Vypracoval: Mgr. Tomáš Godiš

 

 

Ľudské práva –Sú práva fyzických osôb, ktoré vyplývajú z príslušnosti k ľudskému rodu. Týkajú sa rôznych oblastí, v ktorých jedinec nemá podliehať kontrole štátu, pokiaľ zároveň rešpektuje zákony. Vychádzajú z ľudskej prirodzenosti a princípov humanity.

 

Sú to napr.: právo na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, rovnosť ľudí, slobodu pohybu, prejavov a svedomia, právo združovania a zhromažďovania, zákaz mučenia, neľudského zaobchádzania pri výkone trestu, nenútených prác a ďalšie.

 

K myšlienke ľudských práv prispelo kresťanstvo svojím poňatím mravnej rovnosti, ľudí pred bohom a dôrazom kladených na ľudskú osobnosť.

 

Sloboda – Je stav bytosti konajúcej len zo svojej vlastnej vôle, nezávisle od akéhokoľvek vonkajšieho donútenia. Sloboda však nie je svojvôľa, neznamená anarchiu. Človek, ktorý chce žiť v spoločnosti, musí dodržiavať jej pravidlá. Sloboda jednotlivca je obmedzená slobodou a právami ostatných ľudí.

 

Ľudské práva delíme na:

  • univerzálne = platné pre všetkých

  • nezrušiteľné a neodňateľné = nemožno ich žiadnym spôsobom odňať

  • nepremlčateľné = človek o ne nemôže prísť tým, že ich neuplatňuje

  • nezadateľné = človek sa ich nemôže vzdať

 

Typológia ľudských práv na základe 3 generácií (vývojových stupňov) ľudských práv

 

Občianske a politické práva – práva 1. generácie. Sú formulované a zakotvené v ústavách štátov počas buržoáznych generácií v 18. storočí. Tieto práva garantujú ochranu ľudského života, ľudskej dôstojnosti a slobodného rozvoja osobnosti. Právo na život, nedotknuteľnosť osoby, zachovanie dôstojnosti, právo vlastniť majetok, sloboda pohybu a pobytu, sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania a pod.

 

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva – práva 2. generácie. Sú to práva vyššieho vývojového stupňa, definované Všeobecnou deklaráciou ľudských práv OSN, Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (v rámci Európy sú základnými dokumentmi ochrany ľudských práv Európy dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Európska sociálna charta). Tieto práva garantujú právo zakladať odborové organizácie, právo na slobodnú voľbu povolania, na spravodlivú odmenu za prácu, na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, na ochranu zdravia, na vzdelanie a pod.

 

Práva solidarity – práva 3. generácie. Vznik týchto práv si vyžiadali globálne problémy (hrozba jadrového konfliktu, ekologické krízy, zväčšovanie ozónovej diery, hrozba preľudnenia planéty, nedostatok potravín), ktoré presahujú hranice jednotlivých štátov a ohrozujú ľudstvo ako celok. Práva 3. generácie garantujú právo na zdravé životné prostredie, právo na život v mieri, právo národov slobodne disponovať s ich prírodným bohatstvom atď.

 

Stredoveké spoločnosti zakotvovali nerovnosť a nesvojprávne postavenie človeka v spoločnosti v podobe nevoľníctva a poddanstva. Záujem o ľudské práva vzrastal v 18. storočí. Súčasné poňatie ľudských práv sa však zrodilo až po 2. svetovej vojne. Zásadným dokumentom, ktorý upravil ľudské práva, bola Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN prijatá v roku 1948. Deň jej vyhlásenia 10.12. si každoročne pripomíname ako Medzinárodný deň ľudských práv.

 

V roku 1950 bol uzatvorený Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je základným dokumentom európskeho systému ochrany ľudských práv. Vychádza zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, avšak na rozdiel od nej definuje aj orgány, ktoré na dodržiavanie ľudských práv dohliadajú. Sú nimi Európska komisia pre ľudské práva a Európsky súd pre ľudské práva. Európsky dohovor na rozdiel od Všeobecnej deklarácie ľudských práv neobsahuje hospodárske a sociálne práva. Tie sú obsahom Európskej sociálnej charty – 1961. Ďalším dôležitým dokumentom v oblasti ľudských práv je Dohovor o právach dieťaťa – 1989.

 

Prvým významným dokumentom vo vývoji ľudských práv bola Magna charta libertatum – Veľká listina slobôd z roku 1215. Týkala sa obmedzenia právomoci anglického kráľa nad šľachtou.

 

Základy všetkých moderných dokumentov týkajúcich sa ľudských práv položili Deklarácia nezávislosti USA – 1776 a francúzska Deklarácia práv človeka a občana – 1789. oba dokumenty vychádzajú z tézy, že ľudia sú vo svojej prirodzenosti nositeľmi práv nezávislých od štátnej moci a nadradených nad právami štátu.

 

Listina základných práv a slobôd SR

 

Bola prijatá v roku 1991, ktorá bola neskôr zakomponovaná do Ústavy SR. Vychádzajúc z tohto dokumentu, Ústava SR definuje nasledujúce okruhy ľudských práv:

 

Základné ľudské práva a slobody – zaručujú človeku dôstojnosť v základných oblastiach jeho života, napr. právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, osobnú slobodu, právo na ľudskú dôstojnosť a ochranu mena alebo iných údajov, právo na majetok, nedotknuteľnosť obydlia, ochranu listového tajomstva, telefonických a iných správ, slobodu pohybu a pobytu, slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania.

