Vypracoval: Mgr. Tomas Godiš

 

 

Dynamika psychiky nám umožňuje pochopiť príčiny správania človek. Dynamický charakter osobnosti je daný tým, že sa vytvára v priebehu vývinu a aj pôsobením motivačných síl a emócií.

 

Motivácia a typy motívov

 

Pod pojmom motivácia budeme rozumieť zaoberanie sa zdrojmi, pohnútkami, dôvodmi, príčinami správania (motívmi). Motivácia môže byť vedomá alebo nevedomá. Motívy sú psychologické príčiny, pohnútky na reakcie, ktoré smerujú k uspokojovaniu potrieb a aktivizujú správanie. To isté správanie môže mať rôzne motívy, ale aj jeden určitý motív môže viesť k rôznemu správaniu jednotlivca. Väčšinou sa však motívy rôznym spôsobom kombinujú, určitý čin často slúži viacerým motívom súčasne – je viacnásobne podmienený.

Rozdiely v ľudskom správaní a v jeho výsledkoch, ktoré sú spôsobené rozdielnymi motívmi, sú často veľké. Človek s priemernými schopnosťami môže vďaka motivácii dosiahnuť lepšie výsledky ako nadpriemerne nadaný človek, ktorého nič „nebaví“.

 

Medzi modely motivácie patria:

 

  1. model nedostatku – ide tu o konanie motivované pocitom nedostatku, prázdna, ktoré musí byť zaplnené – napr. smäd, potreba vzduchu, hlad.

  2. model vybitia – k uspokojeniu dochádza pri uvoľnení nahromadeného napätia, ktoré sa môže uskutočniť napr. ako deštrukcia alebo ničenie vecí.

Cieľom oboch modelov je dosiahnutie stavu rovnováhy (homeostázy).

 

Ak dochádza k boju dvoch alebo viacerých motívov, hovoríme o konflikte – stave napätia pri rozhodovaní. Každý z motívov môže byť pozitívny alebo negatívny, takže môže nastať niektorý z nasledujúcich druhov konfliktov:

 

  1. rozhodovanie medzi pozitívnymi motívmi – človek chce dosiahnuť dva ciele, ale môže dosiahnuť len jeden – ísť večer na koncert alebo na futbal?

  2. rozhodovanie medzi dvoma negatívnymi motívmi – človek je nútený vyberať si „menšie zlo“ – vydržať urážky od skinheada? Postaviť sa mu na odpor?

  3. rozhodovanie medzi pozitívnym a negatívnym motívom – konflikt vyplývajúci z toho, že cieľ človeka obsahuje pozitívne aj negatívne charakteristiky, je zároveň príťažlivý aj odpudivý

 

Najvýznamnejšími motívmi, ktoré ovplyvňujú ľudské konanie, sú potreby. Ide o stav nadbytku alebo nedostatku niečoho, čo nás vedie k činnostiam, pomocou ktorých túto potrebu uspokojujeme. Potreby delíme na:

 

  1. primárne potreby (fyziologické) – týkajúce sa zabezpečenia, udržania holej existencie indivídua

  2. sekundárne potreby – vznikajú uspokojením primárnych potrieb alebo ide o potreby naučené socializačným procesom (kultúrne, sociálne a pod.)

 

Hierarchiu potrieb zobrazil americký psychológ Abraham Harold Maslow. Maslow vytvoril pyramídu potrieb, ktorú tvoria základné potreby človeka – od najnižších po najvyššie. Základné telesné, fyziologické potreby sú podľa neho potrebami bytia alebo rastovými potrebami. Ostatné štyri kategórie sú nedostatkovými potrebami.

 

 

Maslowova pyramída potrieb

 

Všeobecne platí, že nižšie položené potreby sú významnejšie a ich aspoň čiastočné uspokojenie je potrebné pre vznik vyšších potrieb. Za najvyššiu potrebu považuje Maslow potrebu sebarealizácie, čím zohľadňuje ľudskú snahu naplniť svoje zámery a potreby.

Ďalšími motivačnými faktormi (činiteľmi) sú:

 

  1. záujmy – vychádzajú z potrieb, sú ovplyvnené kultúrou prostredia, sú rôznej šírky a intenzity. Uspokojujú sa určitou činnosťou a môžu byť napr. športové, technické, poznávacie a pod.;

  2. postoje – sú stálejšie, jedná sa tendencie reagovať určitým spôsobom na určité dôležité podnety, situácie, okolie. Odzrkadľujú hodnotiaci vzťah jednotlivca ku skutočnosti;

  3. hodnoty (hodnotové orientácie) – sú vlastnosti, ktoré ľudia pripisujú veciam, činnostiam, sú úzko prepojené s potrebami, záujmami a postojmi, predstavujú normy správneho života. Individuálna hierarchia hodnôt je podkladom životného štýlu každého človeka.

 

 

Emócie a ich vplyv na jedinca

 

Emócie používajú mnohí autori paralelne s označením city. Emócie sú ale často označované ako nižšie city a sú to procesy a stavy, ktoré sú vlastné živočíchom aj človeku (Josef Linhart, 1975). City sú trvalejšie emócie, vyššie spoločenské city, ktoré predstavujú stavy a procesy, ktoré vznikajú len u človeka a sú viazané na jeho spoločenskú činnosť, špecificky ľudské potreby, hodnoty, postoje, záujmy...

Citom označujeme reálny vzťah človeka ku skutočnosti, jedná sa o prežívanie subjektívneho vzťahu a vzťahu k ľuďom, predmetom a javom. City vznikajú na základe vonkajších alebo vnútorných podnetov, ktoré pôsobia na človeka. Vnútorným podnetom sú vlastne potreby. Pri ich uspokojovaní sa zjavujú zvyčajne kladné a pri neuspokojení záporné pocity. Vonkajší podnet môže predstavovať napr. činnosť, ktorú človek vykonáva, iní ľudia alebo udalosti.

 

 

Klasifikácia citov

 

Poznáme rôzne klasifikácie citov, najčastejšie je triedenie na nižšie a vyššie city.

Nižšie city sú spojené s uspokojením biologických potrieb človeka (hladu, smädu a pod.). Intenzívne sa prejavujú hlavne v núdzových situáciách.

Vyššie city vznikajú následkom spoločenského bytia a prezrádzajú hodnotu a kvalitu osobnosti. Delíme ich na:

 

  1. morálne city – vznikajú a vyjadrujú prežívanie morálnych hodnôt (láska k vlasti, humánnosť, cit pre spravodlivosť a pod.)

  2. estetické city – vznikajú pri prežívaní krásy (harmónia, cit pre krásno a pod.)

  3. intelektuálne city – vznikajú z prežívania a poznávania pri riešení úloh (cit zvedavosti, prekvapenia, presvedčenia a pod.)

  4. city vyplývajúce z existencie seba samého – jedná sa o najvyššiu a najzložitejšiu kategóriu citov. Regulujú vzťah k prírode, ľudom a hodnotám (sebadôvera, dominancia a pod.).

 

City sa vyznačujú množstvom odtieňov a kvalít. Ich základnou charakteristikou je polarita, čiže skutočnosť, že city vytvárajú páry protikladných kvalít (láska-nenávisť, radosť-žiaľ, spokojnosť-nespokojnosť). Medzi týmito kvalitami je množstvo odtienkov, stupňov vyjadrenia niektorej kvality (napr. nenávidím niekoho, nemám niekoho rád, je mi ľahostajný, mám ho rád, milujem ho atď.). Čisté city sa vyskytujú málokedy.

Podľa Wilhelma Wundta, zakladateľa experimentálnej psychológie, sa city vyznačujú troma bipolárnymi vlastnosťami. Sú to:

 

  1. príjemnosť – nepríjemnosť

  2. napätie – uvoľnenie

  3. vzrušenie - uspokojenie

 

 

Znaky citov

 

City sa vyznačujú určitými znakmi. Patria sem:

 

  1. polarita (protikladnosť citov) – už prv spomínaná charakteristika citov. Citová škála prechádza od jedného pólu k druhému. Príjemné city sa nazývajú aj stenické, nepríjemné sa označujú ako astenické;

  2. ambivalencia (zmiešanosť citov) – väčšina citov je výsledkom „zmiešania“ rôznych citov. Ten istý objekt dokonca môže vyvolávať v človeku dva protichodné city (napr. cit lásky a nenávisti);

  3. aktuálnosť citov – každý už raz prežitý cit nemôžeme prežiť znovu a úplne rovnako. Zväčša sa mení intenzita citu, ale môžu sa meniť aj iné jeho vlastnosti;

  4. nákazlivosť – umožňuje prenášať city z jedného človeka na druhého. Dá sa povedať, že tu ide o preberanie citov;

  5. pestrosť časového trvania

  6. adaptácia – je zmena v intenzite citu pri opakujúcom sa podnete. Pri opakovaní podnetu môže dochádzať k menej intenzívnym pocitom. Môže nastať aj opačný prípad, pri opakovaní podnetu bude intenzita prežívaného citu stúpať.

 

 

Funkcie citov

 

City majú dve funkcie – orientačnú a regulačnú. Orientačná funkcia signalizuje, čo má pre človeka subjektívny význam, čo môže uspokojiť jeho potreby. Regulačná funkcia sa prejavuje tak, že každé citové prežívanie spôsobuje krátkodobú reguláciu zmien v správaní a organizme.

 

Individuálne zvláštnosti citov

Patria sem:

 

  1. subjektívnosť a individuálnosť – spôsobujú veľké rozdiely medzi jednotlivcami. Každý človek reaguje na rovnakú situáciu inak a je to spôsobené najmä rozdielnou individuálnou skúsenosťou, odlišnosťami vo fyziologických základoch citov a osobnosťou. Rozdiely v citoch sa prejavujú v intenzite, citovosti, dráždivosti, ovplyvniteľnosti, zrelosti a pod.;

  2. intenzita – znamená hĺbku alebo plytkosť prežívaného citu;

  3. citlivosť alebo citová dráždivosť (precitlivenosť) – určuje, ako ľahko u človeka vznikajú nové city. Niektorým ľudom stačí minimálny podnet, iní reagujú na silné podnety. Citovosť znamená šírku, bohatstvo alebo chudobu citových zážitkov;

  4. citová labilita (náladovosť) – predstavuje rýchlosť striedania citov v čase. Citovo labilní ľudia často a rýchlo striedajú city. To významne ovplyvňuje aj ich správanie a konanie;

  5. citová zrelosť – jedná sa o mieru rozumového základu prežívania citov a mieru rovnováhy medzi rozumovou a citovou zložkou. U tých ľudí, ktorí sú citovo nezrelí, nevieme predpokladať, ktorý podnet vyvolá aký cit. Správanie týchto ľudí je väčšinou motivované citmi. Citový vývin zaostáva za vývinom rozumovým;

  6. citová zraniteľnosť – ide o mieru citovej odolnosti hlavne voči podnetom, ktoré vyvolávajú nepríjemné, záporné city. Citovo zraniteľní ľudia citlivo reagujú na najmenšie podnety;

  7. citová ovplyvniteľnosť (sugestibilita) – jedná sa o mieru podliehania citovej nákaze. Niektorí ľudia sa dajú inými ľuďmi ľahko ovplyvniť, ľahko im prispôsobia svoje city;

  8. stupeň citovej ovládateľnosti – ide o mieru riadenia a ovládania citového života. Niektorí ľudia sa ľahko dajú ovplyvniť svojimi citmi, ľahko sa im poddávajú a nedokážu zmeniť svoje citové rozpoloženie, iní ľudia naopak;

  9. citová výraznosť – určuje, do akej miery sa city človeka prejavujú navonok. U niektorých ľudí môžeme podľa vonkajších prejavov zistiť, čo prežívajú;

 

 

Prejavy citov

 

Prežívanie rôznych citov sa prejavuje aj rôznymi telesnými zmenami. Niektoré zmeny môžu ľudia v okolí jednotlivca pozorovať a usúdiť, čo práve prežíva.

Najčastejšie ľudia pozorujú mimiku človeka (prejav postavenia mimických svalov) a snažia sa zistiť, čo prežíva alebo čo vyjadruje. Prežívanie citov sa prejavuje aj na postojoch a gestách, prípadne verbálnom prejave (reči), kde sa mení hlasitosť, plynulosť, rýchlosť reči a pod.

 

Každý cit sa prejavuje aj vegetatívnymi zmenami, ktoré ale nemožno väčšinou priamo pozorovať. Prežívanie nejakej udalosti sa môže odrážať napr. na dýchacom systéme, kde dochádza k zrýchleniu (radosť) alebo spomaleniu až zastaveniu dychu (zľaknutie). Odráža sa to aj na rôznych výrokoch, ktoré ľudia bežne používajú, napr. „bál sa dýchať od strachu“ a pod. Zmeny na obehovom systéme sa prejavujú napr. zblednutím (strach) alebo sčervenaním (neistota, hnev). Je to spôsobené rozšírením alebo zúžením ciev. Zvýšenie krvného tlaku nastáva najmä pri silnejších emóciách. Zmeny činnosti srdca sa prejavia zrýchlením alebo spomalením rytmu. Taktiež sa prejavujú zmeny v kožno-galvanických reakciách, keď dochádza ku kolísaniu odporu kože. Ak je človek pokojný, je odpor kože nižší. Táto telesná zmena sa využíva pri detektore lži.

 

 

Citové reakcie

 

Podnetom na vznik citových reakcií sú najmä zmeny v prostredí a prežívame ich pri narušení rovnováhy. Citové reakcie vznikajú rýchlo a majú krátke trvanie. Delíme ich na:

 

  1. útočné (hnev)

  2. obranné (údiv, strach, odpor, rozhorčenie...)

  3. sociálne (úcta, pokora, obdiv, zahanbenie...)

 

Citovou reakciou je aj smiech, ktorý môžeme podľa jeho povahy zaradiť do ktorejkoľvek skupiny.

Citové reakcie môžu byť slabšej alebo silnejšej povahy, taktiež máme aj veľmi silné, intenzívne, prudké reakcie, ktoré nazývame afekty. Afekt je búrlivé emocionálne vzplanutie a sú preň typické aj zmeny v organizme:

 

  1. veľké vegetatívne zmeny – zvýši alebo zníži sa sekrécia žliaz s vnútorným vylučovaním, človek očervenie, bledne a pod.;

  2. porušenie dynamiky kôrových procesov – intenzívne vzrušené ohniská v kôre tlmia ostatné, dochádza k zúženiu vedomia, zníženiu súdnosti, k strate sebaovládania;

  3. prudké motorické reakcie – človek búcha päsťou na stôl, cerí zuby, útočí na inú osobu a pod. Tieto reakcie vznikajú pod vplyvom starších oblastí mozgu. Keď vznikne veľká porucha medzi organizmom a prostredím, môže nastať patologický priebeh afektu, napr. keď človeka ponižujú, má neúspech a pod. Vplyvom traumatizujúceho podnetu človek stráca schopnosť správne posudzovať situáciu a rozhodovať sa. Afekt vyvrcholí, dochádza k emocionálnej explózii. Tá sa prejavuje zblednutím alebo sčervenaním, stratou koordinácie, zrýchlením myšlienok. V tejto fáze môže človek robiť nerozvážne činy. Potom nastáva apatia, vyčerpanosť a pasivita, človek sa už len ľahostajne pozerá na výsledok svojho konania.

 

 

Citové vzťahy

 

Majú dlhšie trvanie, sú menej intenzívne ako citové reakcie. Počas určitého obdobia ovplyvňujú psychiku človeka, jeho správanie, prežívanie, konanie a vzťah človeka k okoliu. Vznikajú na základe vonkajších a vnútorných podnetov, ktoré majú pre človeka určitú kladnú alebo zápornú hodnotu. Hodnota sa môže prežívať vedome alebo nevedome, preto niektoré citové vzťahy nedokážeme vysvetliť. Medzi vonkajšie podnety môže patriť úspech, neúspech, sklamanie a pod. Vnútorným podnetom môže byť napr. príjemný pocit vznikajúci pri uspokojení potrieb.

 

Citové vzťahy ovplyvňuje minulosť a zameriavajú sa na prítomnosť a budúcnosť. Tvoria dispozíciu na vznik určitých citových reakcií a citových stavov. Veľmi silný citový vzťah je vášeň, ktorá ovláda myslenie a konanie človeka. Vášeň delíme na pozitívnu (k práci, vede, umeniu) alebo negatívnu (kartárska, pijanská).

