Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Po smrti Ľudovíta XIV. v roku 1715 nastúpil na trón jeho iba päťročný vnuk Ľudovít XV. Počas jeho neplnoletosti zaňho vládol ako regent Filip Orleánsky.
Ľudovít XV.
Smrť Ľudovíta XIV. opäť umožnila vystúpenie stavovskej a cirkevnej opozície, ktorú sa však regentovi podarilo čiastočnými ústupkami umlčať. Na politickej scéne sa opäť objavil aj parížsky parlament, ktorý potvrdil Filipove regentstvo a od roku 1715 mal právo podávať pripomienky ku kráľovským nariadeniam a až do revolúcie vystupoval aj ako zástupca generálnych stavov. Podobne boli obnovené aj práva miestnych parlamentov. Regent zmenil aj spôsob vlády a zriadil osem nových rád na čele s príslušníkmi vysokej aristokracie, ktoré mali dohliadať na činnosť štátnych sekretárov. Tým sa mu podarilo zažehnať politickú krízu, ale krajine hrozil hospodársky krach. O reformu finančného systému sa pokúsil škótsky bankár John Law, ktorý sa pokúsil o jeho oživenie emisiou papierových peňazí, no napokon bol nútený vyhlásiť bankrot a utiekol najprv do Belgicka a potom do Talianska.
Kráľ sa ujal vlády v roku 1723 a jeho panovanie bolo poznamenané neustálymi intrigami a zápolením dvorských a šľachtických klík, pričom francúzska politika bola určovaná skupinami, ktoré sa momentálne tešili kráľovskej dôvere. Najvýznamnejšími z nich boli skupina okolo kráľovej milenky madame de Pompadour, ktorej hlavnú opozíciu tvorila tzv. devótna strana zhromaždená okolo kráľovnej Márie Leczyńskej.
Madame de Pompadour
V období vlády Ľudovíta XV. Francúzsko viedlo mnoho vojen, z ktorých asi najvýznamnejšia bola sedemročná vojna (1756-1763), spôsobená ako expanziou Pruska, tak aj anglicko-francúzskym koloniálnym rivalstvom. Zúčastnili sa na nej široké koalície niekoľkých európskych štátov a bola ukončená parížskou zmluvou, v dôsledku ktorej Francúzsko stratilo v prospech Anglicka svoje kolónie v Kanade a Indii. Po kráľovej smrti v roku 1774 na trón nastúpil jeho vnuk Ľudovít XVI., ktorý zdedil kráľovstvo vo veľmi zlom stave.
Ľudovít XVI.
Kríza francúzskej spoločnosti a absolutistického zriadenia vyvrcholila v osemdesiatych rokoch. K jej vyhroteniu prispel zhoršujúci sa stav francúzskeho hospodárstva a neschopnosť jednotlivých reformátorov riešiť vleklú a neutešenú finančnú situáciu monarchie. V roku 1783 sa miesta kontrolóra financií ujal Charles Alexandre Calonne, ktorý však na pokrytie štátneho dlhu musel používať pôžičky, lebo zvýšenie daní by bolo neúnosné. Preto predložil v roku 1786 plán daňových, hospodárskych a administratívnych reforiem. Daňová reforma mala odstrániť deficit a splatiť štátny dlh. Najdôležitejším článkom plánu na zlepšenie financií malo byť zavedenie pozemkovej dane pre všetkých vlastníkov pôdy, teda aj príslušníkov privilegovaných stavov. Hospodárske reformy, ktoré mali povzbudiť výrobu, boli zamerané na zrušenie vnútorných ciel, zjednotenie národného trhu a zrušenie niektorých poplatkov, zaťažujúcich výrobu. Administratívne reformy zas mali vytvoriť nový volebný systém podľa výšky pozemkového vlastníctva. Tieto reformy však neboli schválené a kráľ bol nútený Calonna prepustiť a nahradiť ho Loméniom de Brienne, ktorý však obnovil návrhy svojho predchodcu. Úspornými opatreniami a ďalšou pôžičkou sa mu podarilo zabrániť bezprostrednému bankrotu monarchie, ale finančnú krízu bolo treba urýchlene riešiť. Na kráľov príkaz uskutočnil Guillaume Lamoigne, minister spravodlivosti, súdnu reformu. Veľké množstvo nižších a špeciálnych súdov bolo zrušených a oblastné súdy sa stali súdmi prvej inštancie. Odvolacích apelačných súdov zostalo pre celú krajinu 45 a nad nimi stál Plenárny dvor, ktorý mal registrovať kráľovské výnosy. Vzhľadom k tomu, že bol zvolený z vysokých úradníkov, stratila aristokracia kontrolu nad kráľovským zákonodarstvom a kráľovskými financiami.
Za predobraz revolúcie možno považovať udalosti, ktoré sa dohrali v roku 1788 v Dauphiné. V júni vypuklo v Grenobli povstanie na protest proti súdnej reforme. Následne sa zišlo zhromaždenie dauphinských stavov, na ktorom boli zastúpené nielen privilegované stavy (duchovenstvo a šľachta), ale aj zástupcovia tretieho stavu (prevažne buržoázie a predstaviteľov slobodných povolaní). Tretiemu stavu sa podarilo presadiť hlasovanie podľa mien, nie podľa stavov a ich politický program požadoval okrem iného pravidelné zasadanie provinčných stavov, na ktorom by bol tretí stav zastúpený rovnoprávne s privilegovanými na základe všeobecných volieb. Až po provinčných zhromaždeniach by nasledovalo zvolanie generálnych stavov. Grenobelské zhromaždenie vo svojich uzneseniach žiadalo opätovné zriadenie súdnych dvorov aj zvolanie generálnych stavov. Hroziaca jednota tretieho a privilegovaných stavov a opäť prázdna pokladňa prinútili Brienna podať demisiu, ešte predtým však sľúbil zvolanie generálnych stavov na 1. máj 1789.
