Mýty a mytológia      Filozofia je praveda, z ktorej sa vyvinuli všetky ostatné vedné disciplíny. Pojem „filozofia“ pochádza z gréckeho slova „phileo“, čo znamená láska a „sophia“, čo znamená múdrosť. Filozofiu teda môžeme na základe týchto pojmov definovať ako lásku k múdrosti. Ako však vznikla filozofia?      Samotná filozofia vznikla vďaka otázkam. Ľudia sa sami seba pýtali: odkiaľ je tento svet?, prečo človek umiera?, prečo prší? a pod... Snažili sa nájsť odpoveď na tieto otázky. Odpovede pritom hľadali v prírode. Neraz však zapojili aj kus svojej fantázie. Práve tak vzniklo veľa bájí, či mýtov, ktoré mali vysvetliť rôzne prírodné javy, či spoločenské udalosti. (Vznikli tak i grécke mýty a báje plné bohov či hrdinov). Mýtus bol teda odpoveďou na otázky o prírodných javoch, či spoločenských udalostiach. Bol prvým stupňom poznávania vecí okolo nás.      Pojem „mýtus“ pochádza z gréckeho slova „mythos“ čo znamená „príbeh, ústne podanie, báj, povesť, chýr, ale aj dôverné slovo“. Mýtus v sebe spája počiatky poznania a je prazákladom náboženstva, filozofie a aj všetkých vied. Mytológie sú pritom ucelené systémy mýtov. Práve mytológie sú odpoveďami na predvedecké a prednáboženské otázky ľudí. Dotýkajú sa mnohých tém a oblastí. Ide však predovšetkým o odpovede na otázky o počiatku sveta, o jeho vývoji, o vzniku najdôležitejších javov prírody, o svetovej harmónií, či všadeprítomnom chaose. Mýtus plnil veľmi dôležitú funkciu, zabezpečoval totiž zmenu tradícií a kontinuitu kultúry. Upevňoval tak aj istý systém hodnôt, správanie a duchovný život človeka. Mýtus však nie je len taká obyčajná povedačka, ale umelecké dielo vyjadrené v metaforách, emocionálnych či poetických obrazoch.      Neskôr, keď človek už nebol len pasívnym pozorovateľom sveta, ale začína si uvedomovať rozdiel medzi reálnym, skutočným na jednej strane a skrytým na strane druhej, ktoré nedokáže zmyslovo uchopiť, začína o tomto skrytom uvažovať v ďalšej rovine – začína filozofovať. Tu už mýty nestačia a tak človek postupuje k druhému stupňu poznania, k abstrakcii a generalizácii. Vďaka týmto novým mechanizmom sa rozvinula aj praveda - filozofia. Človek sa stáva tvorcom, aktívnym členom sveta, ktorý má silu pretvárať, nie je už len pasívny pozorovateľ javov, či udalostí.Vznik filozofie      Vznik filozofie je úzko spätý práve s rozvojom myslenia. Prvý stupeň poznávania sveta sa uskutočňoval pomocou mýtov. Mýty pomohli človekovi chápať základné prírodné javy a udalosti. Postupným rozvojom mechanizmu myslenia sa vyvinula abstrakcia a generalizácia. Abstrakcia je pritom súbor pojmov, ktoré definujú všeobecné vlastnosti vecí a vzťahy týchto vecí medzi sebou. (Abstrakcia je myslenie, ktoré na základe jednotlivých faktov o veciach dokáže tieto zovšeobecniť a priradiť veciam všeobecný súd. Napr. Janko, Margita, Filoména, Sokrates sú ľudia, ktorí vedia rozprávať. Z toho dokážem teda vyvodiť všeobecnú vlastnosť človeka, že vie rozprávať. Nedokážem však skontrolovať všetkých ľudí na svete, či vedia rozprávať. Predpokladám však, že to tak bude. A práve to je abstrakcia.) Generalizácia sa chápe zase ako zovšeobecňovanie, teda zovšeobecňujeme spoločne vydelené vlastnosti vecí do jedného pojmu (napr. jablko, hruška, čerešňa, egreš sú ovocím. Pojem ovocia je generalizovaný). Tieto nové mechanizmy myslenia človeka boli dôležité pre filozofovanie. Vďaka nim bol človek schopný vidieť ďalej, do novej dimenzie chápania sveta.      Východiskovými pojmami filozofie sú podľa rakúskeho filozofa Arna Anzenbachera pojmy skúsenosť, údiv a pochybovanie. Na počiatku totiž neexistuje nič iné len skúsenostný svet, ktorý človek poznáva zmyslami. Človek získa istý obraz o javoch resp. o fungovaní prírody a sveta. No objaví sa istá trhlina, istý fakt, ktorý si človek nedokáže vysvetliť a vzniká pochybnosť o predošlom chápaní fungovania daného javu. A práve to je skúsenosť človeka, ktorú si nevie vysvetliť pomocou starých mytologických obrazov. Takéto nové poznatky o svete podnecovali človeka ku kladeniu nových otázok, respektíve vytvoreniu nového uhla pohľadu na veci a problémy dávno známe. Samozrejme človek hľadal pre ne adekvátne odpovede. To však už nedokázal pomocou starej mytológie. Svet našej skúsenosti preto strácal svoju samozrejmosť a dôvernú známosť. Práve údiv a pochybovanie o skúsenostnom svete boli (a vždy sú a budú) podnetom na nové kladenie otázok a hľadanie nového uhla definovania problému, ktorý mytológia už nemá šancu vyriešiť. Takto filozofiu chápali Aristototeles, Descartes či Augustín.