Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš

 

 

Ústava je v štáte najdôležitejším zákonom, od ktorého sa odvodzujú všetky ostatné zákony a právne normy. Ústava zakotvuje všetky princípy štátu, organizáciu verejnej moci, základné práva a slobody každého občana v spoločnosti. Spolu s pojmom „ústava“ sa často vyskytuje aj pojem „ústavnosť“. „Byť ústavný“ znamená, že všetky zákony či právne nariadenia a normy musia byť vždy v súlade s ústavou a musia z nej vychádzať. V štáte neústavný zákon nemôže a ani nesmie platiť. O ústavnosti či neústavnosti zákonov prijímaných v štáte rozhoduje (na Slovensku) ústavný súd. Tento súd skúma, či všetky časti zákona sú alebo nie sú v súlade s ústavou a vyhlasuje sporné zákony buď za platné alebo neplatné.

 

Ústava a riadenie spoločnosti pomocou ústavy nie sú nástrojom štátu posledných storočí. Naopak, stretávame sa s ňou prvýkrát už v antickom Grécku u Platóna, ktorý prichádza s myšlienkou, že v štáte musí nad ľuďmi vládnuť nadosobná sila – „zákon“. Tejto myšlienke sa venoval aj Aristoteles a uvažoval nad vhodnou formou usporiadania a riadenia spoločnosti. Dochádza k presvedčeniu, že práve zákon by mohol byť tou správnou a vhodnou formou.

 

Prvá písaná ústava ako ju poznáme z dnešného obdobia bola prijatá v roku 1787 v USA. Bolo to práve v období dosiahnutia nezávislosti, keď bolo potrebné, usporiadať fungovanie nového štátu. Prvá ústava, ktorá vznikla v Európe bola prijatá vo Francúzsku a vznikla v čase veľkej francúzskej revolúcie. V 19. storočí sa postupne objavujú snahy o prijatie ústavy v ostatných krajinách Európy.

 

Ústava vzniká schválením istého zákonodarného orgánu, alebo aj priamou voľbou občanov v referende. Rozlišujeme pri tom niekoľko druhov ústavy. Ústava štátu by sa nemala stále meniť, mala by prinášať istú dlhodobú stabilitu v rámci smerovania štátu. Podľa toho, ako často sa ústava mení, rozlišujeme nasledovné typy ústavy:

 

  1. Tuhá (rigidná) – je to taký typ ústavy, ktorá je pevne ukotvená a jej zmena si vyžaduje zložité procesy. Zmeniť ju dokáže jedine ústavný zákon (viac stupňov schvaľovania).

  2. Voľná (flexibilná) – je to taký typ ústavy, kde na jej zmenu stačí jednoduchý zákon zákonodarného orgánu. Proces schvaľovania pri tom nie je komplikovaný a nie je viacstupňový.

 

Väčšina dnešných ústav vo svete je tuhá, lebo ako už bolo načrtnuté prináša danému štátu stabilitu. Voľné ústavy sa nachádzajú v krajinách, kde vládne nestabilita a charakter daného štátu nie je jednoznačne vyhranený. Dnes takúto ústavu môžeme nájsť v štáte Kosovo.

 

Ústava Slovenskej Republiky prešla svojím vývojom, ktorý súvisí s jednotlivými štátnymi zriadeniami, ktorých bolo naše súčasné územie súčasťou. V rokoch 1848 – 1918 bolo územie Slovenska súčasťou Rakúsko – Uhorskej monarchie, kde platila ústava vyhlásená rozhodnutím cisára. Je známa aj ako „ústava absolutistického Rakúska“.

 

 

V rokoch 1918 – 1920 platilo takzvané „ústavné provizórium“. Znamená to, že ústava sa v tomto období formovala, keďže vznikol nový štátny útvar ČSR a platila istá forma provizórnej (dočasnej) ústavy.

 

V roku 1920 bola vyhlásená „ústava Československej republiky“ a ústavné provizórium skončilo. Ústava z roku 1920 bola vypracovaná podľa vzoru francúzskej, americkej a weimarskej ústavy. Platila až do roku 1939.

 

V roku 1939 vznikla „ústava Slovenskej republiky“ podľa vzoru Talianska a Portugalska. Bola to ústava smerujúca ku kresťanským hodnotám, ale zároveň obsahovala aj zákony, ktoré riešili tkz. „židovskú problematiku“. Táto ústava platila do roku 1945.

 

V roku 1945 bola opätovne obnovená ČSR a až do roku 1948 platila ústava z roku 1920.

