V hre je ukázaný kontrast moci fašizmu s náhodne zaistenými desiatimi ľuďmi. Gymnazistka Fanka, študent Ondrej, starý Terezčák, veterinár Šustek, holič Uhrík, tulák, učiteľ Tomko, pani lekárniková a prostitútka Marika sú zadržaní v tmavej pivnici. Zastúpenie tu majú všetky sociálne aj vekové skupiny. Tak môžme sledovať ako rôzne sa zachovajú v hraničných životných situáciách. Ich osudy sú až dokonca hry nejasné. Istá je len smrť. Od začiatku sa vzťahy medzi postavami vyostrujú. Konflikty sa začínajú už v prvom dejstve a vrcholia v druhom, keď major vydá rozhodnutie, že nezomrú všetci ,ale iba jeden zadržaný rukojemník. Prejavuje sa tu tak vplyv existencializmu a naturalizmu. V hre sa vyskytuje množstvo biblických motívov. Najopakovanejším je citát z evanjelia, podľa ktorého je aj dielo pomenované: Kým kohút nezaspieva, trikrát ma zaprieš. Oni zapreli v sebe ľudskosť, ako to aj hovorí Terezčák, ktorý používa citáty zo Svätého písma najčastejšie. Major s Fischlom akoby predstavovali Poncia Piláta, ktorý sa zbavuje zodpovednosti za to kto zomrie. Rukojemníci predstavujú ľud, no na rozdiel od toho biblického nevie koho chce na smrť poslať. Nevinný Tulák v príbehu predstavuje Krista, ktorý bol tiež nespravodlivo zabitý. Napokon Uhrík vybieha na istú smrť rovnako ako sa šiel obesiť Judáš po zrade Ježiša. Celou hrou sa nesie často až pudové chovanie postáv. Každý chce prežiť a neraz z a každú cenu. Najväčšmi sa živočíšne správanie prejavuje u holiča Uhríka. Nechce pripustiť žeby mal práve on zomrieť. Myslí si, že vďaka známostiam sa mu podarí prežiť. Pud sebazáchovy sa uňho naplno prejavuje v konflikte s Tulákom. Snaží sa mu vyhovoriť akúkoľvek čo i len drobný nesúhlas so svojimi názormi. Hádka medzi nimi sa vystupňuje, keď Tuláka obviní z vraždy nemeckého vojaka, kvôli ktorej sú v pivnici všetci desiati väznení. Keď rozhodujú kto z rukojemníkov bude vydaný na smrť Uhríkovi prasknú nervy a nevinného tuláka v afekte podreže svojou britvou. Keď si uvedomí čo urobil, snaží svoje konanie všakovako ospravedlniť bezduchými podkladmi, že možno bol žid a žid predsa nie je človek a podobne. Napokon vyprovokovaný Terezčákovým prirovnaním k Judášovi vybieha z pivnice pred svitaním a vojaci ho zastrelia, hoci už jeden väzeň zomrel. Živočíšne chovanie sa prejavuje aj u veterinára Šusteka. Vykrikuje, že bol zadržaný neprávom, keďže nie je domáci, ale bol iba u švagra na zabíjačke oblasti, kde je vraj medzi dobytkom rozšírená choroba. Hovorí to aj pánu Fischlovi, ktorý sa im snaží pomôcť zo zlej situácie. No nepomôže mu to. Taktiež sa naváža do tuláka, ale aj do Mariky, no nie tak ostro ako Uhrík, ktorému predtým než Tuláka zabije drží stránku. Potom si uvedomí čo sa stalo a holičov čin odsudzuje. Tulák je neznámy muž, ktorý ako sa neskôr dozvedáme, ušiel z transportu do koncentračného tábora. Vidí situáciu okolo seba reálne. Pravdepodobne prežil hrôzy vojny, lebo ju opisuje očividne presvedčivo bez akýchkoľvek priklášlení. Najprv o možnosti prežitia nehovorí a tvári sa ako by mu to bolo úplne jedno. Neskôr však priznáva túžbu žiť. Nedôveruje Fishlovi. Prameni najmä zo zlej skúsenosti, ktorú s nimi mal. Chce vedieť fakty, nepotrebuje utešovanie ani prázdne nádeje. Preto sa aj pochytí s ostatnými rukojemníkmi. Najväčší konflikt má s Uhríkom, ktorý je čo sa týka chovania jeho úplný protiklad. Prejavuje svoje názory priamo, bez zábran, ale nie neuvážene. Nechce dopustiť aby zomrel mladý Ondrej. Odmieta pristúpiť na majorovo rozhodnutie vybrať