Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

Revolučné vrenie rokov meruôsmych, do ktorého predstavitelia slovenského národného hnutia vkladali svoje nádeje, neprinieslo naplnenie ich predstáv o budúcnosti slovenského národa. Po intervencii zo strany Ruska a porážke maďarskej armády v bitke pri Világoši 13. augusta 1849, nepotreboval už viedenský dvor pomoc slabého slovenského národného hnutia, ale dal prednosť dohode a spolupráci so zástupcami maďarskej vysokej šľachty, ktorá mu bola prirodzeným spojencom. Ešte 10. septembra 1849 uverejnili slovenskí vládni dôverníci memorandum, v ktorom žiadali oddelenie Slovenska od Uhorska a zriadenie osobitnej slovenskej korunnej krajiny v rámci ríše. 7. októbra odovzdala asi stočlenná delegácia cisárovi vo Viedni petíciu za zriadenie slovenskej korunnej krajiny – no cisársky dvor už rozhodol inak – od Uhorska odčlenil Chorvátsko, Vojvodinu, Sedmohradsko, Slovensko však nie. Keď boli v novembri 1849 vo Viedni slávnostne rozpustené slovenské dobrovoľnícke jednotky, stratilo naše národné hnutie ozbrojenú oporu a jeho žiadosti a ciele prestali byť pre viedenský dvor zaujímavé. Aby sa „zapchali ústa“ jeho čelným predstaviteľom, Hurbanovi a Štúrovi, viedenská vláda im ponúkla nevýznamné úradnícke miesta, ktoré obaja odmietli. Čoskoro sa dostali do rozporu s vládnúcim režimom a boli postavení pod policajný dozor. Preto sa utiahli do súkromia; Hurban na svoju faru a Štúr najprv do rodného Uhrovca, neskôr do Modry.

 

Porevolučný vývoj znamenal pre predstaviteľov nášho národného hnutia hlboké sklamanie, ktoré spolupôsobilo pri jeho rozdelení a vzniku vážnej krízy. Atmosféra bachovského absolutizmu, ovládaného sieťou policajtov, agentov a špehov, nepriala rozvoju národnobuditeľských aktivít. Väčšina slovenských vzdelancov – stúpencov štúrovskej slovenčiny – bola vytisnutá z politického rozhodovania o budúcnosti Slovenska; menšinoví „Staroslováci“, združení okolo Jána Kollára, ktorý sa nevzdal svojej koncepcie jednotného československého kmeňa, spolupracovala s viedenskou vládou. Kollár sa stal profesorom na viedenskej univerzite a bol vymenovaný za vládneho dôverníka pre slovenské veci. Dostal povolenie na vydávanie Slovenských novín (vychádzali od júla 1849), ktoré vláda od r. 1850 nariadila vydávať po česky. Minister vnútra Alexander Bach ešte v decembri 1849 vyhlásil češtinu za úradný jazyk na Slovensku. Z pôvodných požiadavok národov Habsburskej ríše totiž viedenský dvor splnil len málo, ani to nie celkom – povolil používanie národných jazykov v nižších úradoch (celoštátnym úradným jazykom sa stala nemčina) a zaviedol ich ako vyučovací jazyk aj do ľudových škôl a do niektorých stredných škôl.

 

Vidiac obnovený rozkol v národnom hnutí, zmobilizovali svoje sily stúpenci štúrovskej slovenčiny a v októbri 1851 zorganizovali v Bratislave poradu katolíckych a evanjelických zástancov spisovného jazyka. Štúr, Hurban a Hodža sa stretli s Andrejom Radlinským, Jánom Palárikom, Štefanom Závodníkom a Martinom Hattalom a dohodli sa na ustálení spisovnej slovenčiny a na zavedení nového pravopisu na etymologicko-fonetickom základe. Vypracovaním novej slovenskej gramatiky a nového pravopisu bol poverený Martin Hattala, ktorého Krátka mluvnica slovenská vyšla v r. 1852. Hoci ju prijala väčšina slovenskej inteligencie, nezabránila prenikaniu slovakizovanej češtiny do rôznych oblastí verejného života.

 

Martin Hattala

 

 

V rozpätí rokov 1850-51 vydávali v Banskej Štiavnici Ján Palárik a Andrej Radlinský časopis Cyrill a Method - časopis pre cirkev a školu. Bol to nábožensko-pedagogický týždenník, ktorý bol od začiatku bojovým a slovenskému národnému hnutiu osožným orgánom. Jeho tvorcovia sa snažili pôsobiť hlavne na drobné duchovenstvo. Palárik do svojho časopisu prijímal príspevky v akejkoľvek slovenčine, čím sa mu podarilo zvýšiť počet odberateľov časopisu na 350 a zabezpečiť mu aj pomerne dosť prispievateľov.V roku 1852 bolo obnovené vydávanie časopisu v Banskej Bystrici, kde sa dostal pod kontrolu biskupského úradu. Roku 1857 došlo k zlúčeniu Cyrilla a Methoda s peštianskými Katolíckymi novinami. Od tých čias vychádzal v Pešti v hattalovskej slovenčine.

