Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
 
 
Franská ríša bola v období svojej existencie najvýznamnejším štátom ranostredovekej západnej Európy. Práve na jej území došlo ku vzniku vzťahov vazalskej závislosti a feudálneho systému. Franskí misionári mali zase veľkú zásluhu na šírení kresťanstva medzi germánskymi a slovanskými kmeňmi; bez franských kláštorov a učencov v nich pôsobiacich by pre nás nezostali zachované poklady antickej vzdelanosti.

Frankovia boli germánskym kmeňom, ktorý sa na území rímskej provincie Gálie začal usádzať v 3.storočí. Iba niekoľko desaťročí po zosadení posledného rímskeho cisára zjednotil franské kmene pod svojou nadvládou Chlodovik I. z rodu Merovejovcov. Ten v roku 498 prijal kresťanský katolícky krst. Jeho synovia rozšírili ríšu o územia ďalších germánskych kmeňov: Alemanov, Durínov, Burgundov a Bavorov. Po Chlodovikovej smrti si jeho synovia rozdelili ríšu na tri časti: Neustriu s centrom v Paríži, Austráziu s centrom v Remeši a Burgundsko s centrom v Orleanse.

Iba silným panovníkom sa podarilo získať vládu nad všetkými troma časťami ríše – jedným z najvýznamnejších bol Dagobert I., u nás známy svojím sporom s franským kupcom Samom, prvým zjednotiteľom slovanských kmeňov na našom území.

Od 7. storočia sa na juhu Európy začína objavovať nová hrozba – Arabská ríša. Výbojní arabskí kalifovia postupne ovládli africké a ázijské Stredomorie a vtrhli aj do Španielska, ktoré až na malú časť na severe obsadili. Odtiaľ od roku 720 podnikali výboje na franské územia, obsadili Akvitániu a ich postup zastavil až majordóm Karol Martell v bitke pri Poitiers v roku 732. V tom čase už reálnu moc v ríši nemali v rukách králi, ale ich majordómovia – správcovia kráľovského dvora.

Syn Karola Martella Pipin Krátky v roku 741 s pápežským požehnaním zosadil posledného merovejského kráľa a sám sa stal vládcom nad celou ríšou. Jeho následník Karol Veľký (768-814) viedol počas svojej vlády, ktorá bola pre Franskú ríšu obdobím najväčšieho rozkvetu, výbojnú politiku. Podarilo sa mu rozvrátiť ríšu Avarov na území dnešného Maďarska, bojoval s pohanskými Sasmi, usadenými na dolnom toku Labe, k svojej ríši pripojil severotalianske Longobardské kráľovstvo. Jeho výpravy proti španielskym Arabom preslávila pieseň o Rolandovi. Karol sa na Vianoce r. 800 nechal pápežom korunovať v Ríme za cisára, čím sa vyhlásil za symbolického nástupcu rímskych cisárov. Územie riše rozdelil na grófstva, spravované oddanými grófmi, hraničné oblasti, tzv. marky, ovládal polovojenským režimom.

Cirkevná správa sa kryla so svetskou; biskupov menoval panovník. Základom ekonomiky jeho ríše bol veľkostatok, ktorý zaobstarával nielen poľnohospodársku, ale aj remeselnú produkciu. Samotný panovník nemal svoje stále sídlo, ale aj so svojím dvorom obchádzal ríšu a sídlil na statkoch, ktoré mu zaobstarávali obživu. Jeho obľúbeným sídlom bolo mesto Aachen, kde dal vystavať palác a katedrálu, v ktorej je pochovaný. Karol Veľký sústredil na svojom dvore množstvo vzdelancov, ktorých potreboval pre správu svojej obrovskej ríše. Podporoval zakladanie škôl pri kláštoroch a biskupských sídlach. Tieto školy nadväzovali na antickú učenosť, ich plodmi bolo očistenie latinčiny od barbarských nánosov, používanie nového, čitateľného písma (karolínska minuskula), a rozvoj iluminačného maliarstva. Keďže vzorom pre toto kultúrne dianie bola antika, nazývame ho aj karolínskou renesanciou.