jedného na smrť. Zdá sa mu to neľudské a nespravodlivé, lebo každý má rovnaké právo na život. Jeho hádka s Uhríkom vyvrcholí, keď mu vyhodí na oči, že je obyčajný podlízavý zradca. Následne je po týchto slovách zavraždený. Medzi väzňami boli aj tri dospelé ženy a jedno mladé šestnásťročné dievča. Babica hneď od prvej chvíle protestuje. Nedokáže sa zmieriť s tým, že ju zajali. Považuje sa za jednu z najdôležitejších žien v mestečku. Veď pomáha na svet každému dieťaťu. Aj teraz vraj bola u jednej pacientky. Prosí Fischla, aby to vyriadil pánu majorovi. Keď sa vráti a chce od nej meno a adresu tej ženy, zháči sa , lebo nepomáhala pri pôrode ako vravela, ale vykonávala potrat. Nakoniec musí v pivnici zostať. Napokon sa zháči do úzadia. Pani lekárniková je najvyššie spoločensky postavená a dáva to ostatným aj pocítiť. Chová sa povýšenecky voči všetkým okrem pána učiteľa Tomka a pôrodnej babici. Najhorší prístup má k prostitútke, ktorá jej okrem iného povie, že mala sexuálny pomer s jej manželom. Ten je už tri mesiace nezvestný. Potom začne Marikou opovrhovať ešte väčšmi. Dôveruje pánu Fischlovi a zisťuje od neho čo najviac informácií ako pochodil u majora. Veľkou mierou do deja nezasahuje. Ozýva sa len v momente keď nechce aby obetovali hociktorú zo žien. Hovorí to však najmä pre záchranu vlastnej kože. Marika je prostitútka. Napriek všetkým predsudkom voči jej povolaniu si celý čas udržiava svoju ženskú hrdosť. Riadi sa pravidlom čo na srdci, to na jazyku. Niekedy akoby si neuvedomovala, že tak môže niekomu ublížiť. V podstate sa však chová pomerne rozumne. Prijíma osud taký aký je. Nesnaží za každú cenu vyviaznuť z celej situácie živá. Práve od nej sa ostatní dozvedajú o vražde vojaka, kvôli ktorej ich zavreli do pivnice. Nepríjemné poznámky vždy s patričnou hrdosťou odbije. Keď chcú Uhrík so Šustekom vydať na smrť Terezčáka bez váhania sa ho zastane. Na nej chcel autor ukázať, že predsudky voči ľuďom sú neopodstatnené. Ani prostitútka, ktorou mnoho ľudí opovrhuje kvôli tomu akým spôsobom sa živí môže byť dobrý človek majúci svoju dôstojnosť. Fanka je najmladšou zo všetkých rukojemníkov. Nemá ani šestnásť rokov. Celý čas sa drží pri svojom priateľovi Ondrejovi, ktorého veľmi ľúbi a bojí sa o neho. Hneď po príchode do pivnice naznačuje mu naznačuje aby využili príležitosť k prvému sexuálnemu styku. Počas konfliktov je skôr je v úzadí. Potom čo Uhrík zabije Tuláka veľmi ju to vystraší. Najväčšmi sa prejaví keď sa Fischl spýta pána učiteľa ako Tulák zahynul a on mlčí. Nechce klamať, no pravdu tiež nechce povedať. Fanky sa to dotkne, lebo ako učiteľ im od malička vštepoval, že klamať nesmú. Učiteľ Tomko je najrozumnejší a najrozvážnejší rukojemník. Za každých okolností si snaží udržať chladnú hlavu. Najprv nechce prezradiť dôvod prečo má rozbité okuliare, lebo ho zbili kvôli tomu, že chcel pomôcť umierajúcemu vojakovi. Zachováva si ľudskú tvár. Nechce dovoliť ostatným kradnúť veci z pivnice, aj keď pravdepodobne patria židom, ktorých transportovali do koncentračného tábora. Snaží sa udržať konflikty v určitých medziach. Chce ubrániť mladú Fanku pred nevhodnými rečami a tiež pred smrťou, keďže je ešte pod zákonom. Taktiež prosí za záchranu všetkých, nie len pre seba. Na prvé miesto stavia morálku a ľudskosť. Kritizuje egoizmus, ktorí sa v hraničnej situácií prejavuje u väčšiny väznených. Neodsudzuje ani Babicu ani Uhríka, ale iba činy, ktoré spáchali. Nesúhlasí s majorovým rozhodnutím zabiť len jedného. Je to proti jeho morálke