Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Pomerne rýchly zánik koloniálnych ríš výrazne ovplyvnila druhá svetová vojna, hoci hlboké príčiny samotného procesu dekolonizácie tkvejú v samotnom kolonizačnom prístupe, ktorý hospodárskym vykorisťovaním, násilnou deštrukciou miestnych tradícií a väzieb a nerovnosťou medzi kolonizátormi a vykorisťovateľmi len povzbudil vznik národnooslobodzovacích hnutí. Vojna znamenala jednak stratu prestíže európskych metropol pod vplyvom japonského, či nemeckého okupačného vplyvu a navyše v podobe Atlantickej charty prispeli k emancipácii kolonizovaných národov samotní Spojenci. Od roku 1945 snahám národnooslobodzovacích hnutí výrazne pomáhala aj Charta OSN, ktorá deklarovala právo národov na sebaurčenie. Procesu dekolonizácie výrazne prospela aj studená vojna. Kým ZSSR sa snažil prisvojiť si dekolonizačné hnutie v rámci marxistických teórií, USA so svojou antikolonalionalistickou tradíciou a záujmom o to, aby oslobodené krajiny neprešli do sovietskeho tábora, vyvíjali na svojich európskych spojencov nátlak, aby sa s dekolonizáciou vyrovnali mierovými prostriedkami.
O procese dekolonizácie môžeme hovoriť v dvoch zmysloch. Prvým je typológia rôznych kolonizovaných oblastí, závisiaca na:
a) stupni národného a politického uvedomenia v jednotlivých krajinách (južná a juhovýchodná Ázia a Blízky Východ boli v tomto smere neporovnateľné s čiernou Afrikou)
b) stupni účasti vo vojne (pričom čierna Afrika bola opäť na okraji vojenského konfliktu)
c) stupni záujmu veľmocí (kde čierna Afrika v porovnaní s Áziou a Blízkym Východom hrala druhoradú rolu).
Ďalej potom záležalo na správaní sa metropol.
a) Veľká Británia so svojou zachovanou prestížou a blízkym spojenectvom s USA mala v tejto oblasti jednoznačné výhody. Naviac už v roku 1931 bol westminsterským štatútom ustanovený Commonwealth, umožňujúci spojenie rôznych monarchií a republík pod symbolickou autoritou Britskej koruny.
b) Francúzsko naopak po katastrofickej porážke z roku 1940 trpelo tzv. “komplexom opustenia” a napriek úsiliu o zachovanie dobrých vzťahov s USA sa pokúšalo obnoviť v kolóniách svoju nadvládu. Táto snaha však vyústila do drastických vojen.
c) Ostatné koloniálne mocnosti mali taktiež záujem na udržaní svojej nadvlády, no po uplynutí desaťročia sa ho boli nútené vzdať.
Uplatnenie novej sily tretieho sveta symbolizovala Bandungská konferencia z roku 1955, na ktorej sa zišlo 29 afrických a ázijských krajín, tvoriacich viac ako 50% svetovej populácie, ale len 8% svetového bohatstva. Konferencia mala za cieľ vyriešiť dva problémy:
1. uplatniť hospodárske ašpirácie tretieho sveta žiadosťou o zriadenie zvláštneho fondu OSN pre rozvoj
2. politicky odmietnuť vonkajšie zasahovanie, kolonializmus, apartheid, ba pod vplyvom arabských štátov aj sionizmus
Pod vplyvom tejto prvej konferencie štátov tretieho sveta, ktorá získala obrovský ohlas, vzrástla osobná prestíž politikov ako Nehrú, Sukarno a Násir.
