Periodizácia lit. Vývinu a pohľad na človeka Literatúra je jedným z najstarších a rojrozvinutejších umení. V širšom zmysle slova zahŕňa všetky slovesné diela (vedecké, politické, umelecké..) a v užšom zmysle slova iba diela umeleckej povahy (s umelecko-estetickou funkciou) Periodizácia: 1. Staroveká litreratúra (3. tisícročie pred n.l. – 5. stor. n.l.) delí sa na: a) orientálnu: sumerská – Epos o Gilgamešovi akkadská staroegyptská(Kniha mŕtvych,...) hebrejská – najmladšia; Biblia indická(Ramajáma, Mahabharáta, Védy) Sumerská a akkadská literatúra tvorí literatúru Mezopotámie. V dielach sú zahrnuté mytologické prvky. b) antickú: grécka – staršia (Homér: Ilias, Odysea, Sofokles: Antigona,...) – dala základ modernej lit., dodnes sa z nej čerpá, vznikla tu lit. teória, druhy, jazykové postupy (Aristoteles) rímska – mladšia (Vergílius: Aeneas,...) – oslava roľníckeho a pastierskeho života, priateľstva, lásky k žene Človek v literatúre: hrdinovia nie sú jednotliví, obyčajní ľudia, ale panovníci s veľkou silou a odvahou. Bohovia, príroda a človek tvoria jednotu. Pre človeka má význam pozemský svet. V Grécku – kalogatia – človek krásny duševne aj fyzicky a vzdelaný. Vystupujú tu božstvá aj polobožstvá. V staroveku boli obľúbené žánre: eposy, mýty, báje, povesti, bájky, komédie, tragédie. 2. Stredoveká literatúra (5.-15.stor.) - rozvíjala sa v Rusku, Nemecku, Španielsku, na Ukrajine, v Čechách, na Veľkej Morave. - prejavuje sa silný vplyv kresťanstva, dochádza k citácii, imitácii Biblie, lit. bola univerzálna, lit. jazykom bola lat., teolog. diela sa písali aj v hebrejčine a gréčtine, nejestvovali národné lit., Iné hl. znaky stred. lit.:teória o nemenlivosti sveta, nenachádzame psychologično, transcendentálnosť, alegória, idealizovanie, synkretizmus,... - dôraz sa kladie na večný, nadpozemský život -delí sa na: a) orientálnu – indická, čínska, perzská, arabská literatúra (Korán, Rozprávky tisíc a jednej noci) b) európsku – sem patrí: - feudálna náboženská: hrdina je svätec s kresťanskými cnosťami a ideálnymi vlastosťami(múdrosť, zbožnosť, odvaha). Mala vzdelávaciu, výchovnú a bohoslužobnú funkciu. Patrí sem aj staroslovienska literatúra, ktorej rozvoj súvisí s príchodom Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a so šírením kresťanstva. (František z Assisi – Spievanky, Konštantín – Proglas) - feudálna svetská literatúra: hrdina je šľachtic, rytier bojovník s typickými vlastnosťami – ochranca slabých, žien, sirôt a oddaný kráľovi, čestný, silný a spravodlivý.(Pieseň o Rolandovi, Pieseň o Niebelungoch, slovo o pluku Igorovom, Pieseň o Cidovi, Tristan a Izolda) - mestská svetská: námety z bežného života čl., kroniky - obľúbené žánre boli legendy, rytierske a hrdinské eposy, kroniky 3. Humanizmus a reneseancia (14. – 17. stor.) - základy v Tal., odtiaľ sa rozšíril do Francúzska, Anglicka, Španielska, v Čiech a v Nemecka, rozvoj aj na Slov. - cieľ: - obrodenie v duchu antických ideálov, znovuzrodenie antiky(napodobňujú sa jej žánre) - pohľad na človeka: orientuje sa na pozemský život(spracúvanie tém – žiarlivosť, láska + prír.), obracia sa od božského k ľudskému, do popredia stavia zmyslové užívanie života, odmieta cirkevné učenie - hrdina: ľudia s rôznymi vlast., kt. bojujú za vznešené ideály - latinčinu nahrádzajú nár.j. Typická je: racionalita - úcta k rozumu, vyzdvihovanie a uznávanie rozumového poznania (objavy a vynálezy) senzualizmus – zdôrazňovanie zmyslového poznania, ľudstvo chce viac spoznávať pozemský svet individualizmus – vyzdvihovanie významu jednotlivca, nevšednej a výnimočnej osobnosti - obľúbené žánre: román, novela(formujú sa), v poézii sonety 4. Barok (16. – 18. stor.) (barocco – perla nepravidelných tvarov) - vzniká v druhej pol. 16. stor. v Španielsku, Taliansku, Portugalsku, Francúzsku - obd. temna - znaky: v popredí kresťanstvo, pompéznosť, dekoratívnosť, patetickosť, využ. sa antitézy, hyperboly, prevláda pominuteľnosť, večnosť Charakteristika obdobia a myslenia: - všestranná hlboká kríza a chaos – rozpad životných hodnôt vyvolaných renesanciou životná neistota umocňovaná nepriaznivými životnými podmienkami, tragickými dejinnými udalosťami), vzrast sociálneho útlaku, nábož. nepokoje, turecké vpády...) ľudí sa zmocňuje pesimizmus a beznádej, neistota a nedôvera voči pozemskému svetu jediná a večne platná istota – v mystickom, transcendentálnom, božskom, nadpozemskom svete – ľudia si uvedomujú pominuteľnosť tohto sveta, heslom tohto obd. sa stáva Vanitas vanitatum – márnosť nad márnosť, čo sa odrazilo aj v lit. Najpodstatnejšia črta baroka: rozpoltenosť, kontrast medzi pozemským a nadpozemským svetom(túžba po posmrtnom živote<->strach zo smrti); ustavičná zmena a pohyb, vrúcnosť a nepokoj Barok sa delí na: a) náboženský: - katolícky - protestantský b) svetský: - šťachtický - meštiansky - ľudový 5. Klasicizmus (17.-18.stor.) - vzniká na francúzskom dvore kráľa Ľudovíta XIV. - dôraz sa kladie na rozum (Descartes – Myslím, teda som. – Cogito ergo sum.)- prevláda racionalizmus - zobraz. sa konflikt láska<-> povinnosť - rozširuje sa aj na Slovensko (Šafárik, Kollár, Hollý, J. Chalupka ...) - znaky: A) napodobňovanie prírody B) vzor v umení antic. starovek – vystihnúť podstatu prírody a človeka C) presné pravidlá v umení podľa antických vzorov; vznikajú: vysoké žánre: óda, elégia, epos a tragédia; spracovávali vznešené (nadčasové témy; hrdinovia z vysokých vrstiev nízke žánre: bájka, satira; námety zo života nižších vrtiev, komické prvky – život nižších vrstiev, najmä meštianstva D) racionalizmus vo výklade témy – oproti prehnane patetickému štýlu baroka prináša súlad pravdy, dobra a krásy, umelecký obraz človeka zovšeobecňovaním typických čŕt (typizácia) - hrdina: ideálny typ charakteru (napr. Lakomec) predstava ľudského ideálu doby – kladného aj záporného VL – rytier, NL- mešťan Na Slov.- majú zvýšené vlastenecké cítenie 6. Osvietenstvo(18.st.) - vzniká súčasne s klasicizmom -zakladá sa na dôvere v osvietený rozum, na pravde poznanej rozumom alebo skúsenosťou - najvýznamnejší myslitelia(encyklopedisti): Ch. L. De Montesquieu D. Diderot J. J. Rousseaou - ďalší predstavitelia: Goethe, Voltaire, Shiller - na Slovensku: Bernolák, Bajza, Fándly 6. Preromantizmus a romantizmus (koniec 18. a zač. 19. stor.) - znaky doby: subjektivizmus – úloha jednotlivca individualizmus – kult silného jedinca) básnik sa stotožňuje s hrdinom) titanizmus – sila vzdorovať osudu idealizmus iracionalizmus žánrový a druhový synkretizmus znaky romantic. literatúry: pohľad do minulosti alebo vízia budúcnosti úloha fantázie (romantik máý sny a túžby) hrdina: výnimočný človek vo výnimočnej situácii; stíha ho tragický osud; hrdina je stotožnený s autorom (autoštylizácia); je z nižšej vrstvy (zbojník, žobrák, väzeň) kontrast: rozpor medzi snom a skutočnosťou, škaredosťou a krásou, zločinom a nevinou, ideálne a reálne, vnút. a vonk. svet – harmónia kontrastov významní európski autori: Victor Hugo – Chrám Matky Božej v Paríži, Bedári Johann Wolfgang Goethe – Utrpenie mladého Werthera, Faust  Fridrich Schiller – Viliam Tell; Zbojníci; Úklady a láska; óda Pieseň na radosť G.G: Byron – Child Heroldova púť; Chillonský väzeň A. S. Puškin – Eugen Onegin, Kaukazský zajatec ... - ďalej aj maďarská, poľská a česká literatúra (Karel Hynek Mácha – Máj a Jezef Kajetán Tyl – Strakonický dudák) - na Slovensku – štúrovská generácia – Chalupka, Kráľ, Botto, Hurban, Štúr 8. Realizmus (pol. 19. stror. a zač. 20.stor.) - protiklad k romantizmu, skutočnosť sa zobrazuje taká, aká je, v popredí racionalizmus - rozvoj súvisí s priem. revolúciou, rozvojom vied a fil.