Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá prevzala vládu nad autonómnym Slovenskom mala vo svojom programe už v tom období niektoré protižidovsky zamerané prvky a vôbec sa netajila odhodlaním uskutočňovať protižidovské opatrenia. V tomto období sa uvažovalo o troch líniách riešenia židovskej otázky.
a) Dobrovoľná emigrácia. Táto možnosť bola vítaná aj zo strany židovských organizácií, no nemajetní Židia nemali prostriedky na vysťahovanie a sociálne lepšie postavení židovskí obyvatelia zas váhali opustiť krajinu, ktorá im poskytovala hospodárske zázemie a vysťahovalectvo považovali často za väčšie riziko, než zotrvanie na čoraz väčšmi antisemitsky naladenom Slovensku.
b) Percentuálne vyrovnanie. Veľmi populárna bola idea riešenia židovskej otázky percentuálnym vyrovnaním, ktoré by vyriešilo disproporciu medzi počtom židovského obyvateľstva a jeho zastúpením v hospodárskom živote, respektíve v slobodných povolaniach. Postupovať sa malo podľa 4% kľúča.
c) Arizácia židovského majetku. Toto riešenie bolo pre mocenských predstaviteľov zvlášť príťažlivé. Okrem ekonomického zisku by totiž znamenalo utvrdenie vernosti režimu medzi vrstvami, žiadajúcimi urýchlené riešenie svojej hospodárskej situácie a po stránke politickej bolo zvlášť lákavé pre radikálov, ktorí hodlali z "riešenia židovskej otázky" vytĺcť politický kapitál.
Všetky tri spomínané línie, nastolené v období autonómie, našli svoje riešenie po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, kedy sa riešenie židovskej otázky dostalo do popredia ako jedna z najvýznamnejších vnútropolitických úloh.
a) Dobrovoľná emigrácia. Medzi potenciálnymi vysťahovalcami stále prevládali mladí ľudia, ovplyvnení ideológiou sionizmu, väčšina židovského obyvateľstva sa totiž domnievala, že protižidovské opatrenia majú len propagandistický význam. Vysťahovanie navyše vyžadovalo značné finančné prostriedky - na cestovné a vysťahovalecké výdavky, ale aj ako kapitálový limit, ktorý vyžadovali krajiny ochotné prijať emigrantov.
b) Percentuálne vyrovnanie. Prvé protižidovské nariadenie vyšlo 18.4.1939 a okrem toho, že vo svojej druhej časti vychádzalo zo spomínanej tézy percentuálneho vyrovnania, kodifikovalo definíciu židovského obyvateľstva, ktorá vychádzala z náboženských, nie rasových kritérií. Za židov boli podľa nej považované osoby židovského náboženstva (pokiaľ neboli pokrstené pred 30. októbrom 1918), osoby bez vyznania pochádzajúce aspoň od jedného rodiča izraelitskej viery ako i deti týchto osôb, pokiaľ sa sami nedali pred 30. októbrom 1918 pokrstiť. Druhá časť tohto nariadenia vymedzovala účasť Židov v niektorých slobodných povolaniach, a to s použitím 4% kľúča. Ďalšie vládne nariadenie z 24. apríla rozhodlo o vylúčení Židov z verejných služieb. Podľa neho Židia nesmeli byť zamestnancami štátu, jeho ustanovizní a verejných samosprávnych korporácií. Desiatky židovských občanov však ostali v štátnych službách jednoducho z toho dôvodu, že nebolo za nich kvalifikovanej náhrady. To isté platilo pri vládnom nariadení z júla 1939 o usmernení počtu Židov vo výkone lekárskej praxe (opäť na 4% princípe) - keďže takmer polovicu lekárov na Slovensku tvorili židovskí občania, realizácia nariadenia by znamenala úplný kolaps zdravotníctva.
c) Arizácia židovských podnikov. Aby vláda uspokojila radikalizované masy obyvateľstva a zároveň vybudovala na Slovensku silnú strednú vrstvu, spätú v dôsledku získaných hospodárskych výhod s jej politikou, prikročila k protižidovským opatreniam i v hospodárskej oblasti. Arizáciu právne zakotvil tzv. prvý arizačný zákon (č.113/1940 Sl. z. o židovských podnikoch a o Židoch zamestnaných v podnikoch). Po salzburských rokovaniach sa protižidovská politika výrazne zostrila. Koncom augusta bol vymenovaný za poradcu pre židovské otázky pri slovenskej vláde Dieter Wisliceny, prostredníctvom ktorého Nemecko na vládu vykonávalo neprestajný nátlak, a tak konkrétne opatrenia na seba nedali dlho čakať.
