Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Srdcom Rímskej ríše bol podlhovastý Apeninský polostrov, ktorý vybieha do Stredozemného mora na západ od Grécka. Po celej dĺžke polostrova sa tiahnu Apeniny, vysoké horstvo, ktoré dalo polostrovu meno. Nížiny pri morskom pobreží a údolia, ktoré pokrývajú pätinu územia, sú úrodné a oddávna poskytovali obživu roľníckemu obyvateľstvu. Dve pätiny polostrova tvoria hory (Apeniny, Alpy). Ostrov pretínajú dve veľké rieky: na severe je to Pád, v strede Tiber. Na území polostrova sa v staroveku nachádzali veľké ložiská kovových rúd (železo) a stavebného materiálu (mramor, drevo). Morské pobrežie polostrova je málo členité, a preto neposkytovalo také dobré podmienky pre stavbu prístavov, ako napr. Grécko. V prvom tisícročí pred Kr. osídľovali južné Taliansko a Sicíliu Gréci. Založili mestá Tarent, Kúmy, Syrakúzy. Na západnom pobreží Sicílie, Korzike a Sardínii sa usídľovali Kartáginci, ktorí tu založili mestá Marsala, Trapani a Palermo.

 

Severozápadnú časť polostrova osídlili Etruskovia. Patrili im napr. mestá Florencia, či Pisa. Pôvod Etruskov je dodnes neznámy, podobne ako nie je rozlúštený ani ich jazyk a písmo. Vie sa len, že neboli indoeurópskeho pôvodu. Etruskovia boli šikovní poľnohospodári: vedeli odvodňovať močiare, zavlažovať suché miesta, pred prívalovými dažďami sa bránili stavaním terasovitých plôch na svahoch, kde pestovali obilie a vinič. Boli aj zdatnými obchodníkmi a moreplavcami: dovážali meď z Hispánie, cín z Británie, jantár z Baltu. Etruskovia zakladali mestá s pravidelným pôdorysom z kameňa a tehál, ktoré opevňovali hradbami. Poznali i kanalizáciu a vodovody. V architektúre používali klenbu a oblúk. Dodnes nám po nich zostali nekropole, pohrebiská, kde sú zachované sochy, maľby a zdobené rakvy – sarkofágy.

 

Asi najpočetnejšiu národnosť na vtedajšom Apeninskom polostrove tvorili Italikovia. Polostrov začali obsadzovať okolo r. 2000 pred Kr. Italikovia sa delili na množstvo kmeňov, napr. Senani, Sabini, Aequi, Vestini, Paeligui, Fretani, Marsi, Latini, Volsci, Aurunci, Sicani, Siculi, Herinci a Eliuni. Podľa legendy mesto Rím založili v roku 753 pred Kr. bratia – dvojičky – Romulus a Rémus. Chlapci boli odsúdení na smrť svojim strýkom a hodení do rieky Tiber. Zachránila ich však vlčica, ktorá ich odkojila a neskôr sa ich ujal pastier, ktorý ich vychoval. Aby sa vlčici odvďačili, Romulus a Rémus na vrchu Palatín, kde ich vlčica našla, postavili mesto. V hádke o hranice mesta Romulus zabil svojho brata a stal sa prvým kráľom Ríma. V skutočnosti vznikol Rím postupným vývojom z osád italického (sabínsko-latinského) obyvateľstva na siedmich pahorkoch, ktoré tu tvorili tzv. septimontium (sedemvršie). Asi v 6. storočí tieto osady splynuli v jedno mesto. Spočiatku bol Rím pod veľmi silným vplyvom Etruskov. Ten je viditeľný predovšetkým v písme, architektúre, štátnej správe, symboloch moci, kulte.

