým vydávanie kníh a inej tlače v bernolákovskej slovenčine. Za krátky čas si spoločnosť vybudovala sieť pobočiek po celom Slovensku, ba i vo Viedni, Jágri a Ostrihome. 80 percent členov tvorili katolícki kňazi, ktorí sa venovali osvetovej práci medzi ľudom. Najvýznamnejšími členmi boli, okrem jej zakladateľov, Ondrej Mesároš, Juraj Palkovič, Alexander Rudnai. Tovarišstvo vydávalo Fándlyho ľudové náučné spisy ako Piľní poľní a domajší hospodár, Zelinkár, atď. Od polovice 90. rokov 18. storočia však pod vplyvom nepriaznivých politických okolností (odhalenie sprisahania uhorských jakobínov, tvrdé zásahy cirkevnej hierarchie proti pokrokovo zmýšľajúcim duchovným) aktivity hnutia ochabujú a na prelome storočí tak dochádza k zániku Tovarišstva.

 

Proces národného uvedomovania však koncom 18. storočia nezasiahol len katolíckych vzdelancov, ale našiel si svoje pôsobisko aj medzi evanjelickými duchovnými a vzdelancami. Na rozdiel od Bernolákovcov, ktorí chápali Slovákov ako samostatný slovanský kmeň, však medzi nimi prevážila idea literárno-jazykovej a kmeňovej jednoty Čechov a Slovákov. To vyplynulo i z používania biblickej češtiny ako bohoslužobného jazyka evanjelikov ako aj z úzkej spolupráce prvej generácie slovenských evanjelických obrodencov na čele s Jurajom Rybaiom, Ondrejom Plachým, Bohuslavom Tablicom a Jurajom „Jiřím“ Palkovičom s hlavnými predstaviteľmi prvej generácie českého národného obrodenia Josefom Dobrovským, Josefom Jungmanom a ďalšími.

 

Dôležitá bola predovšetkým spolupráca Juraja Rybaia s Josefom Dobrovským, s ktorým Rybai nadviazal kontakty počas štúdií v Jene. Dobrovský ako prvý použil vo vedeckej literatúre pre slovenskú etnickú oblasť názov Slovensko. Bol stúpencom širšej slovanskej integrácie a hoci chápal odlišnosť slovenského jazyka od českého, vytvorenie spisovného slovenského jazyka sa mu pre veľkú nárečovú rôznosť slovenčiny zdalo nereálne. Evanjelickí vzdelanci vydávali v „bibličtine“ v rokoch 1783-7 Prešporské noviny, ako vôbec prvý slovenský časopis (vychádzal dvakrát týždenne). V rokoch 1785-6 fungovala pod vedením Ondreja Plachého, Juraja Rybaia, Jána Hrdličku a ďalších osvietenská spoločnosť Societas Slavica, ktorá vydávala Staré noviny literního umění. Keď došlo ku kodifikácii spisovnej slovenčiny a vzniku bernolákovského hnutia, ktoré sprevádzal i silný nacionalistický tlak maďarských vládnucich vrstiev, evanjelická obrodenecká inteligencia novú slovenčinu neprijala, ale považovala jej prijatie za rozkol a vystupovala na obranu „bibličtiny“. Kým bernolákovské hnutie sa koncom 18. storočia dostalo do útlmu, medzi evanjelickými vzdelancami došlo ku aktivizácii, predovšetkým zásluhou dvoch významných osobností národnoobrodeneckého hnutia: profesora Juraja Palkoviča a evanjelického farára Bohuslava Tablica.

 

Juraj Palkovič


 

V r. 1803 bol pri evanjelickom lýceu v Bratislave založený Ústav reči a literatúry československej, kde Palkovič pôsobil ako profesor až do r. 1830. V prvých rokoch činnosti na lýceu sa Palkovič intenzívne venoval prednáškovej činnosti. Keď v dôsledku vojnových udalostí poklesol počet študentov lýcea a utlmila sa vzdelávacia činnosť, sústredil sa na literárno-vydavateľskú a publicistickú činnosť. V osvietenskom duchu sa zameriaval pozdvihovanie ľudových vrstiev slovenskej spoločnosti, prekladal a vydával náučnopopulárne spisy, ľudové kalendáre, učebnice. V r. 1812 začal v Bratislave vydávať Týdenník aneb Prešpurské Slovenské noviny. Bohuslav Tablic sa s Palkovičom zblížil počas štúdií v Jene. Obaja prijali výklad dejín v duchu nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda von Herdera, predovšetkým myšlienku o jazyku ako hlavnom prostriedku a výraze kultúry národov i jeho víziu o vedúcom humanitnom poslaní Slovanov medzi národmi sveta. Na rozdiel od Palkoviča, Tablic nebol individualista, ale pre národnobuditeľské aktivity sa snažil zabezpečiť širšiu podporu a predovšetkým im vytvoriť organizačnú základňu. To sa mu po mnohých ťažkostiach podarilo až r. 1810, založením Učenej spoločnosti banského okolia so sídlom v Banskej Štiavnici. Úlohou spoločnosti bolo vydávať vedecké a literárne diela jej členov z oblasti histórie, etnografie, geografie, ako aj vydávanie osvetovo-náučnej literatúry. Spoločnosť mala vyše 60 členov, prevažne evanjelických farárov, no zastúpenie medzi nimi mali i českí obrodenci ako Josef Dobrovský, či Jan Nejedlý. Pre finančné problémy a tlak zo strany vrchnosti však spoločnosť nemohla naplniť svoje ciele. Prvá generácia slovenských národných buditeľov naštartovala proces národnej emancipácie Slovákov, nenašla spoločnú reč v oblasti spisovného jazyka, ani v oblasti definície slovenského národa ako samostatného kmeňa širšieho slovanského národa. Prekonanie konfesionálnych rozdielov, ako aj rozdielov v koncepcii národa a jazyka tak zostalo na budúce generácie.

 

 

Otázky:

 

  1. Ako prispeli reformy Márie Terézie a Jozefa II. k rozvoju národno-emancipačného hnutia Slovákov?

  2. Kto sa pokúsil o prvú kodifikáciu spisovného slovenského jazyka?

  3. Prečo použili Bernolákovci kultúrnu západoslovenčinu ako základ spisovného jazyka?

  4. Čo bolo cieľom Slovenského učeného tovarišstva?

  5. Vymenuj významných predstaviteľov prvej generácie evanjelických národných buditeľov.

  6. Aký bol rozdiel v koncepcii spisovného jazyka a národa u evanjelických a katolíckych obrodencov?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol.aut., Dejiny Slovenska II., Veda, Bratislava 1987

Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997

Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007