a presvedčeniu. Nechce dovoliť Uhríkovi aby sa dobrovoľne nechal zastreliť na vyprovokovanie Terezčáka. Váži si každý ľudský život. Je typom ideálneho hrdinu, ktorý nikdy neschybí. I keď raz od toho nemal ďaleko. Ako učiteľa ho autor dal do pozície dokonalého človeka. Ondrej je mladý študent a Fankyn priateľ. Ľúbi ju. Bojí sa o ňu a tak trochu v nej vidí malé dievčatko. Chce, aby ju prepustili kvôli jej nízkemu veku. Snaží sa ju ochrániť pred všetkým zlým. Je uvážlivý a vyspelý chlapec s pevnými morálnymi zásadami. Vadí mu, že sa ostatní hádajú a nadávajú si. Ctí si Tomka pre jeho dobré vlastnosti. V druhom dejstve akoby nezvládal vyostrujúce sa konflikty, ktoré akoby nemali konca- kraja chce sa obetovať pre upokojenie situácie. Našťastie mu v tom učiteľ s Tulákom zabránia. Vražda neznámeho ním silno otrasie a holičovo konanie prudko odsudzuje. Starec Terezčák je v kolektíve neobľúbený. Najmenej sa znáša s Babicou. Na väčšinu otázok reaguje podráždene. Často moralizuje a používa na to citáty z Biblie. Chce pomstiť smrť svojho syna, lebo údajne držal z Nemcami a nie partizánmi. To mu dáva silu prežiť. K vražde Tuláka sa staval negatívne, lebo si ho pre jeho názory vážil. Naopak smrť Uhríka, ktorého k samovražde sám vyprovokoval ho nemrzí ani trochu. Považoval ho za sebca. Sám mu podal kľúče od pivnice. Pravdepodobne neočakával, že Uhrík si ich vezme a pôjde sa dať zabiť. Na druhej strane ho holičovo konanie nevzrušilo. Držal sa hesla krv žiada krv. Toto presvedčenie pramení asi z jeho horárskeho povolania. Preto sa mu holičova smrť zdala úplne spravodlivá a to je aj dôvod prečo ho netrápili žiadne výčitky. Fischl je jediný v príbehu komu nehrozí smrť. On je tým, ktorý sa snaží svojich spoluobčanov zachrániť. Nerobí to však úplne z nezištných dôvodov. Akoby tušil prehru Nemecka a bojí sa vysťahovania z mestečka. Na jeho konaní je cítiť malú škodoradosť, keďže i jeho zadržiavali pred nejakým časom v tej iste pivnici ako dotyčných desiatich nešťastníkov. Teraz mal však pomerne vysoké postavenie, lebo u neho býval nemecký generál. Svoju pozíciu aj mierne zneužíval, aby si ho ľudia viac ctili a vážili. Nevieme či major urobil daný ústupok na základe jeho postavenia, alebo len preto, že mŕtvy vojak bol opitý. Keď uvidel mŕtvolu zľakol sa a nechal im kľúč nech si robia čo chcú. Ivanovi Bukovčanovi sa podarilo v tejto hre plne vystihnúť psychický stav ľudí odsúdených na milosť a nemilosť nacistom. Nikto nechcel zomrieť, ale rovnako nechcel ani sám vydať rozsudok smrti nad druhým. Prvý to urobil v afekte, na pokraji nervového zrútenia Uhrík. Hoci zabil neznámeho Tuláka, určite to nebol jeho pôvodný zámer, keď chytil britvu do ruky. Aj Terezčák možno v kútiku duše myslel, že holič sa má príliš rád na to aby sa dobrovoľne vydal na smrť. Určite mala na tom podiel aj skutočnosť uvedomenia si svojho skutku. Dokázal vystihnúť správanie ľudí rôzneho spoločenského postavenia, s rôznou minulosťou a svetonázorom. Ukázal tak potrebu tolerancie v spoločnosti, na ktorú sa akoby stále pozabúda aj 21. storočí. Bukovčanova hra nie je len zobrazením situácie počas okupácie Slovenska nacistami, ale aj obavy z vývoja po okupácií v roku 1968 sovietskymi vojskami. Podarilo sa mu to napísať veľmi dobre a tak aby bola hra nenapadnuteľná, keďže bola vydaná rok po začiatku normalizácie. Bukovčan pritom nebol žiadny vysoký komunistický funkcionár. Je preto prekvapujúce, že mohol v diele použiť toľko náboženských motívov a nebyť za to akokoľvek postihnutý.