 

Počiatočným obdobím rímskych dejín je obdobie kráľovstva (753-510 pred Kr.). Dozvedáme sa o ňom predovšetkým z archeologických prameňov a z mýtickej histórie zaznamenanej v neskorších dielach. Podľa tejto histórie vládlo v Ríme postupne sedem doživotne volených kráľov, ktorí postupne vytvorili základnú štátnu organizáciu, tradičné rímske inštitúcie, vybudovali mesto a zaviedli dôležité náboženské zvyklosti. Vtedy bola vytvorená základná štruktúra rímskeho obyvateľstva a štátnej správy. Rimania sa rozdelili na patriciov (potomkov urodzených rodov, ktorí mali plné občianske práva) a plebejcov (boli to roľníci, remeselníci a obchodníci neurodzeného pôvodu, z veľkej časti prisťahovalci, ktorých práva boli obmedzené). Okrem nich žili ešte v rímskej spoločnosti bezzemkovia (proletarii), ktorí nemali žiadny majetok, no mali osobnú slobodu a otroci, ktorí nemali ani majetok ani osobnú slobodu a právne neboli považovaní za ľudí, ale za veci. Na čele Ríma stál kráľ – rex – ktorý bol volený a svoj titul užíval doživotne. Jeho poradným orgánom bola rada starších - senát. Zo siedmich rímskych kráľov boli traja poslední Etruskovia. Druhý z nich, Servius Tullius zaviedol reformu štátnej správy. Obyvateľov rozdelil do piatich tried – centúrií – podľa majetku. Zástupcovia centúrií sa stretávali na centuriálnom sneme. Každá centúria mala na sneme toľko zástupcov, koľko vojenských stotín mohla postaviť. Posledným rímskym kráľom bol Tarquinius Superbus (spupný). Ten bol pre svoju krutovládu v roku 510 pred Kr. vyhnaný z Ríma. Rimania vyhlásili kráľovský titul rex za prekliaty a už ho nikdy nepoužili.

 

Rok 510 teda predstavuje začiatok rímskej republiky (510- 31 pred Kr.). Rané obdobie rímskej republiky (510-265 pred Kr.) bolo dobou vytvárania základných republikánskych inštitúcií, vyrovnania patricijov s plebejcami, vznikom nobility (šľachty) a postupného zjednotenia Itálie pod rímskou nadvládou. Hlavnými piliermi republiky boli úrady (magistratúra), senát a ľudové zhromaždenie. Po vyhnaní kráľov na čele rímskej republiky stáli dvaja volení konzuli (všetci rímski úradníci boli volení na obmedzenú dobu, spravidla na jeden rok), ktorí v dobe ohrozenia mohli odovzdať moc diktátorovi (najviac však na polroka). Hoci naďalej existovali občianske snemy (centuriálny a starší tribútny), hlavnú úlohu prevzal senát ovládaný bohatými patricijmi a plebejcami – nobilitou. Senát reprezentoval Rímsku republiku navonok a používal oficiálny názov Senatus populusque Romanus (SPQR) – senát a ľud rímsky. Vnútorný vývoj Ríma v tomto období poznamenali politické boje medzi patricijmi a plebejcami. Patriciovia mali ako jediní plné občianske práva, ktoré im umožňovali zastávať významné úradné funkcie, uzatvárať plnoprávne manželstvo, hlasovať v sneme o kandidátoch na úradnícke miesta atď. Plebejci mali len obmedzené práva: nemohli zastávať najdôležitejšie úrady, hlasovať ani uzatvárať manželstvá s patricijmi. Preto sa plebejci zjednotili a pod hrozbou odchodu z Ríma (secessio plebis), si nakoniec vymohli zriadenie špeciálnych plebejských úradníkov – tribúnov ľudu, ktorí ich chránili pred zvôľou patricijov.

 

V roku 449 pred Kr. si vynútili aj spísanie zvykového práva (tzv. zákony 12 tabúľ). Nakoniec sa im podarilo dosiahnuť zrovnoprávnenie s patricijmi, keď v roku 287 pred Kr. plebejské zhromaždenie dostalo právo prijímať zákony platné pre celý štát a plebejci získali funkciu jedného konzula. Pre výkon úradu v Ríme sa tak stal rozhodujúcim majetok, keďže všetky úrady boli čestné, čiže neplatené. Rimania si postupne upevňovali svoje postavenie na Apeninskom polostrove. Ich bojaschopná armáda založená na princípe domobrany im pomohla prejsť z obrany proti etruským, italickým a gréckym susedom postupne k bojom o ovládnutie celého polostrova. Do roku 270 pred Kr. Rím viackrát porazil Etruskov, príbuzné kmene Latinov, Volskov, Aequov, Samnitov a nakoniec porazil i vojsko epeirského kráľa Pyrrha, ktoré bojovalo na strane juhoitalského gréckeho mesta Tarentu. Najväčšiu porážku zažili Rimania v konflikte s Galmi, ktorí r. 390 Rím dobyli a vyplienili.