Karolov syn Ľudovít Pobožný nebol schopný udržať ríšu, v ktorej sa prejavovali všetky rozpory veľkého štátu: odlišnosť území, snaha okrajových oblastí o osamostatnenie, pokusy šľachty o získanie väčšej moci. Po jeho smrti viedli dynastické spory k rozdeleniu ríše medzi jeho troch synov na základe Verdunskej zmluvy z r. 843. Najstarší syn Lothar získal titul cisára a územie v Itálii a Burgundsko, Karol Holý územie na západ od Lothara, Ľudovít Nemec na východ od neho. Lotharove územie sa čoskoro rozpadlo na menšie celky, z údelov Ľudovíta Nemca a Karola Holého vzišlo Nemecko a Francúzsko. V období nestabilných ranostredovekých štátov tvorila jedinú protiváhu Franskej ríši východná ríša Byzantská, ktorá vzišla z Východorímskej ríše. Jej vládcovia neprijali zosadenie posledného západorímskeho cisára a pokladali sa za správcov celého impéria: cisár Justinián I. Veľký (527-565) sa pokúsil o obnovu nadvlády v západnom Stredomorí - jeho vodca Belisar vyvrátil vandalský štát v dnešnom Tunise, zabral Itáliu a juhovýchodné Španielsko a na východe v bojoch s perzskými Sásanovcami získal Mezopotámiu a Arméniu.

Aby vnútorne upevnil ríšu vydal cisár zbierku zákonov Codex Iustiniaeus, ktorá sa stala základom práva stredovekých európskych štátov. Napriek jeho úspechom proti nemu vypuklo v roku 532 masové povstanie Niká! (zvíťazíš), vyvolané nadmerným zvýšením daňového zaťaženia roľníkov po morovej epidémii. V 7. storočí čelila Byzancia vojenskému náporu zo všetkých strán: na severe pustošili jej hranice Slovania a Avari a bulharské kmene, na východe Peržania plienili Sýriu a Palestínu. Arabské výboje pripravili Byzanciu okrem Malej Ázie o všetky ázijské provincie, Egypt i severoafrické územia.

8. storočie sa nieslo v znamení sporov náboženských: v ríši prepukla horúčka ikonoklazmu (obrazoborectvo) – ničenia posvätných obrazov – ikon. Učenie ikonoklazmu vychádzalo z Desatora, ktoré zakazuje uctievanie obrazov, sôch atď., no narazilo na odpor kláštorných centier, ktoré kult ikon pestovali a mali z neho profit. Na obranu ikon sa postavil aj pápež, čo malo za následok odcudzenie medzi východnou a západnou cirkvou, spečatené v roku 867 konštatnínopolskou synodou, ktorá exkomunikovala pápeža. Byzantskí cisári sa striedavo stavali na jednu, či druhú stranu, nakoniec zvíťazili zástancovia ikon.

V 9. storočí Byzancia so striedavými úspechmi bojovala proti nepriateľom na svojich hraniciach, proti arabskej presile však nemala šancu a stratila Cyprus, Sicíliu a Krétu. Ďalšou hrozbou bol bulharský štát, po mnohých vojnách cisár Michal III. dosiahol mierové urovnanie spečatené krstom chána Borisa r. 867. Za Michalovej vlády sa kresťanstvo šírilo z Byzancie aj na Kyjevskú Rus a na naše územie z jeho ríše prišili apoštoli Slovanov Cyril a Metod.

Ďalší rozmach zažila Byzancia za vlády Konštantína Porfyrogeneta. Konštantín podporoval vzdelancov a on sám bol spisovateľom, pre nás významným tým, že vo vojom diele spomína Veľkú Moravu. Byzantská ríša bola dedičom antického Ríma, preto aj jej hospodársku základňu tvoril výkonný veľkostatok. Po prechodnom úpadkovom období došlo k rozvoju miest ako sídel remesiel a obchodu. Z Ríma zdedila ríša správne úrady aj systém daní z hlavy a z pozemku. Na čele štátu stál cisár sídliaci v Konštantínopole (Istanbul), ktorý bol zároveň aj hlavou cirkvi (cézaropapizmus). Oporou panovníka bola armáda, skladajúca sa z posádok v krajoch a jednotiek rýchleho nasadenia v blízkosti hlavného mesta a cirkev, rozdelená na patriarcháty a metropoly (biskupstvá). Pre lepšiu správu bola krajina po územných stratách v 7. storočí rozdelená na kraje (thémy) spravované príslušníkmi šľachty s vojenskou i civilnou právomocou. Najvýznamnejšími pamiatkami Byzantskej ríše sú chrám Hagia Sofia v Istanbule a vzácne mozaiky v Ravenne. Písomné pamiatky nesmierneho významu zachováva komplex kláštorov mníšskej republiky na hore Athos.


 
 
Otázky:
  1. Ako sa volal prvý merovejský panovník?
  2. Čo to bol majordómus?
  3. Kto zosadil posledného merovejského panovníka?
  4. Charakterizuj vládu Karola Veľkého.
  5. Čo to bola karolínska renesancia?
  6. Čo bolo výsledkom Verdunskej zmluvy?
  7. Z akej ríše vzišla Byzancia?
  8. Popíš vládu Justiniána Veľkého.
  9. Kto spôsobil Byzantskej ríši najväčšie územné straty?
  10. Čo je to ikonoklazmus?

 
 
Použitá literatúra:
Kol. aut.: Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha, 1999