V živých jedincoch nachádzame rovnaké atómy a rovnaké zlúčeniny, ktoré môžeme nájsť aj v neživej prírode. Z hľadiska chémie a fyziky nie je žiaden kvantitatívny rozdiel medzi živou a neživou prírodou. Z toho však vypliva, že podstata organizmov, a teda aj podstata života je hmotná - materiálne. Živé sústavy sú tvorené rovnakou hmotou ako je hmota neživých predmetov av živých organizmoch platia všetky zákony fyziky a chémie rovnako ako v neživej prírode. Napriek tomu medzi organizmami a neživými predmetmi existuje zásadný rozdiel. Rozdiel spočíva v tom, ako je hmota organizovaná v priestore av čase. Hmota živých sústav je organizovaná veľmi zložito. V živej bunke prebiehajú chemické premeny, ktoré sú nevyhnutné pre zachovanie jej existencie. Pritom všetky tieto procesy smerujú k uchovaniu sústavy a jej reprodukciu, tj na uchovanie existencie jedinca a druhu. To znamená, že všetky procesy musia byť presne riadené-koordinované tak, aby bola existencia organizmu a jeho reprodukcie zabezpečená. Keby tomu tak nebolo, sústava by sa rozpadla, prestala by byť živou. Živé sústavy sa teda od neživých predmetov líšia zložitosťou organizácie. Spoločný materiálne základy neživej hmoty a živých sústav vyplýva iz predstáv o vzniku sveta a života. Vznik života je teda zákonitý av podmienkach na Zemi úplne nevyhnutným dôsledkom vývoja hmoty. Všeobecné vlastnosti živých organizmov Za všeobecné vlastnosti organizmov môžeme považovať tie, ktoré nachádzame u všetkých jedincov. Sú to: Hlavným chemickým základom všetkých organizmov sú organické látky, najmä bielkoviny a nukleové kyseliny, ďalej tuky a sacharidy. Základné chemické procesy, ktoré v organizmoch prebiehajú a ktoré vo svojom celku tvoria metabolizmus, sú u všetkých organizmov rovnaké. Sú to procesy uvoľňovanie energie z chemických látok a syntéza organických látok. Všetky základné metabolické procesy sú chemické reakcie katalyzovanej pomocou enzýmov, sú to teda enzymatické reakcie. Základné štrukturálne a funkčné jednotkou organizmov je bunka. Výnimku tvoria vírusy, ktorých rozmnožovanie je však tiež viazané na bunky. Všetky organizmy sú vnímavé, tj sú schopné prijímať podnety z okolia a reagovať na ne. Odpoveďou na tieto podnety je určité správanie organizmu. Všetky organizmy majú vždy základné vlastnosti rodičovských organizmov. Odovzdávanie vlastností z rodičov na potomkov sa nazýva dedičnosť. Je zaisťované genetickou pamäťou. Táto pamäť je u všetkých organizmov rovnaká a jej základom sú molekuly nukleových kyselín. Základnou vlastnosťou všetkých organizmov je schopnosť v priebehu času sa postupne meniť, vyvíjať sa. Prejavom toho je evolúcia druhov a celej živej prírody. Jedinec a druh Živá príroda sa skladá z jednotlivých živých bytostí. Označujeme je termínom, jedinec, indivídua, popr. organizmus. Jedinec je vždy priestorovo ohraničenú sústavou. Trvanie jedinca v čase je vždy obmedzené. Jedinec vzniká, existuje určitú dobu a zaniká. Počas svojho života sa jedinec spravidla mení, vyvíja sa. Tento vývoj nazývame individuálny vývoj. Navzájom podobní jedinci sú príslušníkmi jedného druhu. Vlastnosti charakteristické pre jedinca určitého druhu a (odlišujú je od druhov iných) označujeme ako druhové vlastnosti. (Napr. každý človek, ľudský jedinec je súčasťou druhu človek múdry - homo sapiens.) Rôzne druhy sú navzájom medzi sebou ohraničované možností rozmnožovania. Tento jav označujeme ako reprodukčnú izoláciu. Z toho vyplýva, že nielen jedinec, ale