Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Odpor proti režimu, ktorý bol na Slovensku nastolený po prijatí slovenskej autonómie 6.10.1938, resp. po vyhlásení samostatného Slovenského štátu 14.3.1939 sa prejavoval či už v činnosti príslušníkov zakázaných demokratických a socialistických strán, ilegálnej komunistickej strany, hnutí pokrokovej mládeže, aktivít legionárov, českej menšiny, či odbojových buniek v armáde. Existovala tu aj pasívna rezistencia neľudáckych síl v štátnej správe a hospodárstve, rôzne spravodajské siete a organizácie, početná ilegálna tlač, režim sa snažili podkopať aj protivojnové demonštrácie, nepokoje, sabotáže, brzdenie vojnovej výroby, zakladali sa aj ozbrojené skupiny a partizánske jednotky. Zabudnúť nemôžeme ani na silu odboja v zahraničí.
1. Domáci odboj
Dalo by sa povedať, že opozícia proti režimu sa sformovala do dvoch hlavných prúdov, ktoré tvorili občiansky a komunistický odboj.
Občiansky odboj predovšetkým bývalí agrárnici (J. Ursíny, J. Lettrich, M. Josko) no i iní príslušníci niekdajších neľavicových a zároveň neľudáckych strán. Ich cieľom bolo obnovenie Československa v jeho predmníchovských hraniciach, ale s dôrazom na zachovanie určitej samosprávy Slovenska. Z významnejších skupín treba spomenúť Flóru, Justíciu, či Demec. K občianskemu odboju možno zaradiť aj skupinu okolo Vavra Šrobára, hoci tento zostával verné idey československého národa a centralizačnej politiky.
Občiansky odboj bol sprvu zameraný predovšetkým na organizovanie pomoci pri útekoch do exilu a spravodajské služby pre zahraničný odboj. Od roku 1943 sa však jeho ciele postupne presúvali k príprave ozbrojeného povstania a podpore partizánskeho hnutia.
Komunistický odboj vedený K. Šmidkem, G. Husákom a L. Novomeským až do nadviazania spolupráce londýnskej exilovej vlády so ZSSR presadzoval víziu“sovietskeho Slovenska”, čo znamenalo jeho začlenenie ako zväzovej republiky do ZSSR. Od roku1943 už presadzoval ideu federalizovaného a hlavne ľavicovo reformovaného Československa. Sústredil sa hlavne na protirežimnú prokomunistickú propagandu a ozbrojený boj prostredníctvom partizánskeho hnutia. Zo ZSSR boli na Slovensko vysielaní vojenskí odborníci, ktorí tu zakladali partizánske skupiny. Okrem vojenských veliteľov posielaných z Ruska mali dôležitú úlohu aj politickí komisári, ktorí vytvárali medzi obyvateľstvom prosovietske nálady. V rámci domáceho odboja nemožno nespomenúť ani jeho vojenskú stránku, keďže už od samého vzniku Slovenskej republiky sa v armáde vytvárali odbojové skupiny dôstojníkov, usilujúce sa o obnovu Československa, ktorých činnosť sa ešte vystupňovala pod vplyvom udalostí v Taliansku v roku 1943.
Na konci roku 1943 sa po rokovaniach medzi J. Ursínym, J. Lettrichom, M. Joskom a V. ilegálnym vedením KSS (K. Šmidke, G. Husák, L. Novomeský) podpísala Vianočná dohoda. Išlo o programovú platformu zjednotenia komunistického a občianskeho odboja. V organizačnej rovine sa dohoda vedenia KSS a odbojových agrárnikov okolo zhmotnila vznikom spoločnej odbojovej organizácie - Slovenskej národnej rady (SNR) ako reprezentatívneho orgánu slovenského národa. Slovenská národná rada ako svoju úlohu deklarovala vedenie odboja, prevzatie moci a jej následné odovzdanie zvoleným zástupcom slovenského ľudu. Vyslovila sa za obnovenie Československa ako demokratického štátu, opierajúceho sa v zahraničnej politike o slovanské národy, menovite ZSSR, v ktorom budú Česi a Slováci žiť na podklade princípu rovnosti. Dohoda zároveň predvídala aj hospodárske reformy a vylúčenie vplyvu cirkví na štát.
