Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Európa a jej spoločnosť prešla od zániku Západorímskej ríše a nástupu prvých barbarských štátov dlhým procesom zmien, ktoré ovplyvnili jej hospodársky, spoločenský aj kultúrny život. Vikingskými vpádmi a usadením sa starých Maďarov sa v rozšírenom slova zmysle ukončuje sťahovanie národov – od konca 11. storočia do obdobia tureckých vojen je etnická mapa Európy pomerne stabilná. Svoju úlohu pri stabilizácii situácie zohráva i hnutie za obrodu cirkvi, ktoré vzniká pri príležitosti začiatku nového tisícročia – chiliastické predstavy konca sveta, ktoré sprevádzali posledné roky starého milénia sa teraz premieňajú na snahu o obnovu pôvodného poslania cirkvi. Tzv. Clunyjské hnutie (podľa benediktínskeho kláštora v stredofrancúzskom meste Cluny). Hnutie kládlo dôraz na vzdelanie a morálny stav mníchov a kňazstva. Požadovalo nezávislé postavenie cirkvi a vytvorenie silnej pápežskej moci. Ovplyvňovalo i svetskú sféru (napr. Treuga Dei, Božie miery, obmedzujúce feudálne rozbroje a násilie). Roku 1095 vyhlásila cirkev univerzálny Boží mier, ktorý zakazoval šľachte súkromné vojny počas cirkevných sviatkov a v priebehu týždňa od stredy do pondelka. Väčšia stabilita spoločnosti priniesla i rozvoj hospodárskeho života a vzrast hospodárskej produktivity, čo súviselo jednak so zmenami v poľnohospodárskej výrobe, jednak s existenciou miest, ako stredísk remesiel a obchodu.

 

Zavedenie trojpoľného systému, používanie asymetrického pluhu s kovovou radlicou a kolieskami, využitie chomútu, ktorý umožňoval preniesť váhu ťahu zo šije na plecia ťažného zvieraťa, prinieslo zvýšenie výnosov z úrody, a tým lepšie zabezpečenie výživy obyvateľstva i dostatok prebytkov, ktoré mohli zásobovať trh. Začali sa uplatňovať i mnohé ďalšie vynálezy, ktoré zvyšovali produktivitu práce a uľahčovali výrobu, napr. vodný mlyn, vodné píly, či kolovrat. Významnú úlohu pri hospodárskom raste zohrávali mestá. Okrem starých mestských sídlisk z čias Rímskeho impéria, nadobúdali v tomto období význam i mestá nové, zakladané tzv. „na zelenej lúke“. Panovníci i ostatní feudáli, využívali nárast počtu obyvateľov na doosídľovanie neobývaných alebo málo obývaných úzémí – tzv. vnútornú kolonizáciu svojich krajín a kolonistov, klčujúcich lesy, odvodňujúcich bažiny a zakladajúcich nové osady motivovali rozličnými výhodami (napr. oslobodenie od poplatkov na určitú dobu).

 

V 12. a 13. storočí prebiehala veľká kolonizácia v strednej Európe. Nemeckí kolonisti osídľovali východné oblasti Nemecka, usádzali sa v Čechách, Uhorsku, Poľsku i v oblasti Pobaltia. Kolonizácia sa spájala s christianizáciou, predovšetkým na východe Európy a v Škandinávii. Ruka v ruke s ekonomickými premenami prichádza i nové, zložitejšie rozvrstvenie spoločnosti. Základné členenie spoločnosti, založené na učení o trojakom ľude (tu rege, tu ora, tu qua labora – ty vládni, ty sa modli a ty pracuj) síce pretrváva počas celého stredoveku, menia sa však vzťahy medzi jednotlivými vrstvami: posilňuje sa nezávislosť šľachty od panovníka, vyjadrená presunom časti zákonodárnych a výkonných právomocí na ministrov a parlamenty, o svoje práva sa hlási emancipované meštianstvo, ktorého vrcholní predstavitelia sa často významnou mierou podieľajú na finančnom chode krajiny. Nové členenie spoločnosti na stavy priniesol práve vznik a rozvoj stredovekých miest a emancipácia meštianstva, no i narušenie osobných vzťahov medzi vazalmi a ich lénnymi pánmi, ktoré spôsobila dedičnosť lén a narastanie počtu vazalov bez majetku, len formálne viazaných ku svojim pánom. Vzťah podriadenosti a nadradenosti bol nahradený vzťahom, ktorý spájal skupiny ľudí približne rovnakého postavenia a spoločenskej funkcie do jednej sociálnej vrstvy – stavu. Okrem šľachty a duchovenstva sa vytvára tretí stav – meštianstvo.

