Francúzsko patrilo síce k rozvinutým krajinám, ale štát sa tu na rozdiel od osvietenských absolutistických krajín stal brzdou. Rozvoj hatil nielen dvor Ľudovíta XVI. (1779 – 1793), ale najmä privilegované stavy. Prvý stav tvorili zástupcovia kléru (duchovenstva). Cirkev ako celok bola vďaka desiatkom a obrovskému pozemkovému majetku najväčšou ťarchou spoločnosti.     Druhý stav predstavovala šľachta (tvorila asi 1,5% populácie). Drahý štát a predstavitelia prvých dvoch stavov lipnúci na svojich výsadách boli hlavnými protivníkmi tretieho stavu (rodiacej sa buržoázie), ktorý zastupoval záujmy asi 96% obyvateľstva. Minister financií musel vyhlásiť štátny bankrot. Nákladná zahraničná politika a vysoké výdavky kráľovského dvora spôsobili, že štátny dlh za vlády Ľudovíta XVI. neúmerne vzrástol. Dane postihli nezámožné vrstvy obyvateľstva. Klérus a šľachta boli od daňových povinností oslobodené.   Ústavodarné Národné Zhromaždenie (1789 – 1791) 5.5.1788 minister financií na príkaz kráľa rozhodol o zvolaní generálnych stavov, ktoré neboli zvolané 175 rokov, zhromaždenia kléru, šľachty a tretieho stavu. Kráľ chcel vyriešiť ekonomickú a politickú krízu v krajine. Mali však zasadnúť ešte podľa pôvodnej formulácie z roku 1614, t.j. šľachta a duchovenstvo mali mať po dvoch a tretí stav len jeden hlas. Tretí stav však s týmto rozhodnutím nesúhlasil a žiadal zrovnoprávnenie hlasov.  Kým sa v máji 1789 generálne stavy zišli vo Versailles, rozpory medzi tretím stavom a dvoma privilegovanými stavmi ešte narástli. Presne 6 týždňov po ich zvolaní sa tretí stav vyhlásil za Národné zhromaždenie, ktoré malo reprezentovať vôľu národa. Panovník dal zatvoriť rokovaciu miestnosť tretieho stavu, preto poslanci prešli do tzv. Loptovej siene a prisahali, že sa nerozídu kým neprijmú ústavu. O dva dni sa k nim pridala aj väčšina duchovenstva a deň na to aj časť šľachty. Kráľ ustúpil, a tak sa toto zhromaždenie pretvorilo na Ústavodarné národné zhromaždenie. Zasadanie Ústavodarného zhromaždenia bolo prvým obdobím Francúzskej revolúcie. 14.7.1789 dobytím Bastily vyvrcholili ľudové nepokoje. Pád Bastily sa označuje za začiatok revolúcie. Ústavodarné zhromaždenie zrušilo všetky feudálne povinnosti a šľachtické výsady a prijalo Deklaráciu práv človeka a občana, ktorá obsahoval zrušenia stavov, rovnosť občanov pred zákonom, slobodu vyznania a presvedčenia. V júni 1791 sa kráľ so svojou rodinou pokúsil o útek za hranice, ale bol odhalený a eskortovaný späť do Paríža. Čoraz populárnejšia sa stávala myšlienka odstránenia monarchie a vyhlásenia republiky. 13.9.1791 bola prijatá prvá francúzska ústava (vychádzala z deklarácie práv človeka a občana). Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou. Zákonodarnú moc malo vykonávať Zákonodarné zhromaždenie. Výkonná moc zostala kráľovi, ktorý ju mohol vykonávať prostredníctvom ním volených ministrov a mal tiež právo vetovať zákony prijaté Zákonodarným zhromaždením. Kráľ sa zmieril s realitou a všetky akty podpísal. Zákonodarné Národné zhromaždenie (1791 – 1792) V septembri 1791 sa uskutočnili voľby do Zákonodarného zhromaždenia, ktoré nahradilo Ústavodarné zhromaždenie. Týmto sa začala druhá etapa Francúzskej revolúcie. V zákonodarnom zhromaždení zaujali miesta na pravej strane umiernení monarchisti – prívrženci konštitučnej monarchie, miesta naľavo pripadli jakobínom s republikánskou orientáciou. Jakobíni neboli jednotní. Prívrženci umiernenejšieho krídla boli označovaní ako girondisti, radikálneho republikánskeho krídla montagnardi. Zákonodarné zhromaždenie sa neustále dostávalo do konfliktu s kráľom, ktorý ustavične využíval svoje právo veta. V auguste 1791 rakúsky i pruský panovník v pilnitzskej deklarácii vyhlásili, že obnovenie „poriadku“ vo Francúzsku je záujmom Európy. 20.4.1792 vypovedalo Francúzsko Rakúsku vojnu a začalo revolučnú expanziu, obdobie „vývozu revolúcie“. Na stranu Rakúska sa pridalo Prusko. Vypukla 1. koaličná vojna európskych monarchií proti Francúzsku. Trvala do roku 1797. Porážky Francúzska v koaličnej vojne radikalizovali situáciu – vlády v Paríži sa zmocnila revolučná komúna sanscullotov – mestskej chudoby. 