Geologicky najstaršie doteraz známe fosílne zvyšky primátov, ktorí už jednoznačne patria k vývojovej línii ľudí (čel.Hominidae) pochádzajú z vrstiev vrchného miocénu. V absolútnom datovania to znamená veku 13-14 miliónov rokov. Boli to už pomerne dobre diferencované hominidov. Najstarší známy hominid bol objavený v Afrike na lokalite Fort Ternana v juhozápadnej Keni. Prapredok dostal meno Ramapithecus Wicker. Vegetarián - zberač, nevysoký, metrový lidoop. Zberom plodov a semien počala ramapitékova ruka nadobúdať na obratnosti. Inak povedané, zdá sa, že ramapitékové sa už vedeli pohybovať po zadných končatinách nasvedčujú, že vývoj pokročilejších foriem himinidů prebiehal paralelne vo veľkom zemepisnom priestore. Pre spresnenie časové rady uveďme, že vôbec najstaršie nálezy primátov (napr. v egyptskom Fajúmu) odborníci radia až do obdobia pred 45 miliónmi rokov, teda do starších treťohôr. Dryopitecíni rôznych typov boli už vyspelejšími primáty (25-20 miliónov rokov), zrejme priamymi predkami dnešných ľudoopov a nepriamo ľudí, pričom Proconsul bol africkú formou dryopitéka. Ramapitékové žili o niekoľko miliónov rokov neskôr. RAMAPITHECUS VEĽKÝ Životné prostredie ramapitheců tvorili pralesný komplexy v záplavové oblasti veľkých riek, poskytujúce dostatok semien tráv, korienky a odnože. Je pravdepodobné, že používali nástrojov a to zrejme s väčšou systematickosť ako dnešné šimpanzi. Aj keď tento náš prapredok predčil svojou inteligenciou ľudoopy, nedokázal nástroje ešte vyrábať, nebol schopný naozajstných myšlienkových pochodov. V severnej Tanzánii je Olduvai Gorge najdôležitejšie náleziská fosílnych hominidov. Z najstaršie vrstvy Olduvai Gorge pochádzajú zvyšky prvého hominidov, ktorého možno už nepochybne nazvať človekom. Je to Homo habilis. S fosílie Homo habilis boli nájdené aj primitívne kamenné nástroje. Ďalšie pokročilejšie stupeň vo vývoji človeka predstavuje komplex foriem shrnovaných do druhov Homo erectus. Pozostatky Homo erectus pochádzajú z Jávy, Číny, Európy a Afriky. To dokazuje, že vývoj človeka prebiehal na geograficky rozsiahlej základni. Homo erectus prinášal mozog schopný i zložitejších myšlienkových pochodov, ruky už boli schopné vyrábať a zdokonaľovať kamenné nástroje, predispozície pre sociálny život, pre život v tlupách. Dochovaný kostrové materiál dokazuje, že postava i chôdza sa u Homo erectus už v princípe neodlišovala od dnešného človeka. Homo erectus tak bol predposledným článkom v reťazci na ktorého konci stojí druh známy ako Homo sapiens, ku ktorému patrí aj dnešný človek. Tento druh človeka sa odlišoval a odlišuje od svojich predchodcov ďalším zväčšovaním veľkosti mozgu, stavbou lebky, ktoré sa stávala menej zauhlené, ďalej sa zdokonaľujúce stavbou ruky i nohy a samozrejme aj vyspelosťou svojho myslenia, ktoré sa najzreteľnejšie začalo prejavovať v ich kultúre, ktorej stopy po sebe títo naši predkovia zanechali. Najpôvodnejšej formy druhu Homo sapiens však boli svojim vzhľadom dosť vzdialené súčasnému typu ľudí. Boli to robustný, hrubo stavanie ľudia s ešte dosť ustupujúcim čelom, mohutnými čeľusťami a takmer nevyznačenou bradou. Objavili sa na zemi prvýkrát v strednom pleistocéne v dobe pred 250 tisíc rokmi, teda v období druhej meziledové doby. Túto evolučne najpôvodnejšej známu formu druhu Homo sapiens reprezentujú dobre známe nálezy viac alebo menej úplných lebiek. Vedecké pomenovanie tejto formy potom je Homo sapiens steinheimensis (podľa miesta nálezu v Nemecku). Niekedy sa v literatúre stretávame s pomenovaním Antena andertálec. Homo sapiens steinheimensis bol nepochybne priamym predchodcom jednej zo snáď najznámejších foriem pravekých ľudí, takzvane neandrtálcov. Pomenovanie neandertálec aj vedecké pomenovanie Homo sapiens neanderthalensis sa zrodilo na základe známeho nálezu pozostatkov pravekého človeka ku ktorému došlo v roku 1856 v Neandertale pri Düsseldorfe v Nemecku. Doterajšie nálezy ukazujú, že neandrtálci žili nielen v Európe, ale aj na Blízkom východe, v Strednej Ázii av severnej Afrike. Neandrtálci vykazujú pre ďalší rozvoj moderného človeka charakteristické čiže rýdzo sapientní znaky. Najnápadnejšie sa táto skutočnosť prejavuje na veľkosti lebečnej kapacity, ktorá je v rozmedzí hodnôt vymedzených pre súčasného človeka. Štúdium neandrtálcov preukázalo, že možno vytýčiť dve skupiny odlišujúca sa stavbou lebky aj postkraniálního skeletu. Prvé z nich sú takzvaní dočasní neandrtálci čiže Homo sapiens aniensis. Druhou skupinou sú takzvaní klasickí čiže extrémnej neandrtálci (Homo sapiens neanderthalensis). Homo sapiens neanderthalensis má evidentnú evolučnej súvislosť s časovo následnými ľudskými populáciami, ktoré sa už približujú forme Homo sapiens sapiens, ku ktorým patrí aj súčasný človek. Klasický neandertálec reprezentuje poslednú vývojovú vetvu človeka, ktorá v Európe vymrela s ústupom poslednej doby ľadovej a pod tlakom menej špecializovaných populácií človeka, reprezentovaných časnými zástupcovia formy Homo sapiens sapiens, medzi oboma týmito vývojovými líniami človeka mohlo dôjsť aj k vzájomnému zmiešaniu. Homo sapiens sapiens predstavuje doterajší vrchol vývoja druhu Homo sapiens sapiens na našej planéte. Túto formu, alebo presnejšie povedané poddruh, označujeme ako takzvaného moderného človeka. Nálezy pravekých ľudí moderného typu pochádzajú nielen z Európy, ale iz Afriky, Ázie, Austrálie a neskôr iz Ameriky. So vznikom, či evolučnej diferenciáciou poddruhu Homo sapiens sapiens tak fykogeneticky či historický vývoj druhu Homo sapiens zatiaľ končí. Od poslednej doby ľadovej, kedy sa táto forma objavila, môžeme sledovať už len rozvoj ľudského intelektu a rozvoj kultúry, ktoré vyústili v dnešnej civilizácii.