Do r. 270 pred Kr. už Rím ovládal celý Apeninský polostrov a stal sa dôležitým činiteľom v domácej i zahraničnej politike.

 

Zjednotením Itálie Rimania vytvorili novú mocnosť v oblasti Stredomoria a čoskoro sa dostali do konfliktu s fenickým (púnskym) Kartágom, ktoré ovládalo časť pobrežia severnej Afriky, Sicílie, Sardínie a Korziky. Rimania mali takisto záujem o tieto územia, čo viedlo ku vzniku tzv. púnskych vojen. Prvá púnska vojna ( 264-241 pred Kr.) bola bojom o nadvládu nad Sicíliou a skončila víťazstvom Rimanov, ktorí prinútili Kartágincov opustiť Sicíliu a priľahlé Liparské ostrovy a zaplatiť obrovské odškodné. Okrem Sicílie Rím získal Korziku a Sardíniu, z ktorých vznikli prvé provincie a bol tak položený základ rímskej ríše. V r. 229 pred. Kr. sa Rimania vydali na prvú výpravu do Ilýrie, ktorá znamenala počiatky vplyvu Ríma v Grécku. Druhú púnsku vojnu (218-201 pred Kr.), kde išlo o ovládnutie Hispánie (dnešného Španielska) začal prekvapivo kartáginský vojvodca Hanibal, ktorý porušil zmluvu s Rímom, prešiel s vojskom z Hispánie cez Pyreneje a Alpy do Itálie, porazil prekvapených Rimanov v bitke pri Trasimenskom jazere a Kannách (217 a 216 pred Kr.) a vydal sa na pochod na Rím. Situácia sa zdala byť zúfalá, no Rimania napokon zvíťazili pomocou plánu konzula Publia Cornelia Scipiona ten si v bojoch s Hanibalom vyslúžil prímenie Africanus) ktorý, sa vylodil priamo v Afrike a pripravil Kartágincom tvrdú porážku v bitke pri Zame (202 pred Kr.). V tretej púnskej vojne (149-146 pred Kr.), ktorú vyprovokovali na popud Rimanov Numiďania, a ktorej cieľom bolo definitívne sa zbaviť konkurencie Kartága, Rimania Kartágo definitívne porazili a zrovnali so zemou.

 

V 2. a 1. storočí pred Kr. si Rimania postupne podmanili väčšinu helénistických štátov: ríšu Seleukovcov, Pergamské kráľovstvo, Bosporskú ríšu, židovský štát, grécke mestské spolky, macedónsku ríšu Antigonovcov a nakoniec (v roku 30 pred Kr.) aj ptolemaiovský Egypt. Rím sa tak stal najsilnejšou veľmocou Stredomoria. Hannibalova výprava na Apeninský polostrov zanechala neblahé následky na rímskom vidieku. Drobné hospodárstva boli často spustošené, ich majitelia bojovali vo vojnách a nemali po návrate domov prostriedky na obnovu zanedbaného majetku. K Rímu bolo v relatívne krátkej dobe pripojené ohromné územie, z ktorého na jednej strane do krajiny prúdil lacný tovar, na druhej strane však zisky z daní v provinciách zostávali v rukách najbohatšej vrstvy. Vojny priniesli obrovské množstvo otrokov, ktorí pracovali v baniach, na stavbách a vykonávali najťažšie práce v poľnohospodárstve. Drobní roľníci nevládali konkurovať veľkostatkárom, ktorí vlastnili množstvá otrokov, strácali majetky a odchádzali do miest, kde tvorili rastúcu vrstvu bezzemkov – proletárov. Proletári zostávali rímskymi občanmi, no nemohli bojovať v armáde, lebo nemali prostriedky na zadováženie vlastnej výzbroje.