Spojenectvo oboch zložiek odboja umožnilo spoločne s vojenskými zložkami na čele s J. Golianom pripraviť a uskutočniť svoj hlavný cieľ - Slovenské národné povstanie.
2. Zahraničný odboj
Podobne ako na Slovensku, i v zahraničí bol odboj rozdelený na dve časti. Prvé z jeho centier na čele s niekdajším československým prezidentom Edvardom Benešom bolo najprv v Paríži , kde sa 17. 10. 1939 spoločne s Janom Šrámkom, dovtedajším veľvyslancom vo Francúzsku Štefanom Osuským, generálmi Sergejom Janom Ingrom (budúcim ministrom obrany exilovej vlády), Rudolfom Viestom, Herbertom Ripkom a Edvardom Outratom dohodli na vzniku Československého národného výboru, ktorý bol čoskoro uznaný ako francúzskou, tak aj britskou vládou. Po porážke Francúzska sa výbor presunul do Londýna, kde ním bolo 9. júla 1940 vytvorené dočasné štátne zriadenie a jeho predstaviteľmi sa stali dočasná vláda na čele s premiérom Janom Šrámekom, prezidentom (E. Beneš) a štátnou radou ako jeho poradným orgánom. Benešovi a jeho blízkym spolupracovníkom podarilo dostať na perifériu odbojovej akcie opozične ladeného Š. Osuského. Podobne bol E. Beneš úspešný aj pri eliminácií opozičnej akcie bývalého premiéra M. Hodžu, ktorý stál v novembri 1939 v Paríži za vznikom Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá sa prezentovala ako jediný oprávnený reprezentant odbojového Slovenska pred demokratickými západnými veľmocami.
V centrálnych čs. odbojových orgánoch v Londýne reprezentovali Slovákov najmä osobnosti blízke E. Benešovi - ministri J. Slávik, R. Viest, J. Bečko a agrárnik J. Lichner.
21. júla bola táto exilová vláda uznaná aj Veľkou Britániou. 18. júla 1941, už po prepadnutí Sovietskeho zväzu, došlo k úplnému uznaniu česko-slovenskej exilovej vlády zo strany ZSSR a 31. júla toho istého roku predbežne exilovú vládu uznali aj Spojené štáty. Zmluvou so Sovietskym zväzom bola vyjadrená kontinuita s prvou republikou a neplatnosť Mníchovskej dohody. Práve anulovanie Mníchova bola jednou z hlavných ambícií exilovej vlády, ktorá sa naplnila až nasledujúceho roku, kedy neplatnosť Mníchovskej dohody vyhlásila najprv Veľká Británia a nasledoval ju aj Francúzsky národný výbor Charlesa de Gaulla.
Československí komunisti vedení Klementom Gottwaldom, ktorý tam emigroval po zákaze Komunistickej strany v roku 1939, sa sústredili v Moskve. Tu boli až do napadnutia ZSSR roku 1941 zástancami politiky zodpovedajúcej paktu Molotov -Ribbentrop, no neskôr využili vytvorenie protihitlerovskej koalície ako príležitosť presadiť sa v povojnovej československej politike a v decembri roku 1943 pristúpili na dohodu s londýnskou vládou o zjednotení domáceho a zahraničného odboja. Počas prezidentovej návštevy v Moskve tak bola 12. 12. 1943 podpísaná sovietsko - československá spojenecká zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, ktorá určovala zahraničnú politiku ČSR na budúce desaťročia a bola aj jedným z pilierov budovania sovietskej sféry v strednej Európe.
Podobne ako počas 1. svetovej vojny, mali politickú iniciatívu na obnovu ČSR podporiť zahraničné vojenské jednotky. Tie sa stali najpočetnejšou zložkou čs. zahraničného odboja.