Proces dekolonizácie v dátumoch
ÁZIA
1947 koniec britskej nadvlády v Indii, vznik Indie a Pakistanu (o osamostatnenie Indie sa významnou mierou pričinil bojovník za indickú nezávislosť Mahátma Gándhí)
1948 Cejlón sa stáva domíniom v rámci Commonwealthu
1949 Haagská konferencia stanovila koniec holandskej kolonizácie Indonézie, vznik Spojených štátov indonézskych spojených s Holandskom personálnou úniou
1954 koniec vojny o nezávislosť v Indočíne (francúzske panstvo tam zahŕňalo územia Vietnamu, Kambodže a Laosu). Vietnam bol rozdelený 17. rovnobežkou na severný (komunistický, ovládaný Ho Či Minom, hlavné mesto Hanoi) a južný pod vplyvom USA (na čele s Ngo Dinh Diemom, hlavné mesto Saigon). Nakoľko sa Ho Či Min snažil o zjednotenie krajiny pod komunistickým režimom, vyprovokoval tým vojenskú angažovanosť USA vo Vietname. Keď severovietnamské jednotky v auguste 1964 zaútočili na americké loďstvo v Tonkingskom zálive, znamenalo to začiatok skutočnej vojny, ktorú americká verejnosť ostro odsúdila (o.i. hnutie hippies). 23. 1. 1973 bola v Paríži uzatvorená zmluva o prímerí a vietnamský konflikt prerástol do občianskej vojny ukončenej pádom Saigonu na konci apríla 1975.
Nová komunistická vláda vyhlásila voľby, ktorých výsledkom bol vznik Vietnamskej socialistickej republiky.
AFRIKA
Na čiernom kontinente mali kolónie Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Španielsko a Portugalsko a v roku 1945 tu ako nezávislé štáty existovali iba Egypt, Libéria, Etiópia a Južná Afrika.
1957 vyhlásená nezávislosť britskej Ghany
1960 nasledovala ju britská Nigéria ako naľudnatejšia britská kolónia v Afrike. V tom istom roku opustili Belgičania Kongo.
1962 po 8 rokov trvajúcej vojne získalo nezávislosť od Francúzska Alžírsko
1963 nezávislosť britskej Kene a Severnej Rhodésie (Zambie)
1964 nezávislosť britskej Tanzánie
1975 nezávislosť portugalských kolónií Angola, Mozambik a Guinea - Bissau po smrti diktátora Salazara
1980 nezávislosť britskej Južnej Rhodésie (Zimbabwe)
Celkom špecifickou bola otázka izraelsko - arabského konfliktu a vzniku štátu Izrael. Už v roku 1896 na základe knihy Teodora Herzla “Židovský štát” vzniklo sionistické hnutie, ktoré si ako cieľ kládlo vytvorenie židovského štátu a túto ideu v roku 1917 podporila Veľká Británia Balfourovou deklaráciou. Po tom, čo sa počas druhej svetovej vojny stalo obeťou holokaustu zhruba 6 miliónov židov, zhruba 100 000 tých, ktorí prežili nacistické koncentračné tábory, chcelo odísť do Palestíny, ktorá bola v tom čase pod britským mandátom (správou). Británia sa však obávala arabsko - židovského konfliktu a obrátila sa na OSN, ktorá v roku 1947 zriadila Výbor pre Palestínu, ktorý chcel toto územie rozdeliť na dva štáty - arabský a židovský, čo však Arabi odmietli. Po skončení britského mandátu bol 14. mája 1948 vyhlásený židovský štát, na čelo ktorého sa postavil David Ben Gurion. Hneď nasledujúci deň novému štátu vyhlásilo vojnu päť krajín - Egypt, Sýria, Zajordánsko, Irak a Libanon, no už nasledujúci rok boli donútené ukončiť boje a hranice štátu Izrael boli stanovené dokonca výhodne, ako ich pôvodne určila OSN.
V dôsledku rozhodnutia egyptského prezidenta Násira znárodniť v roku 1956 Spoločnosť Suezského prieplavu (príčinou bola údajne nutnosť zabezpečiť financie na stavbu Asuánskej priehrady) vypukla tzv. suezská kríza. Nezmieriteľný postoj Egypta bol zámienkou k britsko - francúzsko - izraelskej intervencii, ktorá mala aj kvôli tomu, že ZSSR bol zaujatý udalosťami v Budapešti a USA predvolebnou kampaňou, dokonalý úspech. Izraelci sa zmocnili Gazy a Sinajského polostrova a Briti s Francúzmi zas obsadili zónu prieplavu. Úspech sa však kvôli postoju oboch veľmocí zmenil v politické fiasko a stiahnutie britských, francúzskych a izraelských jednotiek pod hrozbou sovietskej jadrovej odvety a ich nahradenie silami OSN znamenalo posilnenie Násirovej pozície. Napätie medzi Izraelom a arabskými štátmi nepoľavilo ani v nasledujúcom desaťročí. V roku 1964 vznikla na základe egyptskej iniciatívy Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) na čele s Jásirom Arafatom. Natrvalo izraelsko - arabské vzťahy pozmenila šesťdňová vojna z júla roku 1967. Násir vtedy uzavrel Tíránsku úžinu, kľúčovú pre námorný obchod v Akabskom zálive, čím prakticky odrezal izraelský prístav Ejlat od akéhokoľvek zásobovania. Izrael sa rozhodol pre taktiku preventívnej vojny a v priebehu šiestich dní rozdrvil spojené egyptsko - sýrsko - jordánske sily, obsadil Východný Jeruzalem, zmocnil sa Sinajského polostrova, Gazy, Predjordánska a polovice Golanských výšin.
