1. Karol VI. (1711-1740): Karol VI. (uhorský kráľ Karol III.), veľký milovník polovačiek a hudby, zdedil po svojom bratovi Jozefovi I. ríšu v nezávideniahodnej situácii. Szátmársky mier podpísal Karol VI., ale tento úspech v boji proti kurucom a Turkom nemohol vyvážiť neúspechy v západnej Európe vo vojne o španielske dedičstvo s Francúzskom. Britský lord kancelár Walpole nemal záujem o nepokoje v Európe a skôr ho zaujímalo budovanie britského svetového impéria, preto r. 1713 súhlasil s tým, aby na španielskom tróne sedel príslušník bourbonskej dynastie Filip V. Tento fakt bol obsiahnutý v Utrechtskom mieri (pozri vyššie). To bol koniec habsburgskému snu o nadvláde nad Európou - Karolovi VI. neostávalo nič iné ako súhlasiť s porážkou. V r. 1714 bol s Francúzskom v Rastatte podpísaný mier, ktorým Habsburgovcom ostala len stredná Európa. Filipa V. uznal Karol VI. za španielského kráľa až v r. 172O (pri tejto príležitosti si so savojským kráľom Viktorom Emanuelom vymenili Sardíniu za Sicíliu a tak sa savojský vojvoda, teraz sardinský kráľ, dostáva poprvýkrát do európskej politiky). Začiatky jeho vlády boli veľmi ťažké. Okrem vojnových neúspechov zúril v rokoch 1710-1712 v strednej Európe mor, na ktorý zomrelo asi 50000 ľudí. Rozbitá krajina, hlad a nekonečné vojny vyvolali veľkú túžbu po novej pôde. Podľa daňových súpisov žilo v Uhorsku iba 700000 obyvateľov, z toho asi 28000 šľachtických rodín (len v Nitrianskej stolici žilo 1500 šľachticov!). Hlad po pôde alebo chuť prežiť sa riešil niekoľkým spôsobom - zbojníčením (18. marca 1713 bol v Liptovskom Mikuláši popravený Juraj Jánošík, rodák z Terchovej - narodený 25. januára 1688), alebo sťahovaním sa za lepším životom. Práve vtedy začalo veľké sťahovanie na Dolnú zem, kde bol dostatok pôdy po vyhnaných Turkoch. Takí naviac dostali daňové úlavy a nemuseli prestupovať na katolícku vieru. Prvá slovenská dedina tu bola založená v r. 1718 až 1720 v Slovenskej Čabe v Békešskej stolici. V r. 1725 na Dolnej zemi už žilo 20000 slovenských rodín. K problémom vnútroštátnym aj zahraničnopolitickým sa pripájali aj problémy rýdzo osobné. Jeho krásna manželka Alžbeta Kristína (Bledá Liz, ako jej hovorieval), bola dlho neplodná. Pretože nevedel, či sa mu ako prvorodená narodí dcéra alebo syn (pevne veril, že nakoniec deti bude mať), zaistil si ešte ako bezdetný v r. 1713 nedeliteľnosť habsburgských držav aj následníctvo na tróne pragmatickou sankciou, ktorá toto nástupníctvo zabezpečovala nielen v mužskej línii (po meči), ale aj v ženskej (po praslici). K jeho veľkému nešťastiu sa mu v r. 1717 narodila ako prvorodené dieťa dcéra Mária Terézia. Okamžite začal na európskych kráľovských dvorov presadzovať nástupnícku líniu pre svoju dcéru a s veľkými ťažkosťami sa mu to aj darilo (ženy na tróne sú známe, ale stále je to len východisko z núdze). Celý život sa potom snažil pragmatickú sankciu všade presadiť, niekedy aj za cenu finančne náročných medzinárodných zmluv. Prijal ju aj uhorský snem, ktorý v Bratislave zasadal v r. 1722 až 1723. Tým sa Uhri vyhli svojej "Bielej hore". Videl, že krajina je veľmi zaostalá, preto sa ju snažil oživiť tradičným uhorským zdrojom príjmov - baníctvom. Lenže v tom čase už boli povrchové časti ložísk vyexploatované a v hĺbkach baní sa hromadila spodná voda. Na jej odčerpávanie sa začali používať moderné parné stroje, zvané "ohňové". Poprvýkrát na svete bol takýto stroj použitý v Novej Bani v r. 1721-1722. Použil ho tu Angličan Isaac Potter. Baníctvu sa veľmi venoval. V r. 1737 bola v Banskej Štiavnici založená prvá stredná banícka škola na svete. Učil tu aj Samuel Mikovíni. Okrem baníctva podporoval aj manufaktúry - prvá textilná manufaktúra bola založená v r. 1725 v Banskej Bystrici, ďalšiu založil jeho zať František Lotrinský (manžel Márie Terézie) v r. 1736 v Šaštíne. Táto zamestnávala 800 stálych a 20000 externých pracovníkov a bola najväčšia na Slovensku. Vo Viedni založil aj druhú porcelánku v Európe (slávne figúrky). V relatívne pokojných časoch sa začal oživovať obchod. Pôsobili tu hlavne Gréci a Arméni, ale rozvíjal sa i domáci obchod, hlavne s plátnom (pláteníci z Oravy a Spiša) či rastlinným olejom (olejkári z Turca). V cirkevnej politike sa prejavoval ako tvrdý katolík. Podporoval jezuitskú reholu (v r. 1729 vydal Antonín Koniáš svoj "Kľúč k roroznávaniu kacírskych kníh", v ktorom sa bez irónie prejavil ako veľký ochranca českého jazyka). V r. 1731 vydal "Resolutio Carolina", ktorým podriadil evanjelícku cirkev katolíckej, t.j. evanjelícki kňazi boli podriadení katolíckym biskupom. Evanjelícke bohoslužby mohli byť vysluhované len v artikulárnych kostoloch, smiešané manželstvá uzatvárané len pred katolíckym kňazom, prestup z katolíckej na evanjelícku vieru bol trestným činom atď. Za takejto situácie a v časoch nového tureckého nebezpečia Karol VI. v r. 1740 zomrel.