V Poľsku bola výstavba českých a slovenských légií oficiálne povolená poľským prezidentom, rýchly nemecký postup však nedovolil, aby tu vznikol bojaschopný celok.
Stovky utečencov z bývalého Československa a niekoľkotisícová krajanská komunita vo Francúzsku, spolu s dobrovoľníkmi prepravenými s Poľska, umožnila zorganizovať väčšie vojenské jednotky vo Francúzsku. Čs. letci tvorili relatívne významnú časť francúzskeho letectva. Po porážke Francúzska v lete 1940 evakuovalo viac ako 4000 čs. vojakov do Veľkej Británie. Letci sa stali po dobu vojny súčasťou dobrovoľníckej zálohy britského kráľovského letectva (RAF) s možnosťou zriadiť si vlastné čs. jednotky. Podieľali sa na všetkých významnejších operáciách RAF od leteckej bitky o Veľkú Britániu, bombardovania Nemecka a ničenia síl Luftwaffe až po inváziu do Európy. V RAF slúžilo počas II. svetovej vojny 1250 až 1500 osôb z bývalej ČSR, viac ako 10 % tvorili Slováci.
Pozemné vojsko bolo zorganizované ako 1. čs. samostatná obrnená brigáda (cca 4500 mužov, 20 % Slovákov). Sústreďovala sa na malé výsadkové akcie, ktoré mali podporiť domáci odboj, napr. atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha 27. mája 1942 uskutočnený Čechom Jánom Kubišom a Slovákom Jozefom Gabčíkom.
Po invázii spojeneckých armád v Normandii bola brigáda pridelená k obliehaniu prístavu Dunkerque, ktoré trvalo až do skončenia vojny.
Čs. vojenské jednotky v ZSSR sa formovali na základe dohody medzi vrchným veliteľstvom ZSSR a vrchným čs. veliteľstvom z 21. septembra 1941. Základ jednotky tvorili bývalí príslušníci Légie Čechov a Slovákov, ktorí sa porážke Poľska dostali do sovietskeho zajatia. Do nej sa hlásili stovky bývalých čs. občanov z územia Sovietskeho zväzu a tak sa sformovala 1. čs. samostatná brigáda, ktorej velil pplk. Ludvík Svoboda. Prílev zajatých a prebehnutých slovenských vojakov umožnil na jar r. 1944 vytvoriť 1. čs. armádny zbor o počte 16 000 príslušníkov, z ktorých asi 20% tvorili Slováci. Príslušníci zboru boli nasadení najmä v Karpatsko-duklianskej operácii, paradesantná brigáda aj v povstaní. Po mobilizácii na oslobodených územiach východného Slovenska dosiahol zbor stavu vyše 90 000 príslušníkov. Na území ZSSR bojovalo tiež niekoľko stoviek Slovákov ako príslušníkov partizánskych skupín. Šlo prevažne o zbehov zo slovenskej armády. Podobne odchádzali k partizánom slovenskí vojaci aj po svojom premiestnení do Talianska na jeseň 1943.
Po skončení vojny, no predovšetkým po nastolení komunistickej diktatúry, bol význam západného odboja nielen podceňovaný, ale jeho účastníci nielen, že neboli po zásluhe odmenení, ale komunistický režim ich často prenasledoval.
Otázky:
1) Vymenuj aspoň tri skupiny občianskeho odboja na Slovensku.
2) Aká dohoda a v ktorom roku spečatila spoluprácu občianskeho a komunistického odboja na Slovensku?
3) V ktorom meste vznikol v roku 1939 Československý národný výbor?
4) Aký bol jeden z hlavných cieľov exilovej Londýnskej vlády?
5) Kedy a kde bola podpísaná sovietsko- československá zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci?
Zoznam použitej literatúry:
Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997
Lipták, Ľubomír: Slovensko v 20. storočí, Kalligram Bratislava, 1998
Kolektív autorov: Slovensko - Dejiny, Obzor Bratislava 1978
Syrný, M., Zahraničný odboj, In:www.muzeumsnp.sk