Vypracovala: PaedDr. J. Dolinská
Vedný obor študujúci lišajníky sa nazýva lichenológia.
Lišajníky: ako organizmy majú v živej prírode výnimočné postavenie
-
nepredstavujú jeden organizmus, ale úzku symbiózu (mutualizmus) 2 odlišných druhov
-
toto spolunažívanie sa označuje lichenizmus
-
symbiotickú povahu lišajníkov objavil v roku 1867 Švajčiar Simon Schwendener a trvalo takmer sto rokov, kým vo vedeckej obci definitívne vymizli námietky proti tomuto faktu
Počet lišajníkov:
Predpokladá sa, že vo svete sa nachádza približne 20 000 druhov lišajníkov. Na Slovensku je ich známych zhruba 1500.
Stavba lišajníkov:
Lišajníky majú špecifickú anatomickú a morfologickú stavbu tela i rozmnožovania.
Telo tvorí stielka, v ktorej sú prítomné 2 časti:
-
mykobiont - huba (väčšinou vreckatá vzácne aj bazídiová): predstavuje heterotrofnú zložku lišajníka, viaže vodu a minerálne látky
-
fykobiont = fotobiont: autotrofná zložka lišajníka, jednobunková alebo vláknitá riasa, ale asi v 8 % aj prokaryotická sinica. Z rias sú fotobiontmi najčastejšie zelené riasy, poznáme niekoľko žltozelených rias a v jednom prípade dokonca aj hnedú riasu.
Hlavnou zložkou stielky je lichenizovaná huba. Medzi hubovými vláknami sa nachádzajú bunky siníc alebo rias. V mnohých prípadoch sú tieto časti usporiadané vo vrstvách a k podkladu sa stielka prichytáva príchytnými vláknami. Niekedy môže lichenizovaná huba vytvárať aj plodnice.
Výživa lišajníkov:
Obaja partneri v symbiotickom vzťahu si navzájom poskytujú výhodné služby. Fotobiont poskytuje organické látky, ktoré vyrobil fotosyntézou, huba anorganické látky: vodu, vhodné prostredie pre rast a výmenu plynov.
Formy stielky lišajníkov:
-
kôrovitá – pevne zrastá s podkladom, často obrastá skaly aj borku stromov, nedá sa odstrániť bez porušenia stielky, napr. zemepisník mapovitý (Rhizocarpon geographicum), ktorý prirastá celou plochou k skalnému podkladu
Zemepisník mapovitý
-
lupeňovitá – stielky priliehajú k podkladu len čiastočne na viacerých miestach, sú od podkladu oddeliteľné, napr. terčovka bublinatá (Hypogymnia physodes)
-
kríčkovitá – z jedného miesta vyrastajú dlhé (až metrové) stielky, odstáva od podkladu a tvorí „kríček“, napr. dutohlávka sobia (Cladonia rangiferina), ktorá býva vetvená
-
vláknitá – stielka je tvorená dlhými vláknami, napr. povrazovka (Usnea)
Stielka niektorých druhov lišajníkov je dvojtvárna (dimorfná), kombinuje v sebe viac druhov stielok. Príkladom je rod dutohlávka (Cladonia), ktorý sa síce považuje za kríčkovitý lišajník, ale v skutočnosti výrazná kríčkovitá stielka vyrastá z druhej, lupeňovitej časti na povrchu pôdy.
Niektoré lišajníky majú úplne primitívnu, takmer nepravidelnú stielku. Označuje sa ako homeomerická stielka a má ju napr. rod Collema. Takáto stielka máva vďaka slizu siníc slizovitú konzistenciu, niekedy je ale naopak práškovitá a rozpadavá.
Collema
Rozmnožovanie:
1. nepohlavne (vegetatívne)
a) fragmentáciou stielky
b) tvorbou izídií a sorédií: izídie sú dobre viditeľné výrastky stielky, ktoré sa odlupujú od materskej stielky a dorastajú na nového jedinca. Sorédiá sú malé kĺbka (pod 1 mm) hubovitých vláken so sinicami a vznikajú ako prášok na tzv. soraloch.
2. pohlavne – tvorbou askospór, ktoré sa šíria vetrom alebo vodou. Askospóry vznikajú na plodniciach, ktoré niekedy vytvára lichenizovaná huba.
Označenie:
Lišajníky majú svoje latinské a slovenské taxonomické názvy. Slovenské názvy však boli väčšinou vytvorené v 19. storočí a sú zastaralé, nezodpovedajú dnešnému zaradeniu lišajníkov v systéme húb.
Rast a vek:
Lišajníky sa považujú za najpomalšie rastúce organizmy, napriek tomu, že v slovenských podmienkach rastú takmer celý rok. Najpomalšie rastú druhy s kôrovitou stielkou, napr. zemepisník mapovitý (rastie rýchlosťou 0,06 až 1 mm za rok). Dutohlávka rastie rýchlejšie, asi 2,5 mm za rok, niektoré lupeňovité a kríčkovité lišajníky rastú až 15 mm/rok. Tieto informácie sú dôležité, napríklad pre správne vyhodnotenie bioindikácie pomocou lišajníkov.
Na druhej strane sa lišajníky dožívajú veľmi vysokého veku. Epifytické druhy žijú niekoľko desiatok rokov, saxikolné druhy (tiež epilitické, rastúce na kameňoch) sa dožívajú aj niekoľko sto rokov.
Vek stielok lišajníka zemepisného v najvyšších českých pohoriach sa odhaduje na 200 – 400 rokov, niektoré arktické lišajníky však dosahujú vek až 4000 rokov (porovnateľné s tismi a sekvojami).
Význam lišajníkov:
Lišajníky osídľujú extrémne stanovištia a sú dôležitým zdrojom výživy pre živočíchy, ktoré v takýchto nehostinných podmienkach žijú (hlavne soby). Neznášajú však znečistené prostredie, a preto sú prirodzenými bioindikátormi čistoty životného prostredia. Na Slovensku vplyvom znečistenia vyhynulo už asi 40% druhov lichenizovaných húb a ostatné sú ohrozené. Len málo druhom sa darí aj v takýchto podmienkach.
V prírode hrajú lišajníky dôležitú úlohu v prirodzených ekosystémoch, lebo tvorbou rôznych organických kyselín narúšajú skalný podklad a začínajú proces tvorby pôdy. Využívajú sa vo farbiarstve, voňavkárstve, v ľudovom liečiteľstve. Majú fungicídne (ich výlučky zabíjajú škodlivé huby) a cytostatické účinky (zabraňujú rastu nádorových buniek).
Ich negatívnou stránkou je to, že svojou aktivitou nenarúšajú len prirodzený skalný podklad, ale môžu takto narúšať aj budovy alebo kultúrne pamiatky (sochy a pod.). Tieto objekty však v súčasnosti viac poškodzujú kyslé dažde.
Príklady lišajníkov
Použitá literatúra: