Vesmír, čo je pre nás? Ako ho chápeme? Pre mňa je vesmír ako jedno veľké klbko, ktoré sa snažíme rozmotať. Moc nám to nejde. Ale od tej doby, čo si uvedomujeme, že vesmír je, sa snažíme mu porozumieť. Okolo vzniku vesmíru sa to hemžili všelijakými špekuláciami. Až v vlani v marci vedci, vďaka americkej kozmickej sonde WMAP, upresnili, že kedysi bola všetka hmota, z ktorej je vesmír vytvorený, vtesnané do guľôčky s priemerom menším ako jeden centimeter. Vzhľadom k vysokej teplote a hustote z nej sálal nepredstaviteľný žiara. Pred 13,7 miliárd rokov gulička ako vesmírne jadro pri tzv veľkom tresku vybuchla a za necelú sekundu sa vesmír rozpínal do dnešnej veľkosti. Ak si niekto myslí, že je to lož a že vesmír stvoril Boh, nebudem mu to vyvracať. Je to jeho názor. A kto že je vesmírny kmet? Americkí astronómovia z texaskej univerzity odhalili jednu z najstarších hviezd v našej galaxii. Žiariaci objekt, pomenovaný HE 1523 je len o málo mladšie než celý vesmír. HE 1523 je 13,2 miliardy rokov stará. Vznikla tak dávno pred tým, než sa sformovala naša slnečná sústava (pred 4,6 miliardy rokov) a ako Mliečna dráha získala na svojom finálnom špirálovitý tvaru. Podľa zistení Američanov HE 1523 vznikla z rozptýlených zbytkov úplne prvých hviezd vo vesmíre av porovnaní so Slnkom je len o niečo menšia. Pýtate sa, ako sa astronómom podarilo určiť vek hviezdy? Podobne ako archeológom na Zemi, merajúc Uhlíková metóda starobe svojich nálezov. V tomto prípade vedcom pomohlo, že hviezda obsahuje rádioaktívne kovy ako urán alebo tórium, ktorých polčas rozpadu predstavuje 4,7 miliardy rokov a 14 miliárd rokov. Pri monitorovaní hviezdy odborníci odhadli súčasné množstvo týchto látok na nej a astronómovia-teoretici sa už len postarali o výpočet toho pôvodného. Zatiaľ presne nevedia, ako je HE 1523 vzdialená od Zeme. Príliš dlhú budúcnosť jej už však nepředpovídají. Hviezda je ale stále k pozorovanie z južnej pologule našej planéty. A ktoré galaxie sú najvzdialenejšie? Hneď šesť veľmi vzdialených galaxií objavili v prvej polovici tohto roka americkí astronómovia. Ide o vôbec najodľahlejšie galaxie, aké kedy ľudské prístroje zaznamenali a podľa vedcov sú aj tými najstaršími. Začali sa totiž formovať už v čase, keď vesmíre bolo "iba" 500 miliónov rokov. Ich svetlo tak k Zemi letia viac než 13 miliárd rokov. A čo meteority, myslíte si, že priniesli zárodky života? Keď v roku 2000 prelietalo atmosférou Zeme meteorit Tagish Lake, rozsvietilo sa ako vo dne a jeho dymová stopa bola miestami viditeľné až 2 hodiny. Spôsobil nárazovú vlnu od Aljašky až po severozápadnej Kanadu. Pôvodná teleso malo Priemer "len" 5 metrov, hmotnosť 60 ton a do našej atmosféry sa vrútil rýchlosťou 15 až 16 km / s (54 000-57 600 km / hod). Pravdepodobne pochádzalo z hlavného pásu planétok medzi Marsom a Jupiterom. Vo výške 25 km nad zemou sa potom rozpadlo a jeho úlomky našiel v zamrznutom kanadskom jazere Tagish amatérsky geológ, ktorý je ihneď postúpil vedcom. Tí teraz už môžu s istotou povedať, že organické látky, ktoré v meteoritu našli, sú staršie ako naše slnečná sústava. Môže to znamenať, že podobné telesá mohla v dávnej minulosti priniesť na Zemi materiál potrebný k vzniku tunajšieho života. Vedci teraz diskutujú o tom, či organická látka v uhlíkatých chondritech (chondry - špeciálne guľovitá telieska vnútri meteoritov, ktoré sa v pozemských horninách nevyskytujú) je pozostatkom alebo zárodkom živej hmoty. Jasné rozuzlenie môžeme v dohľadnej dobe len ťažko očakávať. A čo náš Mesiac? Každý večer sa na neho môžeme pozrieť. Je tak impozantné a tajomný. Tak a teraz pár faktov o ňom. Je jediným známym prirodzeným satelitom Zeme. Hmotnosť 7,347 673 x 1022 kg (0,0123 Zeme). Zloženie: kyslík 43%, kremík 21%, hliník 10%, železo 9%, horčík 5%, titán 2% a ďalšie prvky. A čo trochu histórie, (476 - 1492) stredovek, ohraničený pádom Západorímskej ríše a objavením Ameriky Krištofom Kolumbom, s podobou Mesiaca sa takpovediac koketuje. Ešte pred objavením ďalekohľadu (prvé si 2. októbra 1608 necháva patentovať holandský optik Hans Lippershey) ľudia začínajú brať Mesiac ako hmotné teleso. Najprv si myslia, že je to plochá doska. Neskôr uznajú, že môže ísť o guľu (v tú dobu už môže ale tiež ísť hvězdářům io hlavu). (1506 - 1837) Taliansky maliar a vynálezca Leonardo da Vinci v Leicesteerském kódexu (1506 - 1510) prvýkrát vyhlasuje, že Mesiac je hmotné teleso tažší ako vzduch. Tiež správne vysvetľuje jav tzv popelavého svitu (odraz žiara Zeme od mesačného povrchu). V roku 1609 kreslí taliansky vedec Galileo Galilei do svojej knihy jednu zo svojich prvých kresieb Mesiaca pozorovaného ďalekohľadom. "Toto nebeské teleso nie je hladké, ale má krátery," píše pod svoje pomerne presné nákresy. V 17. storočia vytvára Taliani Giovanni Battista Riccioli a Francesco Maria Grimaldi mapu Mesiaca a pomenujú rad kráterov menami, ktoré poznáme dodnes. Ďalej (1959 - 2006) Odvrátená strana Mesiaca je úplne neznáma až do preletu sovietskej sondy Luna 3 (1959). Rozsiahle zmapovanie neznáme polovičky Luny je vykonané v rámci amerického programu Lunar Orbiter v 60. rokoch 20. storočia. Prvý človekom vyrobený predmet, ktorý dosiahne Mesiaca sa stáva sonda Luna 10 (1966). Členovia americkej posádky Apollo 8 Frank Borman, James Lovell a William Anders, sa 24. decembra 1968 stávajú prvými pozemšťanov, ktorí na vlastné oči vidí odvrátenú stranu Mesiaca. Dvadsiateho júla 1969 vstúpi na Mesiac Neil Armstrong, veliteľ americkej misie Apollo 11. Posledným človekom, ktorý sa prejde po povrchu tejto planéty, je Američan slovenského pôvodu Eugene Cernan (1972). Posádka Apolla 11 nechala na mesiaci doštičku 23 x 18 cm zhotovenou z nerez ocele na oslavu pristátia. Prináša základné informácie o návšteve akýmkoľvek iným bytostiam, ktoré by ju mohli objaviť. Nápis na nej hovorí: "Tu sa ľudia z planéty Zem prvýkrát dotkli nohami Mesiaca. Júl, LP 1969. Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva. "A ako to má Mesiac so starnutím? Spornou otázkou zostáva, či rysy Mesiaca môžu podliehať zmenám. Niektorí pozorovatelia tvrdia, že malé krátery sa objavujú a zase miznú. V 20. storočia sa však zisťuje, že ide o omyly, vzniknuté pravdepodobne rozdielnymi svetelnými podmienkami alebo nepresnosťami v starých nákresoch. Na druhej strane dnes vieme, že na Mesiaci občas dochádza k javu odplynenie. Avšak nesmieme zabudnúť na Slnko a našej slnečnej sústavy. Náš domov - slnečná sústava na okraji galaxie s názvom Mliečna dráha - má osem planét obiehajúcich okolo Slnka (Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún). Vedľa nich nám robia spoločnosť tri trpasličej planéty (Ceres, Eris, Pluto), 165 mesiacov krúžiacich okolo planét a obrovské množstvo ďalších menších telies - asteroidov, meteroidov, komét či medziplanetárneho prachu. Pluto bol dlho radený medzi planéty, vlani však astronómovia mení definíciu telies nazývaných planéty a Pluto sa razom ocitá v nižšej kategórii. Najväčším obrom po Slnku je Jupiter, ktorý má objem ako zhruba 1320 Zemou. Váži však oveľa menej, len asi ako 318 Zemou. Oproti Slnku je to ale drobček. Objem Slnka je 1,3 milióna