2. Vznik a vývoj Rakúska-Uhorska do r. 1914: Porazený cisár vydal 20. októbra 1860 tzv. "neodvolateľný diplom" (Októbrový diplom), v ktorom čiastočne obmedzoval absolutistickú moc, napr. sľúbil obnoviť ústavné práva jednotlivých častí ríše, ktoré kedysi tvorili samostatné štátne celky. Centralizované Rakúsko sa tak malo premeniť vo federáciu, v ktorej by vládli bohaté rakúsko-nemecké a maďarské vrstvy. 26. februára 1861 bola kancelárom Antonom Schmerlingom vydaná Oktrojovaná ústava, ktorá už sľuby Októbrového diplomu neobsahovala a zabezpečovala prevahu rakúskych a maďarských vládnucich vrstiev (napr. v ríšskej viedenskej rade malo byť z 203 poslancov len 26 z Čiech). Maďarskí politici toto menšinové postavenie odmietli a Viedeň 22. augusta 1861 uhorský snem rozpustila. Kossuth emigroval (v r. 1862 navrhoval vytvoriť uhorskú konfederáciu, zloženú z maďarského, rumunského, srbského a chorvatského národa). Toto vnútorné pnutie bolo umocnené aj vonkajším nebezpečím. V r. 1862 sa pruským ministerským predsedom stal Otto von Bismarck, ktorý chcel zjednotiť Nemecko a vytlačiť Rakúsko z Nemeckého spolku. Spory vyvrcholili prusko-rakúskou vojnou, ktorú Rakúsko prehralo 3 júla 1866 bitkou pri obci Sadová v blízkosti Hradca Králového. Pruské vojská potom pokračovali na Viedeň a 22. júla bojovali aj v Lamači. Bismarck ale nechcel Rakúsko veľmi ponížiť, preto 26. júla 1866 dohodol v Mikulove s Rakúskom prímerie a 23. augusta 1866 s ním v Prahe podpísal mier. Týmto mierom rozpustil Nemecký spolok a Prusko zabralo aj územia rakúskych spojencov, napr. Hannover, Hessen, Nassau či Frankfurt. Habsburgský dvor svoje mocenské postavenie stratil nielen v Nemecku, ale aj v severnom Taliansku, a naviac mu doma rástol odpor uhorských politikov. Za týchto okolností bol nútený riešiť zložitú vnútropolitickú situáciu aj vnútornou prestavbou vlastnej ríše. Mal vtedy dve možnosti, buď vytvoriť federáciu všetkých rakúskych národov (to presadzoval moravský politik gróf Richard Belcredi: 1823-1902), alebo uspokojiť najväčších nepriateľov Rakúska, t.j. Uhrov, dualizmom (toto zasa minister Friedrich Beust: 1809-1886). Vybral si, bohužiaľ, pre seba nešťastnú druhú variantu a tým uspíšil zánik ríše. 4. februára 1867 Viedeň súhlasila s obnovením uhorskej ústavy a utvorením uhorskej vlády na čele s grófom Júliusom Andrássym (1867-1871). Uhorský parlament zákon o rakúsko-uhorskom vyrovnaní schválil 29. mája 1867. Zo strany Uhorska sa o toto dvojštátie najviac zaslúžil liberálny politik Ferenc Deák (1803-1876). Vzniklo tak Rakúsko-Uhorsko, ktoré malo charakter personálnej únie - spoločnú mali osobu panovníka, ministra financií, zahraničných vecí a vojska. Navzájom ich delila rieka Leitha (Litava) - západnej časti sa hovorilo Predlitavsko (Cislaitánia) a východnej Zalitavsko (Translaitánia). Štátoprávne usporiadanie tejto dualistickej monarchie potom vydržalo až do r. 1918. Inými slovami, dve hlavné časti únie sa mohli rozvíjať svojou vlastnou cestou, boli v podstate samostatnými celkami, čo v konečnom dôsledku malo veľmi neblahý dopad na politický aj kultúrny vývoj Slovákov. V decembri 1867 bola v Rakúsku-Uhorsku vydaná nová ústava. V rakúskej časti bola podporovaná sloboda