Vypracovala: Mgr. Viera Hlavinová
Bájka je malý epický žáner. Môže mať veršovanú alebo prozaickú formu. Jej obsahom je vymyslený príbeh s výchovným zacielením. Alegorickým spôsobom (zvieratá alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia) autor vyslovuje nejaké mravné ponaučenie alebo sa vysmieva nejakému zlu. Ponaučenie vyplýva buď zo samotného príbehu alebo sa podáva priamo na konci príbehu.
Bájky boli obľúbeným útvarom už v starovekej gréckej literatúre. Zbierka gréckych bájok sa pripisuje otrokovi Ezopovi, zakladateľovi bájky. Hrdinami jeho bájok sú predovšetkým zvieratá. Jednotlivé zvieratá získavajú ľudské vlastnosti, ktoré sa pre nich postupne stávajú typické (napríklad líška je prefíkaná). Hovoríme im aj ezopské bájky a sú známe aj ako zvieracie bájky, čiže alegórie zo života zvierat. Známa je bájka Líška a hrozno. Vyhladnutá líška zbadala na vysokom viniči strapce hrozna a chcela sa k nim dostať, ale márne. Napokon sa pobrala preč a povedala: „Sú kyslé.“ Z príbehu vyplýva ponaučenie: Takto aj niektorí ľudia pri neúspechu zastierajú svoju neschopnosť nepriaznivými okolnosťami.
Písal však aj bájky, v ktorých vystupovali jednoduchí ľudia, kde poukazoval na lakomosť či chamtivosť. Jeho prozaické bájky sa šírili ústne.
Rozvoj bájky nastal v klasicizme. V 17. storočí písal bájky francúzsky básnik Jean de La Fontaine. Jeho bájky boli písané skôr ako malé drámy, ktoré sa vyznačovali výraznou alegorickosťou. Podáva v nich živý obraz francúzskej spoločnosti. Svoje inšpirácie čerpal od Ezopa.
Bájky priniesli svetovú slávu ruskému spisovateľovi Ivanovi Andrejevičovi Krylovovi. Jeho bájky kritizujú nielen zlé ľudské vlastnosti, ale nastavujú zrkadlo ruskej spoločnosti. Najzná- mejšia bájka Vlk a baránok poučuje o tom, že kto je bohatý, mocný a silný, vždy je pod právom – slabý a chudobný sa spravodlivosti nedovolá (sociálny podtext).
V slovenskej literatúre sa písaniu bájok venovali Viliam Paulíny - Tóth, Jonáš Záborský, Svetozár Hurban - Vajanský, Martin Rázus i Tomáš Janovic.
Bájky boli pôvodne určené dospelým čitateľom. V 19. a 20. storočí sa začali stále viac posúvať do detskej literatúry.
Jonáš Záborský študoval teológiu v Prešove. Pôsobil ako evanjelický, neskôr katolícky kňaz.
Z jeho básnickej tvorby je najznámejšia zbierka Bájky. Obsahuje napríklad bájku:
Pes a vlci, v ktorej pes uveril vlkom a pomáhal im kántriť stádo, ktoré strážil. Vlci mu nakoniec nedali ani tie kosti, ktoré dostával od pána: „Buď rád, žes nebol i sám zjeden.“ Bájka poučuje o tom, že nie je dobré nechať sa zlákať iba sladkými rečičkami a byť nespokojný s tým, čo máme, pretože sa to môže nakoniec obrátiť proti nám.
V bájke Trasorítka poukazuje na to, že ak vás niekde nemajú radi, nezmeníte to tým, že iba odídete inde. Aj tam vás po chvíli nemusia mať radi. Pretože človek sa nezmení tým, že niekde odíde, ale tým, že zmení svoje správanie: „ Nie miesto mení povesť, ale mravy.“
Tomáš Janovic je od roku 1990 profesionálny spisovateľ. Jeho knihy Epigramatika, Podpisy analfabetov a iné sú zbierkami aforizmov, epigramov, ale aj veršovaných a neveršovaných bájok. Všetky sú zamerané proti spoločenským neduhom ako sú spoločenská pretvárka, protekcionizmus, rodinkárstvo a pod.
Kontrolné úlohy:
1. Charakterizujte bájku z hľadiska jej príslušnosti k literárnemu druhu, z hľadiska kompozície a umeleckého zámeru.
2. Vysvetlite vývin bájky v priebehu literárnej histórie.
3. Ktorí slovenskí autori sa venovali písaniu bájok?
Použitá literatúra:
1. Plintovič, I. – Gombala, E.: Teória literatúry pre stredné školy.
Bratislava: SPN, 1998; s. 110.