Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Revolúcia rokov 1848/49 sa v Habsburskej monarchii skončila porážkou pokrokových síl a nastolením režimu tzv. neoabsolutizmu. Jeho podobu naznačovala už oktrojovaná ústava z marca 1849, ktorej tvorcom bol gróf Stadion. Bola to prvá ústava platiaca pre celú monarchiu. Zákonodárnu moc podľa nej vykonával cisár s dvojkomorovým ríšskym snemom, ktorého dolná komora bola volená priamo, no s vysokým majetkovým cenzom, hornú komoru tvorili virilisti (príslušníci najmajetnejšej vrstvy) a delegáti krajinských snemov. Výkonnú moc predstavoval cisár, jeho poradným orgánom bola ríšska rada. Ústava vytvárala z monarchie jednotné colné a obchodné územie, jednotlivé krajiny ríše sa dostali na úroveň provincií. Zaviedli sa i základné ľudské práva, no len v obmedzenej forme.

 

František Jozef I.

 

 

V porovnaní s požiadavkami doby bolo jej vydanie krokom späť a je smutné, že i v takejto forme bola pre panovníka prekážkou a v skutočnosti nikdy nevstúpila v platnosť. Po porážke posledného ohniska revolúcie v bitke pri Világoši (13. 8. 1849) Stadionovu ústavu nahradilo provizórium, ktoré trvalo až do roku 1853. Zavedenie provizória prinieslo v Uhorsku nastolenie teroru, ktorý zosobňoval generál Július Heynau. Bol vyhlásený výnimočný stav, nastalo hromadné zatýkanie, zasadali mimoriadne súdy, ktoré nezriedka vynášali najprísnejšie rozsudky. V priebehu niekoľkých mesiacov bolo popravených približne 120 vojenských a politických predstaviteľov revolúcie, na čele s predsedom nezávislej uhorskej vlády, Ľ. Batthányim. Vodca revolúcie Ľ. Kossuth a mnohí jeho priaznivci si zachránili životy emigráciou. Nové štátoprávne usporiadanie zbavilo Uhorsko výsadného postavenia, spravilo z neho súčasť Rakúskeho cisárstva a odčlenilo od neho Sedmohradsko, Vojvodinu a Chorvátsko. Na požiadavky uhorských Slovákov, ktorí sa pridali na stranu monarchie sa nehľadelo. Bola obnovená miestodržiteľská rada (miestodržiteľom sa stal K. Geringer, od r. 1852 ním bol arciknieža Albrecht). Stolice, orgány šľachtickej samosprávy boli zrušené. Uhorsko bolo rozdelené na 5 dištriktov (z toho dva – bratislavský a košický – boli na území Slovenska) a 45 žúp. Do úradov boli dosadení loajálni Nemci a Česi, úradným jazykom sa stala nemčina – len v nižších úradoch sa mohli používať jazyky národností. Stelesnením nového režimu sa stal minister vnútra Alexander Bach.

 

Bach bol viedenským advokátom, ktorý bol pred revolúciou odporcom metternichovského absolutizmu a i v prvom období revolúcie období revolúcie sa prejavoval ako liberál. Najprv sa usiloval o premenu monarchie so silnými pozostatkami feudalizmu na demokratický štát s modernou správou.V lete 1849 prevzal za zosnulého grófa Stadiona ministerstvo vnútra a stal sa obnoviteľom starých poriadkov. Bach však bol len jedným z tvorcov neoabsolutistického režimu.

 

Alexander Bach

 

 

Na jeho vzniku sa podieľal i predseda ríšskej rady K. F. Kübeck, knieža F. Schwarzenberg a barón barón J. F. Kempen, ktorý stál na čele najvyššieho policajného úradu. Nezanedbateľnú úlohu hral i samotný cisár František Jozef I., ktorý osobne predsedal ministerskej rade. Nový režim zabezpečovala policajná sieť; demokratické práva, ako sloboda slova, zhromažďovania, či spolčovania nahradila cenzúra, policajné sledovanie a hustá sieť agentov. V r. 1852 bol vydaný tlačový zákon, ktorým sa zavádzala kontrola nad dovozom tlače zo zahraničia, ako i prísna cenzúra domácej tlače.