Zemou, jeho váha sa rovná 333 000 krajinám. Najmenším nápadníkom Slnka je Merkúr - objem aj váha sú necelých päť stotín váhy Zeme. Najväčší planetárny horúčavy zažijete na Venuši - až 480 stupňov Celzia. Pre porovnanie - pobyt na povrchu Slnka vás zahreje na 5500 stupňov Celzia. Najchladnejšie vám bude na Neptúnu, kde teplomer môže ukázať okolo mínus 220 stupňov Celzia. Jeden z prstencov Saturna prekvapil vedcov. Nepretržite totiž vydáva melodické zvuky, ktoré prvýkrát zachytili prístroje na monitorovanie rádiových vĺn a detektory plazmy na palube sondy Cassini. Tóny sú vysielané ako rádiové vlny. Tóny sú krátke a zvyčajne trvajú jednu až tri sekundy. Možno tak rozlíšiť jednotlivé tóny. Podľa vedcov všetko nasvedčuje tomu, že každý tón je vyvolaný nárazom meteoroidu (úlomku hmoty pohybujúce sa vesmírom) do častíc obiehajúcich okolo planéty, ktoré tvoria prstenec. V rovine Saturnu je sústava prstencov, ktoré majú spolu priemer 280 000 km, ale sú tenké len niekoľko stoviek metrov. Skladajú sa z častíc s veľkosťou od centimetrov po desiatky metrov a sú prevažne z ľadu. A ako sa z hviezdy stane, bieli Trpaslík alebo čierna diera? Hviezda môže zažiť takzvaný gravitačný kolaps - kvôli rastúcej gravitácii sa zrúti do seba. Ak je hviezda dostatočne ťažká, vznikne z nej neutrónová hviezda alebo dokonca čierna diera. Ale jestli má hviezda priemernú alebo podpriemernú hmotnosť, vznikne, bieli trpaslík. Jeho hmotnosť môže byť asi taká, akou je hmotnosť Slnka vynásobená koeficientom 1,4. Bieli trpaslík sa vyznačuje vibráciami, ktoré spôsobujú, že zvučia ako obrie gong. Z bieleho sa môže stať aj čierny trpaslík, a to v okamihu, keď sa ochladí natoľko, že sa stane neviditeľným. Sírius B je vôbec prvý biely trpaslík, ktorý bol objavený v roku 1862. Je súčasťou dvojhviezdy Sírius, ktorá je najjasnejšia hviezdou na nočnej oblohe. Pokiaľ ide o čiernu dieru, tak ta svieti. Je to jeden z objavov minulého roka. Nielenže svetlo vyžaruje, ale je navyše vo svojom výkone neuveriteľne úsporná a efektívna. S pomocou röntgenové observatória Chandra, ktorú na obežnú dráhu vyslala v roku 1999 NASA, nazreli teraz vedci do centra galaxie NGC 4696, až k takzvanej čiernej diere. Práve v vnútri obrie galaxie, ktorá je asi desaťkrát hmotnejšia ako naša slnečná sústava, objavili astronómovia nevídaný jav unikátny svojou efektivitou, s akou urýchľuje pohyb častíc. Detailné pozorovanie čiernej diery prinieslo vedcom obrovské prekvapenie. Ukázalo sa totiž, že veľká časť energie uvoľnenej pri "páde" horúceho plynu do čiernej diery sa uvoľňuje v podobe výtryskov vysokoenergetických častíc, a teda nie je len "vyplytvané" v podobe vyžiareného svetla. Vyplavené hmota letí obrovským tempom, blížiace sa rýchlosti svetla. Prepočítanie efektívnosti "vesmírneho motora" na naše pozemské pomery dáva navyše neuveriteľné výsledky. Auto, využívajúce energiu rovnako efektívne, by podľa údajov poskytnutých Stevom Allenom zo Stanford University (USA) prešlo na plnú nádrž 15 miliárd kilometrov, teda päťdesiatkrát k Slnku a späť! Účinnosť procesu dosahuje mnohonásobne vyšších hodnôt, než akou sa môžu pochváliť najvýkonnejší jadrové reaktory. Vo vesmíre poznáme len jeden prejav ešte efektívnejšieho "motora". Ten prebieha v kvazarov (telesá s výrazným posunom spektra), ktoré však nemôžu "pracovať" porovnateľnú dobu. Čiernej diery s materiálom zaobchádzajú tak opatrne, že im zásoby vydržia stovky miliárd rokov, teda dobu mnohonásobne prekračuje vek vesmíru. Ale to je samá čierna diera, samý biely trpaslík a čo asteroidy, tých je predsa veľa