hospodárskeho podnikania, prejavu, spolčovania, t.j. základné podmienky pre rozvoj kapitalizmu, zatiaľčo v Zalitavsku sa viac podtrhovala nadvláda veľkostatkárov a šľachty. Ako celok bola monarchia kapitalistickým štátom, ktorý obsahoval mnohé feudálne prvky a nevyriešenú národnostnú otázku. V rámci vnútroštátneho ekonomického rozvoja bola uzatvorená osobitná dohoda o spoločnej mene, štátnej banke a colnej únii, ktorá sa mala vždy po 10 rokoch obnovovať. V žiadnom prípade nemôžeme povedať, že by Rakúsko-Uhorsko bolo vnútorne, ekonomicky či zahraničnopoliticky stabilným štátom. Rozdielny typ ekonomiky oboch častí únie, neustála nespokojnosť maďarských politikov s postavením Uhorska, obrovské problémy národnostné, to všetko z Rakúska-Uhorska robilo veľmi nestabilný faktor európskej politiky. Prejavovalo sa to aj tým, že rýchlo strácalo medzinárodné pozície, ktoré si chcelo kŕčovito udržať. Keď stratilo postavenie v Taliansku a Nemecku, obrátilo svoju pozornosť k Balkánu. 23. októbra 1873 vznikol "spolok troch cisárov", keď vládcovia Nemecka, Rakúska-Uhorska a Ruska podpísali tzv. dohodu troch cisárov. Po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 - 1878 dostalo Berlínskym mierom do správy Bosnu a Hercegovinu. 7. októbra 1879 vznikol zmluvou s Nemeckom Dvojspolok, ku ktorému sa v r. 1882 pripojilo Taliansko, čím sa vytvoril Trojspolok. V ňom ale hlavné slovo malo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko hralo čoraz viac podradnejšiu úlohu. Jeho postavenie bolo umocnené aj domácimi ekonomickými, politickými aj národnostnými problémami. Koncom 19. stor. chceli Maďari svoj vlastný štát a následník trónu arcivojvoda František Ferdinand d°Este (1863-1914) zasa skúšal presadiť ideu federalizácie celého štátu, čo Maďari odmietali. František Ferdinand d°Este od r. 1904 sídlil vo viedenskom zámku Belvedere, tu aktívne politizoval (hovorievalo sa, že monarchia mala dve vlády, dva parlamenty aj dvoch vládcov) a členmi jeho "belvederského krúžku či belvederskej politiky" boli okrem šéfa jeho kancelárie Alexandra Broscha aj slovenský evanjelícky politik Milan Hodža (1878-1944). Arcivojvoda totiž, napriek tomu, že bol horlivým katolíkom, strašne nenávidel Maďarov (nevedel im napr. odpustiť masaker v Černovej). Za tejto situácie sa Nemci pokúšali kolonizovať Balkán stavbou železničnej trate Berlin - Bagdad, slovanské balkánske národy sa tlaku Nemcov aj Rakúšanov bránili a v Srbsku sa objavila idea Veľkého Srbska, ktorej sa Rakúsko -Uhorsko najskôr snažilo zabrániť colnou vojnou a nakoniec v r. 1908 násilnou anexiou Bosny a Hercegoviny. Balkán, ale aj celá Európa je vo varu. Podmienky k vzniku 1. svetovej vojny boli pripravené.3. Vývoj v Zalitavsku (Uhorskej časti Rakúska-Uhorska): Po r. 1867 sa uhorskí politici snažili Kossuthovu ideu jedného štátu, jedného národa a jedného jazyka uviesť do praxe, keď určitú mieru samostatnosti poskytovali len Chorvátom. 28. novembra 1868 bol uhorským snemom vydaný národnostný zákon (cisárom podpísaný 6. decembra 1868), ktorý v svojej preambuli na návrh Ferenca Deáka deklaroval, že v Uhorsku existuje len jeden maďarský politický národ, ktorého plnoprávnymi členmi sú všetci príslušníci štátu.