Obete druhej svetovej vojny na území Česko-SlovenskaDruhá svetová vojna zanechala citeľné straty na životoch aj v Česko-slovensku. Podľa údajov z Vojenského historického ústavu predstavovali celkové straty na životoch asi 350 000 až 360 000 tisíc obyvateľov. Z toho v koncentračných táboroch zahynulo približne 235 000 osôb, z toho asi 149 000 židovského pôvodu. V Česku to bolo asi 78 000 a na Slovensku 71 000 osôb. Celkovo však prešlo koncentračnými tábormi asi 350 000 osôb. Neskoršia dokumentácia uvádza pre Česko 92 000 deportovaných (z toho 79 000 mŕtvych), zo Slovenska bolo deportovaných 109 000 ľudí. Pri stanných právach bolo bez súdov popravených 10 000 osôb. Počet padlých príslušníkov vojenských a partizánskych jednotiek predstavuje asi 12 000 osôb. Pri leteckých náletoch zahynulo 7000 osôb. Bezporostredne po skončení vojny zahynulo na následky prežitého utrpenia asi 95 000 osôb. Počas vojny bolo umučených a zavraždených asi 15 000 detí, prevažne židovského pôvodu, ale časť z nich aj zo zničených osád. Nacistický vpád na Slovensko si vyžiadal viac ako 10 000 obetí, v Pražskom májovom povstaní padlo asi 1600 bojovníkov. Na nútené práce do Nemecka a do nacistami okupovaných krajín bolo nasadených asi 500 000 osôb z bývalého Česko-Slovenska. (Zo Slovenska to boli najmä vojaci dvoch odzbrojených východoslovenských divízií a občania vypálených obcí). Pri represáliach a prenasledovaní partizánov bolo čiastočne alebo úplne vypálených 90 obcí v Čechách a na Slovensku.Holokaust a masové vraždyBarbarstvo dosiahlo najväčší stupeň na východnom fronte a počas bojov v Tichomorí a Indii. Väčšina z krajín bojujúcich v týchto oblastiach nedodržiavala alebo ani len nepodpísala Ženevské konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Na týchto frontoch boli ranení bežne ponechávaní svojmu osudu alebo rovno zastrelení. Branie zajatcov bolo miestami náhodné a často k nemu dochádzalo iba na rozkaz veliteľa. Nie vždy to však bolo pre čistú krutosť a bezohľadnosť veliteľov alebo jednotlivých vojakov. Počas bojov nemali armády často možnosť sa starať o vlastných ranených, alebo kapacity či možnosti vziať zajatcov. Najväčších vojnových zločinov sa dopustilo nacistické Nemecko a Japonsko. Spomedzi spojeneckých krajín to bol najmä Sovietsky zväz, ktorého predstaviteľov však po vojne nikto ani len oficiálne neobvinil.V posledných mesiacoch vojny vojská spojencov pri oslobodzovaní začali nachádzať koncentračné tábory a mnohé iné zariadenia, kde museli pre Nacistov pracovať vojnoví zajatci, politickí väzni či rasovo prenasledovaní. Podmienky v nich boli zväčša otrasné. Väčšina väzňov zomierala od celkového vyčerpania z dlhodobej namáhavej práce, kvôli zlému a krutému zaobchádzaniu. Tí, ktorých uznali nevhodných na manuálnu prácu, boli masovo popravovaní, zastrelení, alebo likvidovaní v plynových komorách. Mŕtvym pred spopolnením vybíjali zlaté zuby. Osobné veci väzňov sa konfiškovali. Najväčšiu skupinu zlikvidovaných tvorili Židia, ktorí podľa Norimberského súdu tvorili až polovicu zavraždených. Celkovo, v dôsledku nacistického teroru, zahynulo 6 miliónov Židov. Ďalšími, ktorých sa rozhodli nacisti zlikvidovať boli Rómovia, Slovania, ale tiež duševne postihnutí, homosexuáli, či politickí a duchovní nepriatelia ako komunisti, či predstavitelia odporu a demokracie v okupovaných krajinách. Najväčší a najstrašnejší nacistický vyhladzovací komplex v Osvienčime oslobodili sovietske vojská pri nečakanom prielome 27. januára 1945. V tábore sa však v tej dobe nachádzalo už iba 7500 zúbožených väzňov, ktorí neboli schopní presunu a ich „strážcovia“ ich ešte nestihli povraždiť. V Osvienčime bolo podľa odhadov zavraždených okolo 1,1 milióna ľudí, ich popol bol rozsypaný po okolitej krajine.Nacisti podnikli mnoho útokov voči civilnému obyvateľstvu, najmä v oblastiach, kde prebiehala intenzívna partizánska vojna. V krajinách, kde prevažovalo slovanské obyvateľstvo ako bolo Poľsko, Juhoslávia, Česko-Slovensko, či západné oblasti ZSSR viedli utláčateľskú politiku, ktorá viedla k zbytočnej smrti tisícov civilistov od hladu, či v dôsledku krutého zaobchádzania.