 

Na tomto základe v 13. až 15. storočí vznikajú v Európe stavovské monarchie. Typickým vývojom prešli Anglicko a Francúzsko. V Anglicku sa prijatím Veľkej listiny slobôd (Magna charta libertatum) za vlády slabého kráľa Jána Bezzemka r. 1215 rozdelila moc medzi parlament a panovníka (išlo hlavne o schvaľovanie daní a niektorých zákonov). Vo Francúzsku využil kráľ Filip IV. Pekný, ktorý bol naopak, silným panovníkom, zvolanie generálnych stavov (trojkomorového parlamentu, kde oddelene zasadali zástupcovia duchovenstva, šľachty a miest) r. 1302 vo svojom boji s odbojnou vysokou šľachtou. Postupne sa stal stavovský systém spoločným znakom väčšiny európskych štátov okrem mestských štátov severnej a strednej časti Apeninského polostrova, Balkánu, ktorý sa od 14. storočia ocital pod tureckou nadvládou a Ruska, kde nedošlo ku vzniku stavov. Podobnými zmenami ako vazalské vzťahy medzi šľachtou a panovníkom, prešiel i vzťah poddanskej závislosti.

 

kráľ Filip IV. Pekný

 

Od konca 13. storočia vzťahy osobnej poddanskej závislosti od zemepána postupne zanikajú: poddaní majú možnosť sťahovať sa, robotnú povinnosť a naturálne dávky postupne nahrádza peňažná renta. Tento vývoj však nebol rovnaký pre celú Európu; v strednej a východnej Európe dochádza k vzniku tzv. druhého nevoľníctva: v dôsledku úbytku obyvateľstva po morových epidémiách a protitureckých bojoch, dochádza k zhoršovaniu postavenia poddaných a ich pripútavaniu k pôde. Pre obdobie vrcholného stredoveku je typická práve významná úloha miest, nielen ako centier remesiel a obchodu, ale aj ako nových stredísk vzdelanosti. Po zániku Západorímskej ríše si zachovali určitú hospodársku a politickú kontinuitu mestá Apeninského polostrova a bývalej provincie Galie, ktoré sa postupne transformovali na vojensko-administratívne strediská a biskupské sídla.

 

Výhodná poloha v stredomorskej oblasti predurčila na hospodársky rozvoj a dôležitú úlohu v ďialkovom obchode prístavné mestá Stredomoria: Janov, Benátky, Pisu, Bari, Amalfi atď. S rozvojom peňažného hospodárstva nadobúdajú význam mestá na severe a v strede Apeninského polostrova (Siena, Florencia, Miláno), ktoré sa stávajú centrami remesiel a bankovníctva. Politická a hospodárska moc v mestách sa sústredila v rukách mestskej samosprávy (komúny). Tá sa často snažila vymaniť spod nadvlády cirkevnej a šľachtickej vrchnosti a ovládnuť okolitý vidiek, ako svoje poľnohospodárske zázemie. Tieto boje prebiehali na severe Apeninského polostrova v 11. až 13. storočí a viedli k postupnej porážke miestnej šľachty, ktorá bola nútená nasťahovať sa do miest a k vzniku mestských štátov (napr. Florencia, Benátky, Janov, Miláno). Pre neskoršie obdobie (13. až 16. storočie), je charakteristický zánik mestskej komúny, teda presnejšie jej premena na tzv. signoriu, vládu silnej hospodársko-politickej skupiny, ktorej dominoval jeden, prípadne viacero rodov alebo jednotlivcov (Mediciovci, Sforzovci atď). V ostatných oblastiach Európy, kde rímska moc nezanechala toľko stredísk, vznikajú postupne nové centrá remesiel a obchodu; na križovatkách obchodných ciest, v podhradiach, pri brodoch, mýtnych a colných staniciach, cirkevných strediskách atď.