a dokonca aj Česi objavili nový asteroid. Už vieme, že asteroidy môžu byť pôvodcom života, ale čo ďalej? Asteroidy sú malé planetárne telesá obiehajúce Slnko napospol medzi Marsom a Jupiterom, často rotujú okolo svojej osi. Zatiaľ bolo objavené 6000 asteroidov (planétok), niekoľko sto ďalších je objavené každým rokom. Je známe 26 planétok, ktorých priemer je väčší ako 200 km a pravdepodobne je známe 99% všetkých asteroidov s priemerom väčším ako 100 km. Z telies o veľkosti 10 - 100 km je zrejme katalogizácie polovica, z menších objektov je potom známe len niekoľko, pričom len týchto kilometrových môže byť až jeden milión. Celková hmotnosť všetkých asteroidov v slnečnej sústave je menšia ako hmotnosť Mesiaca 7,347 673x1022 kg. Najväčším asteroidom je Ceres 1 (objavený 1.1. 1801), ktorý vďaka svojim 914 km v priemere obsahuje približne 25% hmotnosti všetkých asteroidov. V decembri minulého roka sa českým astronómom z juhočeskej observatória na Kleti, za pomoci teleskopu s viac ako metrovým zrkadlom, podarilo objaviť doteraz neznámu planétku. Tá Zem minula vo vzdialenosti 600 000 kilometrov, teda len o málo ďalej, než je vzdialený Mesiac. Asteroid dostal meno 2006 XR4 a patrí medzi vzácne planétky, ktoré križujú dráhu Zeme okolo Slnka. Pozor na Marse je voda. Toto tvrdenie je doslova zaklínadlom posledných rokov. Planétu Mars nepretržite monitoruje skupina sond, jej povrch križujú "nesmrteľné" Rover a všetky tieto roboty prinášajú mnoho dôkazov o existencii minulej či dokonca súčasnej vody na "červenej planéte". O tom, že sa tu voda nachádza aj teraz svedčí niekoľko dôkazov. Kozmické sondy namerali v atmosfére planéty vodnej pary, aj keď v množstve několiksetkrát menšom ako na Zemi. Najmä v blízkosti tunajších vysokých sopiek bola opakovane zaznamenávať oblaky. Pri východe Slnka je potom často v údoliach, kráteroch či panvách pozorovaná hmla. A konečne sú tu polárne čiapočky. Tie sú síce prevažne tvorené suchým ľadom (teda CO2), ale keď ten v letnom období vyprchá, zostanú zvyšky z ľadu vodného. Až nedávno priniesla sonda Venus Express snímky, ktoré podľa interpretácie vedcov ukazujú mora zmrznutej vody, rozprestierajúce sa na ploche 800x900 km a dosahujúci hĺbky 45 metrov. Jeho vek je odhadovaný na 2 až 5 miliónov rokov. Mohlo by sa jednať napríklad o pozostatok veľkej povodne. Pred sublimáciou, teda pred priamym prechodom z tuhého do plynného skupenstva, ochránila ľad vrstva sopečného popola. Existuje množstvo dôkazov, že vody tu bývalo neporovnateľne viac. Rad z nich priniesli výskumy Roverov Spirit a Opportunity, ktoré pracujú už tretím rokom na povrchu. Na rôznych miestach našli soli na povrchu, ale aj "vnútri" skúmaných kameňov. Podľa väčšiny hypotéz tieto soli vznikali za prítomnosti vody. Ďalšie miesta planéty vykazujú aj známky niekdajšie prítomnosti tečúcej vody. Voda bola zaznamenaná aj v spektrách veľkých plynných planét Jupiterovho typu, hoci iba v stopovom množstve. Ďalej je voda na Jupiterovom mesiaci Europa, Callisto a Saturnovom mesiaci Enceladus. Voda je aj v kométach a meteoritov. A čo je nelepší, tak že voda je aj na našom Mesiaci, je tu solídny zásobáreň. Dokonca tak veľká, že by mohla byť zaujímavá aj pre obnovenej lety na Mesiac, výstavbu lunárny základne alebo výpravy na Mars. Čo na záver dodať, snáď len to, že vesmír je veľký ai keď sa veľa snažíme, má pred nami ešte veľká tajomstvo. Kto vie, treba nás "napadnúť mimozemšťania", začneme "bývať na Mesiaci". Alebo Slnko vybuchne a zmietne všetko, čo mu bude stáť v ceste. Jedno viem iste, ma to trápiť nemusí.