 

Ján Palárik

 

 

Pozoruhodnou aktivitou „Staroslovákov“ bola v rokoch 1850-52 ich kampaň za založenie Matice Slovenskej ako vrcholného vedeckého, kultúrneho a osvetového spolku všetkých Slovákov. Inicioval ju Daniel Lichard, pomáhali mu pritom Ján Kollár, Karol Kuzmány, Jonáš Záborský a iní. Jej založenie, rovnako ako obnovenie Tatrína, ktoré žiadali štúrovci, však vrchnosť nepovolila. Podobne pochodil i Jonáš Záborský s plánom na vytvorenie literárneho spolku na vydávanie slovenskej literatúry.

 

V r. 1850 vymenoval cisár za banskobystrického arcibiskupa Štefana Moyzesa, ktorý okolo seba združil katolíckych vlastencov. I do ďalších cirkevných funkcií sa dostali národne uvedomelí Slováci: rožňavským biskupom sa stal Š. Kolarčík, spišským biskupom Ľ. Zábojský. Štefan Moyzes a jeho spolupracovníci sa snažili zintenzívňovať národný život a budovať slovenské školstvo. Vďaka vládnemu nariadeniu z r. 1851, aby sa na stredných školách vyučovalo v materinských jazykoch, sa na Slovensku z 27 gymnázií začalo na ôsmich vyučovať po česky, na ďalších dvoch bola čeština jedným z vyučovacích jazykov a na ostatných sa vyučovala ako predmet. Veľký význam malo gymnázium v Banskej Bystrici, kde zásluhou Š. Moyzesa prednášali vynikajúci slovenskí a českí profesori, ktorí prispievali k upevneniu národného povedomia.

 

Štefan Moyzes

 

 

Rok 1856 priniesol pre slovenské národné hnutie ťažkú ranu. 12. januára zomrel v Modre na následky zranenia na poľovačke Ľudovít Štúr. Vo svojom poslednom diele Slovanstvo a svet budúcnosti (vyšlo až v r. 1867 v ruštine) uprel svoje nádeje na zjednotenie Slovanov a vytvorenie veľkej slovanskej ríše pod vedením Ruska, ktorá mala vzniknúť na troskách habsburského a osmanského mocnárstva. Po Štúrovej smrti postupne dochádza k zmiereniu v roztrieštenom slovenskom národnom hnutí a k postupnému prijatiu zreformovanej štúrovskej slovenčiny ako jediného spisovného jazyka Slovákov.

 

V r.1858 začal J. Viktorín s Jánom Palárikom vydávať almanach Concordia, ktorý svojím názvom "Svornosť" poukazoval na poslanie slúžiť jednote národa, upevňovať spisovnú slovenčinu a odstraňovať konfesionalizmus ako prekážku v zjednotení národných a kultúrnych síl.

Na samom sklonku obdobia neoabsolutizmu (september 1859) sa podarilo národným dejateľom evanjelického vierovyznania presadiť vydanie tzv. Protestantského patentu, ktorého hlavným tvorcom bol Karol Kuzmány. Patent mal zabezpečiť rozhodujúci vplyv slovenských evanjelikov v cirkevných zboroch, kde mali väčšinu a zabrániť maďarizácii, ktorá vychádzala od šľachtických patrónov cirkvi. Patent obmedzil ich právomoci a posilnil práva samotných zborov a veriacich. Namiesto štyroch superintendencií (biskupstiev) bolo zriadených päť; pervažne na území Slovenska sa nachádzali dve: Prešovská a Bratislavská. Superintendentom (biskupom) Bratislavskej sa stal r. 1860 Karol Kuzmány.

Keď v júni 1859 utrpeli cisárske vojská porážku v bitke pri Sloferine, hlbokú vnútropolitickú krízu riešil cisár František Jozef I. odvolaním A. Bacha a ochotou k ďalším ústupkom. Znovu sa oživili národné hnutia a začali sa predkladať nesplnené požiadavky z revolučných rokov. V Uhorsku sa zároveň oživili maďarizačné tlaky a tendencie maďarskej šľachty k osamostatneniu Uhorska a v jeho rámci k maďarskej nacionálnej hegemónii. Preto po páde Bachovho režimu a následnej vnútropolitickej kríze i Protestantský patent stratil podporu Viedne.

 

Obdobie neoabsolutizmu bolo pre slovenských národovcov sklamaním, pretože realitu porovnávali s revolučnými politickými požiadavkami. V jazykovej a kultúrnej oblasti sa však do istej miery podarilo zastaviť, či obmedziť maďarizáciu a vytvoriť vhodné podmienky pre aktivity národného hnutia v 60. rokoch 19. storočia.

 

 

Otázky:

 

  1. Splnil viedenský dvor požiadavky jesennej petície z r. 1849?

  2. V akom jazyku vychádzali Slovenské noviny?

  3. Čo sa dojednalo v októbri 1851 na Bratislavskej schôdzke?

  4. Ktoré bolo posledné dielo Ľ. Štúra?

  5. Kto bol dôverníkom pre slovenskú otázku vo Viedni?

  6. Kto bol autorom Krátkej mluvnice slovenskej?

  7. Popíš podstatu Protestantského patentu.

 

 

Zoznam použitej literatúry:

 

Kol.aut., Dejiny Slovenska III., Veda, Bratislava 1987

Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997

Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007