Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Regentstvo a Fronda
Po smrti kráľa Ľudovíta XIII., 14. 5. 1643, ktorá nasledovala krátko po skone jeho prvého ministra kardinála de Richelieu, sa kráľom stal jeho syn rovnakého mena, ktorý vošiel do dejín ako Ľudovít XIV., „kráľ Slnko“.
Keďže v čase otcovej smrti ešte zďaleka nebol plnoletý (narodil sa v roku 1638), regentkou sa stala jeho matka Anna Rakúska a Richelieuovo miesto prvého ministra obsadil kardinál talianskeho pôvodu Jules Mazarini, nazývaný Mazarin.
Mazarin
Na rozdiel od svojho predchodcu, ktorý musel neustále presviedčať Ľudovíta XIII. o správnosti svojich názorov a čeliť množstvu nepriateľov pri dvore i v samotnej kráľovskej rodine, sa Mazarin mohol oprieť o plnú a bezvýhradnú podporu regentky, ktorej priazeň si získal do tej miery, že sa stal jej milencom a neskôr pravdepodobne i tajným manželom (napriek kardinálskej hodnosti totiž nikdy nebol vysvätený za kňaza).
V roku 1648 bola konečne vestfálskym mierom ukončená tridsaťročná vojna, ktorou Francúzsko nadobudlo ako územné výhody, tak aj politické zisky, ktoré mu vďaka právu jednotlivých kniežat na samostatnú politiku umožňovali legálnu možnosť zásahu do ríšskych záležitostí, nakoľko francúzsky kráľ bol vyhlásený za ručiteľa ich slobôd. Vestfálsky mier tiež znamenal definitívne zažehnanie hrozby vytvorenia súvislého kordónu španielskych dŕžav od severného Talianska po južné Nizozemsko. Pravda, vojna nútila štát k mimoriadnym výdavkom a obnovenie vysokých daní spolu s požiadavkou, aby úradníci s dedičnými hodnosťami platili povinnú dávku (tzv. paulette) na štyri roky dopredu, spôsobili protesty parížskeho parlamentu, ku ktorému sa po zatknutí jedného z jeho predákov Broussela, pridal aj parížsky ľud, ktorý zahájil vzburu, nazvanú Fronda (t. j. prak, podľa kameňov, ktoré boli hádzané do Mazarinovych okien). Tá ako Parlamentná fronda (v rokoch 1648 – 1649) a Fronda princov, čiže nespokojných veľmožov ako princ de Condé (v rokoch 1650-1652), uvrhla monarchiu do skutočného nebezpečenstva, ktoré však napokon ukončilo kráľovo vstúpenie do Paríža v októbri 1652.
Absolutistický štát
Po Mazarinovej smrti v roku 1661 sa začala osobná vláda Ľudovíta XIV., ktorý vo svojich rukách sústredil všetku skutočnú moc (známy je jeho údajný výrok L´etat c´est moi – štát som ja).
Ľudovít XIV.
No aj keď teoreticky o všetkom rozhodoval sám, reálnu politickú moc mal úzky okruh jeho spolupracovníkov, ktorých si sám vyberal a poveroval ich špecifickými právomocami. Najznámejším z nich bol Jean Baptiste Colbert, minister pre kráľovské financie, ktorého hlavným cieľom bol rozvoj francúzskeho hospodárstva. Ten chcel dosiahnuť pomocou merkantilizmu. Spôsob ako zvýšiť bohatstvo štátuvidel v dosiahnutí takého oživenia zahraničného obchodu, ktoré by umožnilo rozmach vývozu a obmedzenie dovozu, čím mal vzniknúť prebytok štátnej pokladnice. V snahe obmedziť dovoz zaviedol na dovážaný tovar clá, kým v úsilí o rozvoj vývozu podporoval tie odvetvia výroby, ktoré mali podľa neho nádej na dobrý odbyt v zahraničí ako textilná výroba, farbiarstvo, výroba mydiel a parfémov, gobelínov a porcelánu. Rovnako podporoval aj rozvoj infraštruktúry (ciest, kanálov, zakladanie nových poštových staníc), zámorské podnikanie, výstavbu vojnového aj obchodného loďstva a príjmy štátnej pokladnice za jeho pôsobenia vzrástli o 100% (aj keď treba povedať, že koruna ich často využívala naprosto neproduktívne na vedenie vojen a luxusný život dvora).
Ďalší z Ľudovítových ministrov, minister vojny François-Michel le Tellier, markíz de Louvois, zas vytvoril prvú modernú armádu svojej doby.Kým dovtedy patrili pluky a roty plukovníkom a kapitánom, ktorí do nich verbovali, vyplácali vojakov a mali záujem predovšetkým na tom, aby na papieri velili tieňovým jednotkám, Louvois vedľa nich postavil podplukovníkov a poručíkov, ktorí vykonávali skutočnú veliteľskú funkciu. Vojaci boli dobrovoľne najímaní na dobu štyroch rokov a minister pre nich v roku 1670 zaviedol uniformy, tvrdú disciplínu a vyzbrojil ich tak, že sa im nemohla rovnať žiadna európska armáda. Starostlivosť o zásobovanie bola zverená armádnym intendantom a v roku 1674 boli založené Invalidovne, aby sa mali kam uchýliť vyslúžilci.