 

Rím čoskoro začal pociťovať nedostatok vojakov. Krízovú situáciu sa pokúsili vyriešiť bratia Tiberius a Gaius Gracchus. Obaja v rokoch 133 a 123 pred Kr. navrhli, aby sa obmedzil rozsah pôdy veľkostatkov a nadmerná pôda sa mala rozdeliť medzi bezzemkov. Narazili však na tvrdý odpor senátu a obaja zomreli násilnou smrťou. Keďže nakopené problémy sa neriešili, rímska spoločnosť sa polarizovala a vznikli dve politické skupiny: optimáti: prívrženci najbohatších vlastníkov pôdy a starých rímskych rodov a populári: ich snahou bolo rovnomernejšie rozdelenie moci v štáte a s tým súvisiaca pozemková a vojenská reforma. Situáciu v armáde napokon vyriešil úspešný vojvodca a mnohonásobný konzul, predstaviteľ strany populárov Gaius Marius, ktorý prijal do armády bezzemkov a zo štátnej pokladnice im vyplácal žold – vytvoril tak žoldnierske vojsko – stálu platenú armádu. Na čele optimátov stál Lucius Cornelius Sulla, ktorý bol tiež úspešným vojvodcom. Vojenským stretom medzi Sullovými a Mariovými prívržencami sa začalo obdobie dlhotrvajúcich občianskych vojen. Sulla vyšiel z konfliktu víťazne a ľudové zhromaždenie mu udelilo hodnosť diktátora na neobmedzenú dobu. Sulla síce na čas usporiadal veci verejné, no so svojimi odporcami zaobchádzal kruto. Vytvoril zoznamy (proskripcie) politicky nevhodných ľudí, ktorí boli postavení mimo zákon, zbavení majetku a často aj života.

 

Keď sa Sulla v roku 79 pred Kr. odobral na odpočinok, v Ríme opäť prepukli nepokoje. Vtedy (v roku 60 pre Kr.) uzavreli traja najmocnejší muži Ríma, vojvodca Gnaeus Pompeius, najväčší vlastník pôdy Marcus Licinius Crassus (víťaz nad Spartakovým povstaním - najväčším povstaním otrokov v dejinách Ríma) a obľúbený politický vodca Gaius Iulius Caesar politickú dohodu troch mužov (triumvirát), ktorou si rozdelili moc v Ríme. Po Crassovej smrti sa rozpútal politický boj medzi Caesarom a Pompeiom, ktorý v roku 49 pred Kr. prerástol v občiansku vojnu. Vojna trvala tri roky a skončila sa Caesarovým víťazstvom. Caesar sa navonok snažil zachovávať republikánske formy, no v skutočnosti vo svojich rukách sústreďoval čoraz viac moci. Jeho odporcovia ho preto 15. marca 44 pred Kr. v budove senátu 23 ranami nožom ubodali na smrť. Caesarovi vrahovia nemali žiadny plán, podľahli panike a utiekli z Ríma. Octavianus, Caesarov synovec, a Caesarovi stúpenci Marcus Antonius a Marcus Lepidus vytvorili v roku 43 tzv. druhý triumvirát. Po vysporiadaní sa s opozíciou začali triumviri bojovať medzi sebou. Lepidus sa utiahol do ústrania a vojna medzi Marcom Antoniom a Octavianom sa skončila Octavianovým víťazstvom v bitke pri myse Aktion r. 31 pred Kr. Octavianus pijal meno Augustus (vznešený) a rozdelil si moc so senátom tak, že určité provincie ponechal v moci senátu a zostávajúce riadil sám. Podporovaný mocibažnou manželkou Liviou postupne ovládol všetky republikánske úrady a stal sa samovládcom Rímskej ríše.

 

 

Otázky:

 

  1. Popíš prírodné podmienky Apeninského polostrova.

  2. Ako sa volali bájni bratia, ktorí založili Rím?

  3. Ktoré hlavné etniká osídľovali Apeninský polostrov?

  4. Popíš vývoj Ríma v dobe kráľovskej.

  5. Ako prebiehali boje medzi patricijmi a plebejcami?

  6. Kto porazil Hanibala v bitke pri Zame r 202 pred Kr.?

  7. Popíš reformy bratov Grakchovcov.

  8. Čo spôsobilo krízu Rímskej republiky?

  9. Ako zahynul G.I. Caesar?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol. aut., Encyklopedie antiky, Academia, Praha 1973

Kol. aut., Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha 1999

Kol. aut., Od praveku k novoveku, dejepis pre SOU a SOŠ,

Hečková, J;Marci, Ľ., Slneková,V., Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007