Snem schválil 3.9. 1940 tzv. splnomocňujúci zákon, ktorým splnomocňoval vládu uskutočniť v priebehu jedného roka opatrenia nutné na arizáciu, a to prostredníctvom nariadení s platnosťou zákona, ktoré musel podpísať výlučne predseda vlády alebo príslušný minister. Ako centrálna inštitúcia, sústreďujúca právomoc na vykonávanie protižidovských opatrení bol 16. 9. 1940 ustanovený Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ), podliehajúci priamo predsedovi vlády. Bola vytvorená i nová centrálna židovská organizácia - Ústredňa Židov (ÚŽ), ktorá bola kompetenčne podriadená ÚHÚ a mala sa starať o hospodárske, sociálne a kultúrne potreby židovského obyvateľstva. Súčasne s jej vznikom zanikli všetky ostatné židovské spolky a organizácie okrem židovských náboženských obcí. Po uskutočnení týchto organizačných príprav sa začala druhá etapa arizácie, uskutočňovaná na základe vládnych nariadení s platnosťou zákona. Nariadenie 303/1940 Sl. z., známe ako druhý arizačný zákon, sústredilo všetku agendu a právomoc pri likvidovaní, resp. arizovaní v rukách ÚHÚ a umožňovalo už aj arizáciu podnikov továrenského charakteru. Svetlo sveta v tomto období uzreli aj rôzne iné protižidovské nariadenia, odoberajúce židovskému obyvateľstvu postupne občianske i ľudské práva. Na ich základe Židia nesmeli nakupovať na trhoch, mlieko a mliečne výrobky pred ôsmou hodinou ráno a články dennej potreby v príslušných obchodoch pred desiatou hodinou rannou. Bol obmedzený ich voľný pohyb a zhromažďovanie s výnimkou zhromažďovania sa v synagógach k náboženským účelom a po 22. (neskôr 21.) hodine sa nesmeli zdržiavať na uliciach a verejných priestranstvách. Židovskí občania museli všetky svoje úradné písomnosti označiť šesťcípou hviezdou a slovom ŽID.
„Židovský kódex“ a jeho realizácia v praxi
V protižidovskou nenávisťou nasýtenej atmosfére sa čoraz viac ozývali hlasy radikálov, žiadajúcich zavedenie norimberských rasových zákonov na Slovensku. Výsledkom bolo 9. 9. 1941 prijatie nariadenia 198/1941 Sl. z. O právnom postavení Židov - tzv. židovského kódexu.
Aj takto sa prejavovala protižidovská atmosféra
Ustanovenie č.1 vymedzovalo pojem Žid, a to na rozdiel od predošlého stavu podľa rasových princípov. Za Žida sa pokladala osoba, ktorá mala najmenej troch židovských starých rodičov, pričom za židovského starého rodiča sa pokladal ten, kto patril k izraelitskému vierovyznaniu. Kódex zavádzal aj pojem židovského miešanca, t.j. osoby pochádzajúcej z dvoch, resp. z jedného židovského starého rodiča. Za Žida sa miešanec považoval len vtedy, keď po 20.4.1939 patril k izraelitskému vyznaniu, keď po tomto dátume uzavrel manželstvo s osobou platiacou za Žida, keď pochádzal z manželstva uzavretého so židovským partnerom po 20.4.1939 alebo keď sa narodil ako nemanželské dieťa židovskej osoby po 20.2.1940. Zakázané bolo uzatváranie manželstva medzi Židmi a Nežidmi, resp. miešancami ako aj mimomanželský pohlavný styk medzi nimi. Kódex obsahoval aj paragrafy (255 a 256), podľa ktorých mohol prezident republiky udeliť spod jeho ustanovení jednotlivým židovským občanom úplnú alebo čiastočnú výnimku, čo využil zhruba v tisícich prípadoch. Na základe kódexu sa uskutočnilo množstvo protižidovských opatrení, ktoré možno zadeliť do troch kategórií. Prvou bolo obmedzenie občianskych práv, ktoré spočívalo o. i. v evidencii a verejnom označení židov (ktorí museli na ľavej strane pŕs svojho oblečenia nosiť našitú žltú židovskú hviezdu), ich vylúčení zo škôl, obmedzení listovej slobody a slobody sťahovania, obmedzení cestovania verejnou dopravou (vo vlakoch smeli cestovať len treťou triedou, v električkách a trolejbusoch len v pre nich vymedzenej poslednej časti). Ďalej nesmeli navštevovať divadlá, kiná, výstavy, verejné kúpaliská a parky, kaviarne, reštaurácie, chaty a hotely, resp. ich časti označené ako Židom neprístupné, navštevovať nežidovské domácnosti a udržiavať spoločenský styk s Árijcami (platilo aj opačne). Na kontrolu a usmerňovanie týchto nariadení vzniklo pri Ministerstve vnútra 14. oddelenie, tzv. židovské, na čele s Antonom Vašekom. Druhá kategória obmedzovala ich majetkoprávne postavenie. Židia boli povinní odovzdať o. i. fotoaparáty, ďalekohľady, zbrojné, rybárske a vodičské preukazy a cestovné pasy, rádiá, vysielačky a akékoľvek zbrane. Nesmeli vlastniť a voziť sa na bicykli, vlastniť a používať telefón, písacie a počítacie stroje. Najobsiahlejšia časť kódexu sa týkala prevodu židovského majetku do árijských rúk a potvrdzovala dovtedajší arizačný proces, ako bol uskutočňovaný od jesene 1941, ako aj neobmedzenú právomoc ÚHÚ v arizačných otázkach.