Zákonodarstvo sústredil panovník do svojich rúk tým, že roku 1665 odňal ako parížskemu, tak i provinčným parlamentom právo vznášať pripomienky ku kráľovským nariadeniam, ktoré mohli už iba registrovať, no zostala im súdna právomoc a možnosť podieľať sa na príprave nových zákonov. Presadzovanie kráľovskej vôle v provinciách bolo zabezpečené prostredníctvom inštitúcie kráľovských intendantov (komisárov vybavených plnou mocou v istej konkrétnej otázke a pre určenú oblasť). Hlavnou úlohou intendantov bolo predovšetkým dozerať na regulérne vyberanie daní a dodržiavanie kráľovských predpisov a nariadení. Súčasťou snahy o posilnenie štátneho dozoru bolo tiež rozšírenie policajnej siete.
Zahraničná politika Ľudovíta XIV.
Hlavným cieľom zahraničnej politiky Ľudovíta XIV. bolo získanie európskej hegemónie a pretrhnutie habsburského obkľúčenia. Šikovným ťahom rozhodne bola politika subsídií - čiže podpory susedov svojich nepriateľov – Švédska, Poľska, Uhorska, či Turecka.
V roku 1667 rozpútal tzv. devolučnú vojnu proti španielskemu Nizozemsku. Devolučné právo, platné vo Flámsku a Brabantsku totiž priznávalo prednostné dedičské právo deťom z prvého manželstva a Ľudovít ho uplatnil v mene svojej manželky, španielskej infantky Márie Terézie.
Kráľovná Mária Terézia
Na stranu Španielska sa v tejto vojne postavili Anglicko, Holandsko a Švédsko, takže kráľ bol nútený v roku 1668 v Aachene podpísať mier, nič-menej získal 12 miest v južnom Nizozemsku.
V roku 1672 sa v spojenectve s Anglickom, Bavorskom a kolínskymi a műnsterskými biskupstvami pustil do vedenia holandskej vojny, v ktorej boli jeho protivníkmi cisár Leopold I., Brandenbursko, Španielsko a Dánsko. Táto vojna sa skončila v roku 1678 mierom v Nijmengene a hoci si Holandsko udržalo územnú integritu, Španielsko muselo Francúzku podstúpiť Franché-Comté a niekoľko miest v španielskom Nizozemsku a Leopold bol donútený zrieknuť sa Freiburgu, Kehlu a Lotrinska.
Po skončení tejto vojny Ľudovít zaviedol tzv. politiku reúnií, čo znamenalo, že Francúzsko sa malo rozširovať anektovaním tých území, na ktoré si vzťahovalo historický nárok. Tak k nemu v roku 1681 bolo pripojené Alsasko a Štrasburg a v roku 1684 Luxembursko.
V roku 1685 Ľudovít zrušil nantský edikt (výnos jeho starého otca Henricha IV. z roku 1598), zaručujúci slobodu vyznania hugenotom, čo spôsobilo ich emigráciu najmä do Holandska, Brandenburska, Švajčiarska a Ameriky. Odliv zhruba 400 000 obyvateľov pre Francúzsko znamenal aj veľkú stratu v oblasti námorníctva, úradníctva a obchodu.
V roku 1689 kráľ v mene svojej švagrinej Elizabeth Charlotty Falckej rozpútal vojnu o falcké dedičstvo, z ktorej mierom z roku 1697 prvýkrát vyšiel ako porazený (jeho protivníkmi boli Anglicko, Škótsko, Nizozemsko, Španielsko a Savojsko). Bol donútený vzdať sa všetkých území na pravom brehu Rýna, no územia na jeho ľavom brehu a Štrasburg si mohol ponechať.
Zvyšok Ľudovítovho panovania vyplnila vojna o španielske dedičstvo, trvajúca od roku 1701 až do roku 1714.
Po dlho očakávanej smrti posledného španielskeho kráľa Karola II. bolo viac než jasné, že medzi Francúzskom a Habsburgovcami nastane konflikt, napokon ako Ľudovít, tak i cisár Leopold I. mali za manželky španielske princezné a svoj nárok na španielske dedičstvo si začali uplatňovať ešte počas života Karola II.
Karol II.
Právne opodstatnenejšie boli vďaka príbuzenským zväzkom Leopoldove nároky, no pre Francúzsko bola predstava tesného susedstva s Habsburgovcami úplne neprijateľná. Vhodným kompromisom sa zdalo byť (pod nátlakom Anglicka a Holandska) určenie za následníka bavorského princa Jozefa Ferdinanda, keď však v roku 1696 ako deväťročný zomrel, otázka španielskeho dedičstva sa znova otvorila.