 

V rokoch 1948 – 1960 bola ustanovená prvá komunistická ústava. Zdrojom moci bol ľud zastupovaný komunistickou stranou. Táto ústava bola nahradená v roku 1960 „socialistickou ústavou“. Socialistická ústava vedúcu úlohu v štáte kládla na jedinú stranu - komunistickú a bola napísaná v duchu marxisticko-leninistickej ideológie. Postupne bola doplňovaná a v roku 1968 bola doplnená o zákon o československej federácií.

 

V roku 1989 (po nežnej revolúcií) sa z tejto ústavy vypustili slová o vedúcej funkcií komunistickej strany.

 

V roku 1991 bola prijatá Listina základných práv a slobôd – ktorá sa stala súčasťou ústavy. Táto listina transformovala ústavu na západoeurópsky typ ústav. Riešila ochranu zmenu právneho poriadku, ukotvila právo na súkromný majetok a na jeho ochranu, humanizovala trestné právo - bol zrušený trest smrti, zmenilo sa postavenie súdov, polície, notárstva, advokácie a prokuratúry.

 

V roku 1992 (1. 9. 1992) bola v Národnej rade Slovenskej republiky prijatá ústava samostatnej Slovenskej republiky. Táto nadobudla účinnosť od 1. 10. 1992 ale niektoré jej časti nadobudli účinnosť až 1. 1. 1993. Táto ústava s malými zmenami platí dodnes.

 

 

Ústava sa štrukturálne delí na „charakteristiku“ a „deväť hláv“.

„Charakteristika“ popisuje filozofické smerovanie ústavy, myšlienkové zdroje, hodnoty a ciele, ktoré majú v štáte dominovať a značiť jeho smerovanie.

 

Hlavy:

 

  1. Prvá hlava - charakteristika štátu – štát ja zvrchovaný, demokratický neviažuci sa na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Občan môže v štáte všetko, čo nie je zákonom zakázané a politické organizácie smú jedine to, čo im zákon povoľuje. Táto časť obsahuje aj štátne symboly (pečať, vlajku, hymnu). Je tu pripomenuté, že štátna moc pochádza od občana, ktorý sa zúčastňuje na moci prostredníctvom svojho zvoleného zástupcu.

  2. Druhá hlava – práva a slobody občana – obsahuje základné ľudské práva (právo na život, na rodinu, na vzdelanie a pod.), politické práva (právo voliť, byť zvolený ako zástupca a pod.), práva národnostných menšín a etnických skupín, právo na súdnu ochranu, právo na kultúru, právo na ochranu životného prostredia a pod.

  3. Tretia hlava – základy hospodárstva - definuje hospodárstvo SR ako hospodárstvo trhové (s ohľadom na sociálnosť a ekologickosť), je tu upravené postavenie Národnej banky Slovenska, definuje štátny rozpočet a dane.

  4. Štvrtá hlava – územné usporiadanie – definuje, že základnou jednotkou územného delenia je obec, ktorá je právnickou osobou s vlastným rozpočtom a majetkom, rovnako definuje štrukturálne zloženie predstaviteľov obce (starosta, obecné zastupiteľstvo, obecná rada a pod.), právomoci vyšších územných celkov, usporiadanie Slovenska v rámci územného delenia a pod.)

  5. Piata hlava - zaoberá sa len zákonodarným orgánom – Národnou radou Slovenskej republiky (NRSR). Určuje počet poslancov NRSR (150), stanovuje trvanie volebného obdobia (4 roky), pravidlá fungovania NRSR (ako vykonávať mandáty, ako často sa má NRSR schádzať, určuje pravidlá schvaľovania nových zákonov, uskutočňovanie volieb do NRSR a uskutočnenie referenda a pod. ...)

  6. Šiesta hlava - popisuje právomoci výkonnej moci – teda prezidenta a vlády, ktorí výkonnú moc predstavujú.

  7. Siedma hlava – zaoberá sa popisom právomocí a postavenia všetkých súdov (okresných, krajských, najvyššieho špecializovaného a ústavného).

  8. Ôsma hlava - zaoberá sa postavením a funkciami ombudsmana – verejného ochrancu ľudských práv, ako aj postavenie Prokuratúry Slovenskej republiky

  9. Deviata hlava - obsahuje záverečné ustanovenia a náležitosti.

 

 

Otázky na zopakovanie:

 

  1. Čo je to ústava?

  2. Popíšte aké ústavy sa vystriedali na Slovensku v priebehu jeho dejín

  3. Ako členíme ústavu?

  4. Definujte jednotlivé hlavy ústavy

  5. Kedy a kde vznikla prvá písomná ústava? A pri akej príležitosti?

  6. Ktorý orgán na Slovensku je zákonodarný orgán?

 

 

Použitá literatúra:

 

  1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002

  2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009

  3. I. Paulička, Všeobecný encyklopedický slovník, Ottovo nakladatelství, Praha 2005