 

Od začiatku r. 1850 dochádza k ďalšiemu obmedzovaniu občianskych slobôd a upevňovaniu absolutistického režimu. Osobitnými patentami z 31.12.1851 – tzv. Silvestrovské patenty – odvolal cisár oktrojovanú ústavu a ponechal z nej v platnosti len zrušenie poddanstva, ochranu štátom uznaných cirkví a formálnu občiansku rovnoprávnosť. Hoci patenty položili legálny základ neoabsolutizmu, a preto sa zvyknú vnímať prevažne negatívne – položili sa nimi základy trojinštančnej súdnej moci, vylúčenia verejnosti zo súdnych konaní a zavedenia spoločného celorakúskeho občianskeho a trestného zákonníka. Politická moc však zostala sústredená v rukách cisára a jeho najbližších spolupracovníkov – arcikňažnej Žofie - cisárovej matky, Bacha, Kübecka, Kempena a v neposlednom rade arcibiskupa kardinála Rauschera, ktorý bol cisárovým vychovávateľom a mal na neho veľký vplyv. Práve Rauscherova osobnosť prispela k tomu, že cirkev sa stala mocnou oporou režimu, a že pomocou cisára získala veľký vplyv, hlavne na školstvo a rodinné právo.

Už r. 1850 bolo zrušené placetum regium, podľa ktorého mohli byť v Habsburskej monarchii publikované a platné len tie pápežské nariadenia, ktoré povolil panovník. V r. 1855 bol uzavretý konkordát so Svätou stolicou – katolícka cirkev bola zbavená štátneho dohľadu a boli jej vrátené všetky samosprávne právomoci.

 

Neoabsolutistický režim – na rozdiel od starého „metternichovského“ absolutizmu – bol priaznivo naklonený rozvoju obchodu a priemyslu. Práve v 50. rokoch 19. storočia došlo k rýchlemu budovaniu železničnej siete, ciest, mostov, atď. Slobodnému podnikaniu sa nekládli žiadne medze. Od r. 1850 fungovali obchodné a živnostenské komory, ktoré tvorili regionálne združenia podnikateľov. V r. 1859 bol vydaný živnostenský poriadok, ktorý likvidoval posledné pozostatky cechového zriadenia. Už menej sa reformy presadili v poľnohospodárstve. Urbársky patent, prijatý r. 1853, síce rozširoval zákon o zrušení poddanstva, no vlastníctvom roľníkov sa stali len pozemky, ktoré boli zapísané v tereziánskom urbáre (podľa niektorých údajov išlo len o 28% pôdy). Ostatnú pôdu naďalej vlastnili bývalí feudáli – šľachta, cirkev a mestá. Od r. 1855 urbárske súdy rozhodovali o komasácii (sceľovaní vrchnostenskej pôdy) a segregácii (oddeľovaní roľníckych a vrchnostenských pozemkov).

 

Osobitnú kapitolu tvorili reformy školstva. To sa síce dostalo pod silný vplyv cirkvi, na druhej strane však minister školstva gróf Thun prispel k vytvoreniu modernej siete stredných škôl, a veľký dôraz kládol i na univerzitné štúdium, ktoré dovtedy slúžilo hlavne na výchovu štátnych úradníkov. Thun kládol dôraz na vedeckú činnosť vysokoškolských profesorov, ako aj na vedecký charakter univerzitného štúdia.