aj druh je ohraničenú sústavou. Dĺžka života jedinca je časovo obmedzená, druh vo svojom trvania ďaleko prevyšuje dĺžku života jedinca. Jedinci zanikajú, zomierajú, ale druh trvá. To je možné preto, že každý jedinec dá spravidla vznik novým jedincom. Druh nezostáva stále rovnaký, ale pozvoľna sa v čase mení. Tento proces označujeme ako vývoj či evolúciu druhu. Aj vývoj druhu má svoj začiatok a koniec, druhy vznikajú a zanikajú. Vývoj druhu prebieha oveľa pomalšie ako vývoj individuálne. Jedinec a druh sú teda základné sústavy, na ktoré je život viazaný. Ako jedinec, tak druh sú ohraničené (každý inak), ako jedinec tak druh vznikajú, vyvíjajú sa a zanikajú. Tým, že druhy v priebehu evolúcie zanikajú, život na Zemi nekončí, pretože súčasne vznikajú druhy nové. Život je tak neustále udržiavaný. Tento vývoj označujeme ako evolúcii živej prírody. Počiatok evolúcia živej prírody spadá do doby, kedy na Zemi vznikali prvé organizmy. Ich vznik bol asi pred tromi a pol miliardou rokov. Kedy evolúcia druhov skončí, nevieme, pretože ako sa Zem bude vyvíjať nevieme. Závislosť organizmov na prostredie Existencie organizmov je závislá na vonkajšom prostredí. Všetky organizmy sú samostatné indivíduá zreteľne ohraničená od svojho okolia. To však neznamená, že sú na svojom okolí nezávislá. Vlastnosti vonkajšieho prostredia, ktoré umožňujú existenciu organizmov - životné podmienky, sú tvorené faktory neživej prírody - abiotické faktory alebo podmienky, jednak ostatnými organizmy - biotické faktory. Abiotické faktory majú charakter fyzikálne alebo chemický. Z fyzikálnych podmienok je to predovšetkým teplota prostredia. Väčšina organizmov môže žiť len v relatívne úzkom rozmedzí teplôt, tj v teplotách medzi 0 ° - 50 ° C. Pri teplotách vyšších ako 50 ° C sa mení už štruktúra molekúl bielkovín, ktoré sú jednou zo základných chemických súčastí bunky. V dôsledku týchto zmien sa porušuje bunkový metabolizmus. Ďalším dôležitým fyzikálnym faktorom prostredia je atmosférický tlak. Zásadne dôležitým faktorom je neustály príliv svetelnej energie zo slnka. Priamo na svetle je závislá existencia len autotrofních organizmov, ktoré premieňajú túto energiu v chemickú energiu. Heterotrofné organizmy sú na svetelné energiu závislé už nepriamo tým, že získavajú energiu z látok, ktoré sa tvoria v organizmoch. Organizmy pri svojom individuálnom vývoji rastú, zväčšuje sa ich hmotnosť, a musia preto prijímať všetky potrebné chemické prvky z vonkajšieho prostredia. Vonkajšie prostredie organizmov preto musia obsahovať všetky biogénne prvky a navyše vo vhodných chemických zlúčeninách. Naproti tomu nesmú byť v prostredí látky, ktoré organizmy poškodzujú. Väčšina organizmov uvoľňuje z organických látok potrebnú energiu pomocou bunkových oxidáciou - nazývame je aeróbna. Prítomnosť kyslíka v atmosfére je pre ne úplne nevyhnutným faktorom. Niektoré chemické zloženie prostredia, v ktorom organizmy žijú, je teda jednou zo základných abiotických podmienok existencie života. Počas vývoja Zeme a počas vývoja života sa podmienky abiotické i biotické postupne, aj keď pomaly, neustále menili. Týmto zmenám podmienok zodpovedalo aj prispôsobenie organizmov. Organizmy sa teda musia neustále prispôsobovať meniacemu sa neživému aj živému okolie. Prispôsobivosť - adaptabilita k podmienkam vonkajšieho prostredia je teda jednou zo základných vlastností života. Adaptačné možnosti ako na úrovni druhu sú však obmedzené a vyžadujú spravidla dlhší č