Pojem citové stavy sa najčastejšie spája s pojmom nálada. Nálada je dlhšie trvajúci citový stav, ktorý má slabšiu intenzitu. Nálada môže ovplyvniť správanie človeka pozitívne alebo negatívne. Príčina nálady nemusí byť vždy známa. Trvanie a stálosť nálady sú u každého človeka iné. Medzi základné nálady patrí:

 

  1. povznesená nálada – prejavuje sa veselosťou, priebojnosťou, zvýšeným sebavedomím;

  2. skleslosť a depresivita – prejavujú sa pasivitou, utiahnutosťou, stratou sebadôvery;

  3. stiesnenosť a skľúčenosť – objavujú sa, ak človek nevie zvládnuť nejakú situáciu, vyriešiť problém. Prejavujú sa bezradnosťou;

  4. zlostná nálada – prejavuje sa urážlivosťou, podráždenosťou, útočnosťou.

Medzi citové stavy patrí napr. aj tréma, úzkosť či strach.

 

 

Strach sa používa na označenie stavov, pri ktorých človek prežíva úzkosť, bojazlivosť alebo hrôzu. Reakcia na strach je únik zo situácie, ktorá vyvoláva strach. Strach sprevádzajú motorické a fyziologické zmeny, ako napr. zastavenie dychu, trhnutie a pod. Strach má aj pozitívnu úlohu, jeho zásluhou sa naučíme vyhýbať situáciám, ktoré by nás mohli ohroziť.

Svojrázny druh strachu je tréma. Tréma sa najčastejšie pociťuje ako očakávanie úspešnej činnosti, ale aj ako obava z nesplnenia tohto očakávania. Mierna tréma môže mať kladnú úlohu, pretože aktivizuje k lepšiemu výkonu. Vystupňovaná tréma pôsobí zvyčajne záporne na telesný aj duševný výkon, ktorý sa zníži, ale môže sa aj úplne zmariť.

 

 

Význam citov pre vývin osobnosti

 

City majú dôležitú úlohu pri vývine osobnosti, v prežívaní aj správaní človeka. Majú aj veľkú motivačnú silu, podnecujú človeka do činnosti, správanie robia efektívnejším, oslabujú alebo dezorganizujú. Ak v detskom veku nie sú vytvorené primerané podmienky na vývin citov, ovplyvní to negatívne celý život človeka. Niekedy má dieťa vytvorené vyhovujúce materiálne podmienky, ale nie citové, čo sa prejavuje negatívne na pôsobení na okolie. Takíto jedinci si nedokážu vytvoriť primeraný vzťah k ľudom, majú problémy s vyjadrením citov a s prispôsobovaním sa. Často nie sú schopní trvalejšieho citového vzťahu.

Negatívne však môže pôsobiť aj nadmerná láska rodičov. Rodičia dieťa vychovajú ako nesamostatného neistého človeka, ktorý sa spolieha na iných ľudí.

Primeraný prístup k deťom, primerané požiadavky, používanie pochvál aj kritiky v adekvátnej miere kladne ovplyvňujú vývin dieťaťa. V takomto prostredí vyrastie človek, ktorý sa dokáže prispôsobiť iným ľudom, okoliu, dokáže podávať dobré výkony a je schopný riešiť problémy. Takýto človek je schopný hlbokých citov a dokáže ich prejavovať.

 

 

Kontrolné otázky:

 

  1. Čím je daný dynamický charakter osobnosti?

  2. Aké poznáme metódy motivácie?

  3. Čo je motív?

  4. Ako delíme potreby?

  5. Charakterizujte emócie a city.

  6. Aké sú znaky citov?

  7. Aké sú prejavy citov?

 

 

Použitá literatúra

 

  1. Štefanovič J.: Psychológia pre  gymnázia a pedagogické školy. Bratislava, SPN 1971

  2. Nakonečný M.: Encyklopedie obecné psychologie. Praha, Academia 1997

  3. Košč, M.: Základy psychológie. Bratislava, SPN 1994

  4. Šútovec, J. a kol.: Psychológia a pedagogika. Martin, Osveta 1994

www.psychologia.sk

http://sk.wikipedia.org

www.ibispartner.sk

http://www.madaras.szm.sk/DSUA/dsua2.doc