 

Tieto centrá (najprv len vo forme trhových osád) postupne získavajú od svojich feudálov (kráľov, cirkevných a duchovných feudálov) tzv. mestské privilégiá, výsady, ktoré ich odlišovali od ostatných obyvateľov krajiny, a ktoré im poskytovali určité hospodárske, politické i samosprávne výhody (právo samosprávy, právo stavať hradby, právo vlastniť erb, právo skladu, míľové právo, hrdelné právo atď). Hoci život v mestách bol určite slobodnejší a demokratickejší ako život poddanského obyvateľstva (preto známe nemecké príslovie hovorí Stadtluft macht frei – mestský vzduch oslobodzuje), mestská spoločnosť bola rovnako ako ostatná rozvrstvená a možnosť prechodu z jednej spoločenskej vrstvy do druhej nebola veľmi častá. Na čele mestskej spoločnosti stála najbohatšia vrstva – patriciát – často ho tvorilo niekoľko významných zámožných rodín, ktoré ovládali mestskú samosprávu. Ďalšie vrstvy tvorili stredne zámožní mešťania, obchodníci a remeselníci, ktorí sa podľa remesiel združovali do cechov (tie chránili záujmy svojich členov, obraňovali ich voči konkurencii cudzích majstrov, dbali na dodržiavanie kvality výrobkov, umožňovali zaškolenie učňov a tovarišov atď).

Najnižšiu vrstvu tvorila mestská chudoba: slúžky a sluhovia, námezdní robotníci, bedári, žobráci, prostitútky. Tak, ako si remeselníci vytvárali cechy, obchodníci a kupci sa združovali v záujmových a obranných zväzoch – gildách. V 12. storočí vytvorili severonemecké a neskôr i porýnske mestá spolok Hanza, ktorý dlhú dobu ovládal obchod v oblasti Severného mora a Pobaltia.

Pre vrcholný stredovek bolo charakteristické aj rozširovanie vzdelanosti a zvyšovanie gramotnosti obyvateľstva, predovšetkým medzi šľachtickými a meštianskymi vrstvami. Hoci vzdelanie je stále doménou cirkvi (najaktívnejšími v tomto smere boli mníšske rády františkánov a dominikánov), vo veľkých mestách už vznikajú i meštianske školy, ktoré poskytujú základ pre pokračovanie vzdelávania na univerzitách. Stredoveké univerzity poskytovali teologické, právnické, lekárske a artistické (ars – umenie; myslí sa sedem slobodných umení: gramatika, rétorika, filozofia, matematika, astronómia, geometria, hudba) vzdelanie. Za najstaršiu univerzitu podľa tradície pokladáme univerzitu v talianskom Salerne, ktorá vznikla v 11. storočí. Počas 12. a začiatkom 13. storočia vznikajú slávne univerzity v talianskej Bologni, anglickom Oxforde a v Paríži (Sorbonna). V priebehu 13. storočia nasledujú ďalšie: Neapol, Padova, Cambridge, Salamanca, Toulouse, Montpellier a do polovice 14. storočia ich je už v Európe vyše 30 (k nášmu územiu najbližšie bola univerzita v Prahe, ktorú r. 1348 založil Karol IV.).

 

Spolu s rozširovaním vzdelanosti dochádza i k opätovnému vplyvu antiky na kresťanské myslenie. Prostredníctvom arabských učencov sa Európa stretáva s prekladmi doteraz neznámych diel antických učencov, hlavne Aristotela a taktiež aj s arabskými a hebrejskými vedeckými, náboženskými a filozofickými prácami. Na základe týchto skutočností vzniká scholastická filozofia, ktorej vrcholným predstaviteľom bol sv. Tomáš Akvinský (1224-1274). Tomáš Akvinský sa pokúsil o syntézu Aristotelovej filozofie a kresťanského učenie. Vo svojom diele sa zaoberal vzťahom rozumu a viery, v ktorých nevidel rozpor, ale považoval ich za rozličné cesty poznávania. Jeho myšlienky sú i dnes podstatnou súčasťou kresťanskej filozofie.

 

 

Otázky:

 

  1. Popíš hospodárske zmeny v období vrcholného stredoveku.

  2. Popíš rozpad vazalských vzťahov a vznik stavov.

  3. V ktorom roku bola prijatá Magna charta libertatum?

  4. Ako sa volal francúzsky parlament?

  5. Aký bol vývoj v mestách na Apeninskom polostrove?

  6. Popíš mestotvorný proces v Európe.

  7. V ktorých mestách vznikali prvé univerzity a aké vzdelanie poskytovali?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol. aut.: Historie, středověk 2, Scientia, Praha 1995

Kol. aut.:Od praveku k novoveku, Orbis Pictus Istropolitana, Bratsislava, 1997

Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007