Posledné štádium izraelsko - arabských vojen predstavovala jomkipurská vojna. 6. 10. 1973 podnikli Egypt a Sýria nečakaný útok na židovský štát, no úspechu sa nedočkali - po nerozhodnej tankovej bitke na Sinajskom polostrove Izrael prekročil Suezský prieplav a zničil sýrske línie na Golanských výšinách. Po tomto víťazstve opäť nastal zásah veľmocí, ale tento krát boli židovskému štátu prenechané Golanské výšiny ako územný plod jeho víťazstva. Arabský tábor dal najavo svoju solidaritu s porazenými v rámci OPEAC - Organizácie arabských krajín vyvážajúcich ropu, ktorá zvýšením cien ropy vyvolala v roku 1973 prvý ropný šok (zvýšenie cien ropy o 70 %).
Napokon však zmena vlády, spôsobená víťazstvom pravice v Izraeli v roku 1977 spolu s tlakom vyvíjaným americkým prezidentom Carterom a mierovou iniciatívou egyptského prezidenta Anvara Sadata viedli až ku konferencii v Camp Davide. Na tej v roku 1978 pod patronátom amerického prezidenta J. Cartera došlo k dohode medzi izraelským premiérom Menachemom Beginom a egyptským prezidentom Sadatom. O rok neskôr bola podpísaná zmluva, ktorej hlavným bodom bolo, že Izrael opustí Sinaj, za čo Egypt formálne uznal jeho existenciu a zaviazal sa naňho neútočiť. Povolil aj plavby izraelských lodí cez Suezský prieplav. Ostatné arabské štáty túto dohodu odmietli a OOP podnikla veľké množstvo teroristických útokov v snahe poukázať na situáciu Palestínčanov.
Od roku 1975 navyše trvala občianska vojna v Libanone. V jeho južnej časti sa totiž usadili palestínski bojovníci, ktorých prítomnosť a teroristické útoky v Izraeli vyvolali represálie zo strany židovského štátu a rozdelili rôzne libanonské politické zoskupenia. V občianskej vojne šlo o stret Palestínčanov a moslimov na jednej a kresťanov na druhej strane. Kresťania povolali na pomoc Sýriu, ktorá sa viac menej usadila prostredníctvom Arabskej údernej sily v severnej a východnej časti krajiny. Keďže umiestnenie síl OSN na juhu Libanonu nezabránilo v pokračovaní palestínskych akcií, Izrael v júni 1982 zahájil akciu nazvanú Mier v Galilei a až do roku 1985 okupoval južný Libanon.
V roku 1988 sa OOP zriekla násilia ako prostriedku politického boja, ale izraelsko - palestínska problematika napriek tomu dodnes nebola uspokojivo vyriešená.
Otázky
1. Kedy sa uskutočnila bandungská konferencia a koľko krajín sa na nej zúčastnilo?
2. Prezidentom ktorej krajiny bol Násir?
3. V ktorom roku sa skončila britská nadvláda nad Indiou a aké štáty tam na jej mieste vznikli?
4. Ktorá rovnobežka rozdeľovala Vietnam?
5. Ktoré krajiny sa zúčastnili vojenského konfliktu počas Suezskej krízy?
Použitá literatúra
Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z. :: Dejepis , pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997
Johnson, Paul: Dějiny 20. století, Rozmluvy Praha, 2008
A. M. Flippi Coddacioni a spol., Dějiny 20. století, Mladá fronta Praha, 1994