10.8.1792 vypukla vzbura Parížanov proti Zákonodárnemu zhromaždeniu. Uväznila kráľa aj s rodinou. Situácia donútila Zákonodarné zhromaždenie k vypísaniu volieb na základe všeobecného hlasovacieho práva do Konventu. Po Národnom (1789) a Zákonodarnom (1791) zhromaždení predstavoval konvent už tretí parlament. Konvent (1792 – 1795) Zišiel sa 21.9.1792, vyhlásil Francúzsko za „jedinú a nedeliteľnú Francúzsku republiku“, bolo to obdobie prvej Francúzskej republiky (1792 – 1799). Počas jeho účinkovania došlo k radikalizácii revolúcie a k vystupňovaniu teroru do ohromných rozmerov. Prvé obdobie Konventu bolo v znamení prevahy girondistov. Už na prvom zasadaní poslanci jednomyseľne rozhodli o zosadení kráľa Ľudovíta XVI. a vyhlásení Francúzskej republiky. Kráľa súdili a odsúdili na trest smrti. Poprava bola vykonaná v januári 1793. Poprava viedla k vytvoreniu protifrancúzskej koalície Pruska, Rakúska, Holandska, Veľkej Británie a Španielska. Odpoveďou Konventu bolo zavedenie všeobecnej vojenskej služby. V marci 1793 bolo vo Vendeé obnovené povstanie roľníckych vrstiev, prerástlo to do občianskej vojny. V Paríži 31.5. – 2.6.1793 vypuklo povstanie a prevrat, Konvent nariadil zatknutie predákov girondistov, začalo obdobie Jakobínskej diktatúry (júl 1793 – júl 1794), ktorá síce znamenala, že štát sa postaral o chlieb (zavedením maximálnych cien a miezd) a hry (napr.: poprava Márie Antoinetty, ale i rôzne slávnosti), vládla však hrôzovláda, ktorá sa obrátila aj proti tým špičkám revolúcie, ktoré sa odvážili nesúhlasiť s niektorými novozavádzanými opatreniami. Namiesto ústavy bola zavedená „dočasná revolučná diktatúra“. Všemocným orgánom sa stal Výbor pre verejné blaho na čele s Maximiliánom Robespierrom, ktorý získal diktátorské právomoci. Výkonná moc sa sústredila do rúk Revolučného tribunálu. Realizácia druhej ústavy z roku 1793 sa odložila až na obdobie mieru. Na zužovanie vlastnej mocenskej základne reagovali radikálni jakobíni zvýšenými represiami: prijímali sa zákony umožňujúce za urážku „národnej spravodlivosti“ odsúdenie bez výsluchu a bez práva obhajoby, zrušila sa náboženská sloboda a zakázalo kresťanstvo. V októbri 1793 bol zavedený revolučný kalendár. Doba teroru teda znamenala, že sa vlastne odbúrali viaceré vymoženosti revolúcie. (4.2.1794 bolo zrušené otroctvo vo francúzskych kolóniách.) Od konca februára po začiatok marca vydal francúzsky parlament ventôske zákony, ktoré konfiškovali pôdu občanom označených za podozrivých alebo nepriateľov republiky a delili ju nemajetným prívržencom revolúcie. Heslo – „Revolúcia požiera svoje deti“ – platilo doslova: pod gilotínou postupne skončili predstavitelia umiernenejších strán, až sa popravy dotkli samotných pôvodcov teroru, jakobínov, a hlavných vodcov revolúcie: Dantona, Desmoulinsa, Robespierra. Nakoniec bola zvrhnutá diktatúra jakobínov. Strach o revolúciu, z ktorého sa teror zrodil, však postupne slabol aj vďaka tomu, že francúzskej armáde sa začalo dariť v bojoch proti nepriateľom revolučného Francúzska. Poslednou etapou činnosti Konventu bola thermidorská éra. Do Konventu sa vrátili girondisti a vybavovali si účty s porazenými jakobínmi, vzrástla úloha armády (do popredia sa dostáva Napoleon Bonaparte), v auguste 1795 prijal Konvent v poradí už tretiu ústavu a v októbri sa rozišiel. Direktórium (26.10.1795 – 9.11.1799) Vláda direktória bola posledným obdobím Veľkej francúzskej revolúcie. Platila ústava z roku 1795. Zákonodarná moc pripadla dvojkomorovému parlamentu. Voľby do oboch komôr sa konali každoročne. Výkonným orgánom sa stalo päťčlenné direktórium. Vláda direktória sa vyznačovala stabilitou. Finančné ťažkosti pomohli vyriešiť veľké vojenské víťazstvá francúzskych armád proti koalícii. Francúzi dobyli Belgicko a Holandsko. Španielsko a Prusko uzavreli s Francúzskom mier. Osamotených Rakúšanov na severe Apeninského polostrova viackrát porazila armáda vedená mladým generálom Napoleonom Bonaparte. Rakúšania museli prijať jeho podmienky mieru v Campoformiu. Napoleon sa pokúsil o oslabenie Veľkej Británie výpravou do Egypta. Počas jeho výpravy sa však vytvorila nová európska koalícia Ruska, Rakúska a Veľkej Británie, ktorá v roku 1799 zaznamenala výrazné úspechy. Jej postup však zastavili spory vo vnútri koalície. V októbri 1799 sa Bonaparte náhle objavil v Paríži a vystupujúc ako záchranca vlasti uskutočnil štátny prevrat - zrušil ústavu z roku 1795. Päťčlenné direktórium nahradili traja konzuli. Zriadením konzulátu sa začalo prvé obdobie vlády Napoleona Bonaparteho vo Francúzsku. Bol menovaný za prvého konzula s takmer neobmedzenou právomocou. Ostatní dvaja konzuli mali len poradný hlas. V decembri bola prijatá ústava, ktorá všetku výkonnú moc koncentrovala do rúk prvého konzula – mohol menovať ministrov, úradníkov, dôstojníkov a sudcov. Zákonodarnú moc mala štátna rada, tribunál, senát a zákonodarný zbor. Napoleonovi sa podarilo prekonať vnútornú krízu, založil Finančnú banku (finančná stabilita), centralizoval verejnú správu, upevnil autoritu štátu, viedol víťazné boje.       Podporu cirkvi získal uzavretím konkordátu v roku 1801 s pápežom Piom VII.