(pozitivizmus) - zobrazuje postavy zo všetkých spoločenských vrstiev; konflikt medzi 2vrstvami al. medzi 2 javmi, zobrazuje sa všedný, nie tajuplný život, kritizuje sa spol., kapitalizmus - peniaze majú vplyv na konanie ľudí - ľudské typy sú formované kapitalizmom - kompozícia: zachytávanie za sebou idúcich skut. typizácia – jedna postava zobrazuje vlastnosti celej vrstvy rozvoj v Anglicku (Dickens), Francúzsku (Stendhal, Balzac, Flaubert, Maupassant, Zola - naturalizmus – do krajnosti vybičovaný realizmus), v Rusku ...na Slovensku: opisný realizmus: 1. vlna – Kukučín, Vajanský, Hviezdoslavkritický realizmus: 2. vlna – Tajovksý, B. Slančíková –Timrava- prevláda najmä epika – román, poviedka a novela - hrdinovia: kladné aj záporné vlastn., psychologicky vykreslení, sú naznačené vzťahy medzi nimi, zo vš. spol. vrstiev 9. Literárna moderna (80-te roky 19. stor. – 20-te roky 20. stor.) - autor: osobnosť, ktorá sa dostáva do rozporu medzi svojím ideálom a realitou – v konflikte pripomína romantizmus - do popredia sa dostáva kapitalizmus - autori kritizujú, umelci sa nemôžu presadiť realistickým zobrazením sveta, lebo spoločnosť to neprijíma, tak sa uzatvárajú do seba, sú samotári; pocit bezmocnosti, pesimizmu, nihilizmu (ničota, nedôvera) - nové lit. smery symbolizmus - predstavitelia sú Preklaiti básnici (Verlain, Rimbaud, Apollinaire, Corbiér, Edgar Allan Poe); má blízko k romantizmu, preniká do duše impresionizmus – najmä v maliarskom umení, zákl. je zobraz. prchavých zmyslových vnemov a dojmov dekadencia – siahala k tabuizovaným témam(erotika, neúctivý vzťah k Bohu, oslavy satana, príčiny násilia a zla,...), parnasizmus – odmietali spojenie umenia a reality, tvrdili, že umenie je dokonalá krása a má byť sebe samému cieľom - hrdina: samotár, autor naň kladie dôraz 10. Avantgarda (1918 – 1945) - autori tvoria obrovské skupiny, už nie sú samotári, vznik mnohých smerov a prúdov, kt. cieľom je vyj. mnohorakosť ľud. osudov, pestrosť sveta, udalostí, názorov, problémov Delí sa na:A) predvojnovú: smery – futurizmus, kubizmus, kubofuturizmus, abstrakcionizmus; imaginizmus, vitalizmus - snaha autora podať novú konštrukciu sveta B) medzivojnovú: expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus, konštruktivizmus, uvoľňuje v človeku spontánnu tvorivosť. Odmieta rozum a zdôrazňuje prirodzenosť a podvedomie. A) aj B) vyjadrujú aktívny vzťah k životu V próze: stratená generácia autori využívajú skepsu a beznádej; prežili 1. svet. vojnu a už sa nedokázali začleniť do povojnovej spoločnosti (Hemingway, John Dos Passos, Francis Scott Fitzgerald, Remarque) socialistický realizmus: autori kritizujú, východisko vidia v revolúcii – v zmene spoločnosti z kapitalistickej na socialistickú; hrdina je robotník, vojak, čierno-biele videnie sveta; človek neprežíva prerod; (Maxim Gorkij, Alexej Tolstoj, Michail Šolochov) existencia výnimočných osobností –individuálni, tradiční autori; pribehovosť redukujú na minimum, pohľad na svet je subjektívny (cez vnútro autora); hlav. hrdina je autor, rozprávač a postavy splývajú (Rolland, Barbusse, Shaw, ...) 11. Literatúra po roku 1945 - rozvíjajú sa: a) realistické smery: - objektivizačný prúd - subjektivizačný prúd - kritický realizmus - socialistický realizmus b) modernizmus: - nový román - absurdné divadlo - epické divadlo - magický real. - beat generation - existencializmus - neorealizmus - skupina mladých rozhnevaných mužov