Deportácie židovského obyvateľstva z územia Slovenskej republiky
Uplatňovaním zásad židovského kódexu sa vytvorila vrstva sociálne zbedačeného a bezprávneho židovského obyvateľstva a ideálnym a najjednoduchším riešením sa zdalo vysťahovanie židov, ktorí sa stali pre štát sociálnou príťažou, mimo jeho územia. 23. a 24. októbra 1941 navštívila Hitlerov hlavný stan delegácia najvyšších predstaviteľov Slovenskej republiky a pri tejto príležitosti oboznámil na separátnom rokovaní Himmler Vojtecha Tuku a Alexandra Macha s tým, že na poľskom území bol vyčlenený priestor, kde sa majú vysťahovať a sústrediť európski Židia.
Predseda vlády Vojtech Tuka
V decembri 1942 Tuka rokoval v Bratislave s nemeckým veľvyslancom už o konkrétnych podrobnostiach deportácií. Súhlasil s tým, aby boli slovenskí Židia vysťahovaní do Generálneho Gubernátu a uzavrel aj dohodu o tzv. kolonizačnom poplatku, podľa ktorej sa slovenská vláda zaviazala vyplatiť Nemecku poplatok vo výške 500 ríšskych mariek za každú deportovanú osobu na úhradu „osídľovacích nákladov“. Zákulisné rokovania boli ukončené koncom februára a 3. marca Tuka informoval o pripravovaných deportáciách vládu, postaviac ju pred hotovú vec s tým, že vysťahovanie sa uskutoční na základe dohody, ktorú už on ako premiér a minister zahraničných vecí s Nemeckom podpísal a berie za ňu plnú zodpovednosť. Hoci o deportáciách ešte nepadlo žiadne definitívne rozhodnutie, ministerstvo vnútra prijalo viacero organizačných opatrení súvisiacich s ich prípravou. Bol nariadený povinný Súpis Židov, ďalej bolo vyhláškami Ministerstva vnútra obmedzené sťahovanie Židov, bolo im zakázané bez písomného povolenia zmeniť byt a zdržovať sa mimo neho od 18. do 8. hodiny a byty, obývané židovskými domácnosťami museli byť na dverách označené židovskou hviezdou. Začiatkom marca ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti) nariadila revíziu cestovných pasov a sprísnenie kontroly slovensko-maďarskej hranice, čo znamenalo takmer úplné znemožnenie voľného pobytu židovského obyvateľstva. V ďalšej fáze sa vypracovali smernice zabezpečujúce rýchly priebeh koncentrácie židovského obyvateľstva. Riadením akcií spojených so sústreďovaním a deportáciami Židov bolo poverené 14. oddelenie ministerstva vnútra. Podľa jeho smerníc boli vyhotovené transportné zoznamy Židov podliehajúcich vysťahovaniu a Ministerstvo dopravy a verejných prác po dohode s Nemeckou stranou vyhotovilo harmonogram transportov. Príprava transportnej akcie, ktorá dostala krycí názov "Da" (David), bola týmto ministerstvom ukončená 11. marca. Ako koncentračné strediská boli určené Bratislava-Patrónka, Poprad, Žilina a pracovné tábory židov Sereď a Nováky. 24. marca 1942 vláda schválila návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov so žiadosťou, aby ho snem na svojom najbližšom zasadaní, t. j. 27.3. zaradil ako predmet rokovania a schválil. Snem o návrhu zákona nerokoval, no deportácie sa i napriek tomu začali. Prvý transport s tisícom dievčat a mladých žien odišiel z Popradu 25. 3. 1942 a Ústavný zákon č. 68/42 o vysťahovaní židov bol Snemom schválený až 15. 5. 1942, čiže v období, keď už boli deportácie v plnom prúde. Kým v prvých transportoch boli deportovaní mladí, práceschopní ľudia, od druhej aprílovej dekády začali zo Slovenska odchádzať aj rodinné transporty. Posledný, 57. transport opustil Slovensko 20.10.1942 a celkovo bolo z nášho územia vyvezených takmer 58 000 (približne 57 628) osôb. Cieľom transportov bol Osvienčim a tábory v Lublinskom dištrikte.
