Vypracovala: Alena Pradlovská
Pôvod:
Taliančina má, podobne ako ostatné románske jazyky, pôvod v latinčine, jazyku, ktorým hovorili starí Rimania a vyše trinásť storočí po páde Ríma celá vzdelaná Európa. Latinčina však ovplyvnila aj nerománske jazyky, vďaka čomu rozumieme mnohým slovám v cudzích jazykoch aj bez prekladu, napr.: schola (lat.) - scuola (tal.) - author (angl.) - Autor (nem.) - auteur (franc.) - autor (slov.).
Moderná taliančina vznikla z takzvanej ľudovej latinčiny niekedy v 6. až 8. storočí. Základy spisovnej taliančiny položili svojim dielom osobnosti talianskej humanistickej a renesančnej literatúry. Keď Dante napísal v r.1307 svoju Božskú komédiu, povyšil tým "volgare" (ako vzdelanci vtedy nazývali taliančinu) na plnohodnotný jazyk, ktorý postupne vytláčal latinčinu a dnes je úradným jazykom vyše 57 miliónov Talianov.
Výslovnosť:
Moderná taliančina sa vyznačuje fonetickým pravopisom. To znamená, že medzi zvukovou a písanou podobou nie je veľký rozdiel: jednotlivé hlásky sa väčšinou vyslovujú tak, ako sa píšu. Pre slovenského študujúceho nie je ťažké osvojiť si zásady správnej talianskej výslovnosti.
ZDVOJENÉ SPOLUHLÁSKY:
Pre taliančinu sú charakteristické zdvojené spoluhlásky. Niektoré vyslovujeme tak, že ich necháme dlhšie znieť (f, l, m, n, r, s, v ), u ostatných (napr.: b, c, d, g, k, p, t ) zdvojíme tak, že si pripravíme ústa na vyslovenie danej spoluhlásky, ale až za okamžik ju vyslovíme (asi ako keď sa zakoktáme ). V žiadnom prípade nesmú zaznieť spoluhlásky dve!:
stoffa látka babbo [ba´bo] tatko
stella hviezda freddo [fre´do] studený
mamma mama leggo [le´go] čítam
donna žena gruppo [gru´po] skupina
terra zem tutto [tu´to] všetko
rosso červený acca [a´ka] názov písmena H
(výslovnosť druhu zdvojených spoluhlások (napr.: b, c, d, g, k, p, t ) budeme značiť apostrofom pred príslušnou spoluhláskou, napr.: doppio [do´pjo] dvojitý)
(písmeno C pred A čítaj [k])
DVOJHLÁSKY:
Dvojhlásky sú skupiny hlások, ktoré sa vyslovujú ako jedna slabika. Vznikajú spojením samohlásky a neprízvučnej polosamohlásky U alebo I. Polosamohláska I znie podobne ako naše J:
Italia [itálja] jazyk mai [maj] nikdy
Pietro [pjétro] Peter Lei [lej] ona
biondo [bjondo] svetlovlasý noi [noj] my
fiume [fjúme ] rieka lui [luj] on
Polosamohlásku U tvoríme oboma perami, podobá sa slabo a krátko vyslovenému U, predovšetkým ak nasleduje po G alebo Q:
lingua [lingua] jayzk Laura [laura] Laura
questo [quésto] toto Europa [európa] Európa
qui [kui] tu
buono [buóno] dobrý
Existujú však aj slová, kde sú dve samohlásky vedľa seba, ale netvoria dvojhlásku, vyslovujú sa oddelene, ako dve slabiky, napr.:
via [víja] cesta, ulica, preč poeta [poéta] básnik
libreria [libreríja] kníhkupectvo Paolo [páolo] Pavol
idea [idéa] myšlienka, nápad, idea paura [paúra] strach
(u podobných krátkych slov zakončených na I + samohláska býva I prízvučné, slovo znie dvojslabične, napr.: mio [míjo] môj, mia [míja] moja)
TROJHLÁSKY:
Trojhlásky tvorené dvoma polosamohláskami a jednou samohláskou sa vyskytujú len v pár slovách, vyslovujú sa ako jedna slabika:
miei [mjej] moji tuoi [ tuoj] tvoji
CVIČENIA:
Čítaj nahlas slová:
Italia, professore, caffé, rosso, aiuto, mamma, biondo, gruppo, miei, Laura, tuoi, babbo, donna, chiaro.
Použitá literatúra:
Dr. Jarmila Janešová: Taliančina pre samoukov, LEDA, 1998
Christiane Cochi: Praktická talianska gramatika, SPN - MLADÉ LETÁ, 2008