Ľudovítovi sa podarilo primäť zomierajúceho španielskeho kráľa k napísaniu závetu, v ktorom svoju korunu odkázal jeho vnukovi Filipovi z Anjou (Filip V.), pričom rakúske nároky mali byť kompenzované ziskom španielskeho Nizozemska. Anglicko a Holandsko nového kráľa uznali za podmienky, že sa Španielsko a Francúzsko nemôžu zjednotiť, no akonáhle Filip V. nastúpil na trón, tieto obavy sa naplnili, načo Rakúsko s Anglickom a Holandskom uzavreli spojenectvo a za španielskeho kráľa vyhlásili Leopoldovho syna Karola, pravda s podmienkou, že Španielsko sa nemôže zjednotiť ani s Rakúskom.
Keďže Ľudovít XIV. ani Filip V. toto rozhodnutie pochopiteľne nerešpektovali, vypukla vojna, v ktorej sa na stranu Rakúska pridalo Prusko, kým Bavorsko a Kolín stáli na francúzskej strane. Vojna sa odohrávala na viacerých frontoch (v Taliansku, na Rýne, na území dnešného Belgicka) a hoci už v roku 1710 z nej odstúpilo Anglicko (nakoľko už získalo v roku 1704 Gibraltar a o štyri roky neskôr Menorcu), zásadným zlomom bola až smrť cisára Jozefa I., Karolovho brata. To znamenalo, že cisárstvo pripadlo Karolovi (ktorý sa stal Karolom VI.) a opäť nastala situácia, v ktorej hrozilo zjednotenie Španielska a Rakúska.
V roku 1713 uzavreli Anglicko a Holandsko s Francúzskom mier v Utrechte, ktorým rozhodli o ďalšom osude Španielska, ku ktorému sa napokon v Rastatte pripojil aj Karol VI. Španielsky trón pripadol Filipovi V. a cisár ako odškodné získal Milánsko, Neapolsko, Sardíniu, mantovské vojvodstvo a španielske Nizozemsko, čím bola vojna o španielske dedičstvo definitívne uzavretá.
Kráľ Slnko a jeho dvor
Ľudovítovi XIV. sa podarilo urobiť zo svojej osoby takmer žijúci idol. Bol úprimne presvedčený o tom, že panovník je nadradený všetkým smrteľníkom, z čoho pre nich vyvodzoval požiadavku úplnej poslušnosti, kým sám sa riadil princípom maximálnej zodpovednosti. Dvor, ktorý z Paríža presunul do zámku vo Versailles, ktorý nechal kompletne zrekonštruovať, napodobňovala celá Európa.
Versailles
Žili tam nielen osoby, ktoré k tomu boli nútené výslovným kráľovým prianím ako vysoká aristokracia a popredné úradníctvo, ale každý, kto túžil po vzostupe na spoločenskom rebríčku a bez toho, aby bol v panovníkovej blízkosti, na to nemal šancu. V prostredí Ľudovítovho dvora, plného (aspoň v prvej polovici jeho vlády) okázalých slávností získavala dôležité podnety a hlavne materiálne možnosti aj umelecká tvorba, výtvarná, dramatická aj hudobná. Tak sa napríklad francúzska literatúra 17. storočia (Moliére, Corneille, Racin, La Fontaine), stala vzorom pre celú Európu. Pojmom samým o sebe bola francúzska móda, vášnivo napodobňovaná vo všetkých krajinách, kam sa dokonca pravidelne dovážali drevené figúrky oblečené v najnovších modeloch šiat. Dvor Ľudovíta XIV. dal vzniknúť aj tzv. haute cuisine á la francaise a francúzska kuchyňa, ktorá urobila zo stravovania a stolovania vec životného štýlu, sa stala najuznávanejšou v Európe.
Kráľ bol známy aj svojou záletnosťou a mená jeho mileniek od dojemnej Louise de la Valliére cez panovačnú Athénais de Montespan až po jeho tajnú manželku Françoise de Maintenon vošli do histórie ako súčasť jeho doby a vlády.
Madame de Montespan
Dvor dal rovnako vzniknúť aj tradícii neviazaného voľnomyšlienkárstva, ktorá neskôr vytvorila podhubie pre vznik nezávislého osvietenského racionalizmu a materializmu.
Otázky:
-
Čo bola Fronda a aké boli roky jej trvania?
-
Čo znamená pojem devolučné právo?
-
Vysvetli politiku reúnií.
-
V ktorých rokoch sa odohrávala vojna o španielske dedičstvo?
-
Ako sa volali francúzsky a rakúsky uchádzač o španielsky trón?
-
Definuj politiku subsídií.
Literatúra
Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997
Maurois, André: Dějiny Francie, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 1994
Kolektív autorov:Dějiny Francie, Svoboda, Praha 1988