Politické práva – vytvárajú pre občanov možnosť podieľať sa na verejnom a politickom živote spoločnosti, ochranu v rovine občianskej a verejnej. Patrí sem napr. právo na slobodu prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo zhromažďovania a združovania, volebné právo.

Práva národnostných menšín a etnických skupín – chránia pred diskrimináciou, násilným nátlakom zo strany väčšinového národa a pred násilnou asimiláciou. Patrí sem napr. právo na všestranný rozvoj vlastnej kultúry, právo na vzdelanie v materinskom jazyku a jeho používanie v úradnom styku.

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva – garantujú istý minimálny štandard životnej úrovne s cieľom zabezpečiť každému dôstojnú existenciu a umožňujú človeku rozvíjať jeho osobnosť. Zaraďujeme sem právo na slobodnú voľbu povolania, právo podnikať, právo na štrajk, združovanie v odborových organizáciách, na odmenu za prácu, na adekvátne pracovné podmienky, právo žien, mladistvých a postihnutých na zvýšenú ochranu pri práci, právo na dôchodkové a sociálne zabezpečenie, na ochranu zdravia, rodičovstva a rodiny, právo na vzdelanie, autorské práva a na zdravé životné prostredie.

Právo na súdnu a inú právnu ochranu – zaisťuje korektnosť, spravodlivosť súdneho konania, aby bola vylúčená justičná svojvôľa, napr. možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, právo obvineného odoprieť výpoveď, právo na obhajobu, na právnu pomoc, na verejný proces bez prieťahov, prezumpciu neviny, právo nebyť 2 – krát stíhaný za rovnakú vec.

Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva – zahŕňa právo na priaznivé životné prostredie a stanovuje povinnosť štátu dbať o šetrné využívanie prírodných zdrojov, účinnú starostlivosť o životné prostredie a ochranu určených druhov rastlín a živočíchov.

 

Ľudia sú slobodní a sú si rovní v dôstojnosti a v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického, či iného zmýšľania, národného a sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Listina základných práv a slobôd, Prvá hlava (1991)

 

Ľudské práva vstupujú aj do medzinárodných vzťahov. Jedinec môže brániť svoje práva aj proti vlastnému štátu a hľadať ochranu u medzinárodného spoločenstva. Najvýznamnejším orgánom OSN, ktorý sleduje dodržiavanie ľudských práv je Komisia pre ľudské práva (so sídlom v Ženeve). Rada Európy (so sídlom v Štrasburgu) iniciovala vznik dvoch inštitúcií na ochranu ľudských práv – Európskej komisie pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré umožňujú riešiť individuálne sťažnosti na porušovanie ľudských práv. S Radou Európy súvisia aj dva dôležité dokumenty v oblasti ľudských práv: tzv. Rímska dohoda (1950) a Európska charta sociálnych práv (1961).

 

O ochranu ľudských práv dbajú aj rôzne nezávislé organizácie ako napr. Amnesty International, ktorá sa zamerala najmä na podporu a ochranu práv politických väzňov ,nespravodlivo stíhaných a perzekuovaných.

 

O ochranu ľudských práv sa takisto stará aj verejný ochranca práv – ombudsman. Ten pôsobí v oblasti ochrany práv občanov pred nečinnosťou orgánov verejnej správy, respektíve pred negatívnymi dôsledkami činnosti štátnych orgánov, pokiaľ je činnosť týchto orgánov v rozpore s právom a nezodpovedá princípom demokratického právneho štátu.

 

Európsky vývoj

 

Máj na kongrese 1948 na kongrese v Haagu – Posolstvo Európanom – Myšlienku európskeho zjednotenia, zámer chrániť ideály a zásady, ktoré sú spoločným kultúrnym dedičstvom európskych národov, podporovať ich hospodársky a sociálny pokrok a predovšetkým zabezpečiť zachovávanie a ďalšie rozvíjanie ľudských práv, zakotvili európske štáty Rady Európy.

 

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – máj 1950 v Ríme. Nadväzoval na tie práva a slobody, ktoré už potvrdila Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN a spolu s jedenástimi protokolmi a Európskou sociálnou chartou  tvorí  Európsku chartu ľudských práv. Dohovor vyjadruje európsky štandard ľudských práv a stal sa najprepracovanejšou zmluvou o ľudských právach na svete.

 

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966), do platnosti 1976 – podrobne definujú práva vyhlásené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Každý aj upravuje postupy, vďaka ktorým môžu orgány OSN – Výbor pre ľudské práva a Hospodárska a sociálna rada, kontrolovať, či členské štáty aplikujú chránené práva. Tieto postupy sú uplatňované voči štátom, ktoré podpísali Opčný protokol. = Nová éra v histórii ľudských práv,rešpektovanie ľudských práv sa stalo právnou povinnosťou štátov, ktoré sa prvý raz pred medzinárodným spoločenstvom zaviazali, že tieto práva budú chrániť.

 

V podobe politických záväzkov európske štáty vyjadrili spoločnú vôľu vyvarovať sa porušovania ľudských práv a to v dokumente Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, Záverečný akt Helsinki 1975.

 

 

Otázky:

 

1. Čo zahŕňa Listina základných práv a slobôd SR?

2. Čo vieš o Všeobecnej deklarácii ľudských práv v OSN?

3. Ako rozdeľujeme a definujeme ľudské práva?

 

Literatúra:

  • Ústava Slovenskej republiky a Listina základných práv a slobôd, Nová práca, spol. s r. o.

  • Základy práva, doc. JUDr. Alexandra Krsková, CSc., 3.vydanie 1997

  • Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis spol s.r.o