K zastaveniu deportácií ešte predtým, než boli odtransportovaní všetci židia, viedlo niekoľko príčin: zmena postoja slovenskej verejnosti, politické zmeny (strata veľkej časti Tukovho politického vplyvu po úteku slovenského vojenského atašé v Ríme Snaczkého do Maďarska), tlak Vatikánu a kresťanských cirkví, či postoj niektorých politických a hospodárskych kruhov (ku skupine politikov stavajúcich sa k deportáciám negatívne patril predovšetkým minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák, zo zástupcov hospodárskych kruhov to bol guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš, či generálny tajomník Ústredného združenia slovenského priemyslu Peter Zaťko).
Pracovné tábory a strediská židov
Po skončení prvej vlny deportácií zostalo na našom území niečo okolo 24 000 židov, väčšinou hospodárskych odborníkov, chránených pracovnými, alebo prezidentskými výnimkami. Asi 4 000 židovských občanov žilo v tunajších pracovných táboroch a strediskách, ktoré sa vyvíjali ako pracovné útvary na Slovensku ponechaných židovských osôb, vyradených z normálneho hospodárskeho života. Boli vedené na základe sebestačnosti – náklady na ich vybudovanie a zaopatrenie práceschopných robotníkov a ich rodinných príslušníkov sa hradili zo zisku táborových dielní. Zároveň mali charakter štátnych výrobných podnikov. Ústredné vedenie nad tábormi malo Ministerstvo vnútra prostredníctvom vládneho komisára, ktorým bol Július Pečúch a na čele každého tábora stál vládny komisár, ktorý ho viedol z administratívnej, pracovnej a hospodárskej stránky a bol aj veliteľom strážnej jednotky. Na Slovensku fungovali tri pracovné tábory židov v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach.
Pracovný tábor v Novákoch
Okrem pracovných táborov v rokoch 1943-1944 existovali na miestach, kde bolo treba nahradiť nedostatok fyzicky ťažko pracujúcich síl, aj židovské pracovné strediská, ktoré na rozdiel od táborov fungovali ako uzavreté a izolované pracovné skupiny menších rozmerov, pridružené k už jestvujúcim hospodárskym podnikom. Ako prvé vznikli v zime 1942/43 strediská pri výstavbe štadiónu v Žiline a hydrocentrály v Ilave, nasledovalo stredisko pri stavbe cesty Nitra-Degeš a po ukončení vojenskej prezenčnej služby židov, zaradených do vojenských pracovných útvarov, sa pre nich zriadili štyri nové strediská v Devínskej Novej Vsi (tehelňa) a Lábe, Zohore a Svätom Jure pri Bratislave, kde vykonávali regulačné a zemné práce pre firmu Moravod. Časť robotníkov zo Záhoria potom na konci roku 1943 prešla do nových stredísk v Kráľovanoch a Kostolnej pri Trenčíne.
Druhá vlna deportácií nastala po potlačení SNP a okupácii Slovenska nacistickými vojenskými a policajnými jednotkami. V septembri 1944 začala rekonštruovaná vláda uskutočňovať nové protižidovské opatrenia a rozhodla sa až na pár výnimiek koncentrovať všetkých židovských obyvateľov v seredskom tábore, ktorého veliteľom sa stal ďalší nemecký expert Alois Brunner. Riešenie židovskej otázky prešlo do kompetencie Ministerstva národnej obrany na čele s horlivým príslušníkom radikálovOtomarom Kubalom. Od začiatku októbra 1944 začali nemecké orgány zo Serede vypravovať deportačné vlaky a do konca marca 1945 zo Slovenska odišlo 13 transportov, v ktorých bolo do Osvienčimu, Terezína a Sachsenhausenu vyvezených okolo 13 500 osôb. Definitívnu záchranu pre židovských obyvateľov znamenalo až postupné oslobodzovanie Slovenska spod nacistickej okupácie.
Otázky:
-
Podľa akého princípu, náboženského, alebo rasového, bol kodifikovaný pojem žid v roku 1939?
-
Ako sa volala centrálna inštitúcia, sústreďujúca právomoc na vykonávanie protižidovských opatrení, ktorá vznikla v roku 1940?
-
Pod akým menom je známe nariadenie č. 198/1941 O právnom postavení Židov?
-
Odkiaľ a kedy odišiel zo Slovenska prvý transport?
-
Vymenuj tri pracovné tábory a aspoň tri pracovné strediská židov na Slovensku.
Použitá literatúra:
Kamenec, Ivan: Po stopách tragédie, Archa Bratislava, 1991
Pracovné jednotky a útvary Slovenskej armády 1939 – 1945, VI. Robotný prápor, ZING Print, 1996
http://prophetofdoom.net/pics/Islamic_Clubs_Handschar_Muslim_Waffen_SS/Nazi_Dieter_Wisliceny.jpg