 

 

Felix Schwarzenberg

 

 

 

Základy zahraničnej politiky neoabsolutistického obdobia položil minister zahraničných vecí, knieža Felix Schwarzenberg. Jeho cieľom bolo obnovenie veľmocenského postavenia monarchie a vytvorenie 70 miliónovej ríše zjednotením Nemecka pod rakúskym patronátom. V r. 1851 na rokovaní v Olomouci vnútil koncepciu obnoveného Nemeckého spolku Prusku, čím vytvoril monarchii nového nepriateľa. Vzájomný prusko-rakúsky antagonizmus vyvrcholil v r. 1866 vojnovým konfliktom. R. 1852, po Schwarzenbergovej smrti, sa riadenia zahraničnej politiky chopil samotný František Jozef. Jeho schopnosti boli zanedlho podrobené skúške; v r. 1853 vypukla Krymská vojna, konflikt medzi Ruskom, ktoré využilo oslabenie Osmanskej ríše a snažilo sa ovládnuť čiernomorské úžiny a získať tak prístup do Stredozemia, a Francúzskom a Veľkou Britániou, ktorým išlo o zachovanie mocenskej rovnováhy. Cisár v snahe o samostatnú veľmocenskú politiku využil situáciu na obsadenie podunajských kniežatstiev Valašska a Moldavska. Lavírovaním medzi znepriatelenými stranami sa však dostal do medzinárodnej izolácie a po parížskom medzinárodnom kongrese r. 1856 bol donútený svoje vojská z kniežatstiev stiahnuť.

 

Vojenská akcia vyčerpala štátnu pokladnicu, ktorej nepomohlo ani vyhlásenie štátnej pôžičky. Navyše z vojny vyšlo posilnené Sardínske kráľovstvo, ktoré stálo na strane víťazov a jeho ministerský predseda Cavour sa chystal na vojnu s Rakúskom, s cieľom vytvoriť jednotný taliansky štát. Cavour si získal spojenectvo francúzskeho cisára Napoleona III. a v r. 1859 uštedrili spojené francúzsko-sardínske vojská niekoľko porážok rakúskemu vojsku, vedenému samotným cisárom. Bitka pri Solferine (24. 6. 1859) znamenala nielen zdrvujúcu porážku cisárskych vojsk a následnú stratu bohatej lombardskej provincie, ale i koniec neoabsolutistického režimu. Monarchia upadla do hlbokej vnútropolitickej a finančnej krízy, čo využili opozičné hlasy, volajúce po zmene. Cisár im vyhovel a ešte toho istého roku odvolal Bacha i ďalších nenávidených predstaviteľov režimu.

 

Vydanie Októbrového diplomu 20. 10. 1860 znamenalo koniec éry absolutizmu. Diplom obnovil základy konštitučnej monarchie, zastupiteľský systém a zmenil zásady usporiadania ríše. Jednotu monarchie zabezpečovali spoločné záležitosti: vojna, zahraničná politika, financie, pošta, doprava. Tie patrili po zákonodárnu činnosť celoríšskeho snemu. Ostatné otázky mali v právomoci korunné krajiny, ktorých samospráva sa obnovila. S diplomom však nebola spokojná väčšina rakúskych politikov, ktorí sa obávali prevahy Slovanov v monarchii, ani maďarská opozícia, ktorá požadovala voľný zväzok Uhorska s ríšou podľa r. 1848. Októbrový diplom korigoval Februárový patent (26. 2. 1861), ktorý posilňoval jednotu ríše, jej centrálnu moc a obmedzoval právomoci jednotlivých krajinských samospráv. Všetky krajiny ríše mali mať zastúpenie v celoríšskom sneme (343 poslancov, z toho 123 za Uhorsko). Okrem toho sa zavádzala užšia ríšska rada, ktorej právomoci sa netýkali Uhorska a Benátska. Ani s touto ústavou nebola maďarská opozícia spokojná, preto keď v máji 1861 odmietli uhorskí poslanci zasadať v ríšskej rade, panovník rozpustil uhorský snem a zaviedol nové provizórium.

 

 

Otázky:

 

  1. Kto boli hlavní predstavitelia bachovského absolutizmu?

  2. Čo zavádzali a čo rušili Silvestrovské patenty?

  3. Podporoval režim priemysel a obchod?

  4. Kto bol tvorcom zahraničnej politiky monarchie?

  5. Prečo bol cisár nútený v r. 1859 odvolať bacha?

  6. Popíš Októbrový diplom, Februárový patent a rozdiel medzi nimi.

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol.aut., Dejiny Slovenska III., Veda, Bratislava 1987

Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997

Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007