Mali však zasadnúť ešte podľa pôvodnej formulácie z roku 1614, kedy sa zišli naposledy, čo v praxi znamenalo, že každý stav by mal jeden hlas a šľachta a duchovenstvo by tak mali nad tretím stavom prevahu. Pokiaľ došlo k samotnému zasadaniu, rozpory medzi tretím a privilegovanými stavmi ešte narástli a 17. 6. 1789 sa tretí stav vyhlásil za Národné zhromaždenie, ktoré malo reprezentovať vôľu národa. Kráľ dal uzavrieť rokovaciu miestnosť tretieho stavu, preto sa poslanci 20. 6. 1789 premiestnili do tzv. Loptovej siene a prisahali, že sa nerozídu, kým neprijmú ústavu. Keďže panovník ustúpil, toto zhromaždenie sa 9. 7. 1789 pretvorilo na Ústavodarné národné zhromaždenie a jeho zasadanie, trvajúce až do októbra 1791 bolo prvým obdobím Francúzskej revolúcie.
Francúzska kultúra v 18. storočí
V polovici 18. storočia sa spolu so zmenami, ktoré sa odohrávali vo francúzskej spoločnosti sformovala silná skupina vedcov, filozofov, mysliteľov a verejných činiteľov, ktorí aktívne pracovali v jej prospech a skrátene ich nazývame Encyklopedisti.
Idea vydávania Encyklopédie (s plným názvom Encyclopédie ou Dictionnaire raisonné des sciences, des arts et des métiers – Encyklopédia alebo slovník vied, umení a remesiel) bola pôvodne len čisto nakladateľskou záležitosťou, pravda len do chvíle, kým sa jej ako hlavný redaktor neujal Denis Diderot, ktorý si ako spolupracovníkov vybral Montesquieua, Voltaira a d´Alemberta.
Denis Diderot
Cenzúra v nej sprvu nenachádzala nič zlé, no ľudia veľmi rýchlo pochopili, nakoľko im otvára nové obzory a napriek tomu, že jej 27 zväzkov sa predávalo za cenu 980 livrov, získala si až 4300 predplatiteľov a to i napriek tomu, že parlament aj vysoké duchovenstvo sa proti nej búrili a kráľ dával jej výtlačky konfiškovať.
Za nekorunovaného kráľa francúzskej literatúry v 18. storočí sa považuje François-Marie Arouet Voltaire, ktorý bol majstrom malých poetických foriem rovnako ako veršovanej epopeje Henriada, či tragikomickej poémy Panna Orleánska. Až do konca 18. storočia bol dokonca považovaný aj za najväčšieho európskeho dramatika (drámy Zaira, Mahonet, Candide a i.).
Voltaire
Výtvarnému umeniu dominovalo rokoko, ujal sa však zvykodlišovať slohové odtiene podľa názvov ako štýl Ľudovít XIV., štýl regentstva, štýl Ľudovít XV. a Ľudovít XVI. Toto delenie sa uplatňuje predovšetkým pri nábytku a tapisériách, čo však len dokazuje, že versailleské úžitkové umenie dominovalo celej Európe. Čo sa týka maliarstva, majstrami portrétu boli Jean Marc Nathier, Carle van Loo a Maurice Quentin de la Tour, ktorý vytvoril napríklad portréty Rousseaua, Diderota, či Voltaira. V dekoratívnom maliarstve prevládal „pastiersky štýl“ nazývaný tiež aj štýlom „galantných slávností“, ktorému dominovali vyobrazenia pastierov, amorkov a anjelikov. Medzi majstrov tohto štýlu patril Jean Antoine Watteau, François Boucher, či Jean Honoré Fragonard.
Francois Boucher: Pastorálna scéna
Dekoratívna funkcia výtvarného umenia sa uplatnila v knihách, predovšetkým v spomínanej Encyklopédii. Francúzska architektúra spomínaného obdobia sa rozhodne nedá považovať za typicky rokokovú, Jacques Gabriel, obľúbený architekt Ľudovíta XV. a Jacques Germain Soufflot reprezentovali štýl takmer sa blížiaci neoklasicizmu, čoho typický príklad je Place de la Concorde v Paríži.
Otázky:
-
Kto sa stal regentom po smrti Ľudovíta XIV.?
-
V ktorých rokoch sa odohrávala sedemročná vojna?
-
Aké kolónie Francúzsko stratilo v sedemročnej vojne?
-
Definuj pojem Generálne stavy.
-
Kto bol hlavný redaktor Encyklopédie?
Literatúra:
Hečková, J.,Marci, Ľ.,Slneková, V., Nagy, Z. : Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 2007
Maurois, André: Dějiny Francie, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1994
Kolektív autorov: Dějiny Francie, Svoboda, Praha, 1988