Pravlasť Slovanov        V 4. storočí boli Slovania veľmi početné kmene a zaberali rozsiahle územia. Pravlasť Slovanov sa nachádza v Zakarpatsku medzi riekami Dneper a Visla. Keďže nijako neohrozovali Rím a rímske provincie, vedelo sa o nich málo. Až v prvej polovici 6. storočia, keď Slovania začali napádať územia za Dunajom, dostali sa do popredia záujmu a objavujú sa v písomných prameňoch čoraz častejšie. Podľa najstarších latinských a gréckych záznamov tvorili Slovania 3 skupiny: Slovania medzi Dneperom a Dnesterom – ANTI Slovania od Blatenského jazera po Dnester – SLOVENI Slovania na západ od Slovenov a Antov v poriečí Visly – VENEDI (VINIDI)      O Slovanoch sa často traduje, že boli mierni, málo schopní boja. Avšak v 6. storočí sa dostali na najvyšší stupeň barbarstva. Neboli jednotní, navzájom sa nepodporovali a často vystupovali jedni proti druhým. Válčenie Slovanov a ich spôsob boja opisujú rôzne byzantské pramene. Radi útočili zo zálohy a snažili sa nepriataľa prekvapiť nečakanými prepadmi v húštinách, úžľabinách alebo v skalných priesmykoch. Ako hlavné zbrane mali dva oštepy a drevené luky a šípy, ktoré bývali napustené jedom. Niektorí mali štíty. Slovania boli na svoje vojenské umenie a svoju statočnosť veľmi hrdí.      V období sťahovania národov v 4.-6. storočí sa z pravlasti rozišli 3 smermi: 1.smer: na východ po územie hornej Volgy             - východní Slovania: Rusi, Ukrajinci, Bielorusi 2.smer: do Európy až po rieku Labe a Sála, usídlili sa v strednej Európe             - západní Slovania: Poliaci, Slováci, Česi, Lužickí Srbi 3.smer: na juh po Grécko a západný Balkán             - južní Slovania: Chorváti, Srbi, Slovinci, Macedónci, časť Bulharov      Na prelome 4. a 5. storočia niektorí Slovania prešli cez karpatské priesmyky a dostali sa na východné Slovensko. Na juhu sa usídlili v oblasti rieky Tisy. Niektorí zostali na východe Slovenska, iní na strednom Slovensku. Ďalší pokračovali na Moravu a do Čiech, prípadne ďalej do Polabia (Lužickí Srbi). Pred príchodom Slovanov na naše územie tu bolo osídlenie Keltov. Tých vytlačili germánske kmene, na Slovensku – Kvádi, v Čechách – Markomani. Od 6. storočia sem prichádzajú aj Avari (zvaní tiež Húni) – kočovné kmene z východu.     Samova ríša 623 – 658-9        Slovania susedili s Franskou ríšou a už samotné susedstvo viedlo k rozporom. Aj keď neboli vždy riešené vojnou, aj keď existovalo akési mierové spolužitie, Franská ríša sa snažila byť o svojich východných susedoch dobre informovaná. Najdôležitejšie správy prinášala tzv. Fredegardova kronika. Podľa nej boli Slovania na začiatku 7. storočia podrobení krutej Avarskej nadvláde.      Avari trávili v slovanských sídlach zimu a značne odčerpávali zásoby potravín. K tomu si brali do postelí slovanské manželky a dcéry. Bola to iba časť Slovanov v bezprostrednom susedstve. Okrem iných prejavov útlaku platili Slovania Avarom dane. Nakoniec však synovia Avarov, ktorých splodili s manželkami a dcérami Slovanov, nechceli znášať krivdy a útlak, vzpierali sa nadvláde Avarov a začali sa búriť.      V tej dobe prišiel k Slovanom franský kupec Samo so svojím doprovodom, pravdepo-dobne kvôli predaju zbraní. Stalo sa tak v roku 623 v štyridsiatom roku vlády franského panovníka Chlotara ll. Samo sa pripojil k Slovanom, keď zaútočili na Avarov a tiahol s nimi vo vojsku. V boji prejavil mimoriadnu statočnosť, takže slovanskými zbraňami padlo veľké množstvo Avarov.      Samo založil kmeňový zväz – Samova ríša – a Slovania si ho zvolili za panovníka. Osvedčil sa aj ako bojovník a vodca a prispel k definitívnemu víťazstvu Slovanov. Obchodné styky s Franskou ríšou pokračovali aj po víťaznom povstaní proti Avarom. V roku 631-2 však Slovania, patriaci k Samovej ríši, prepadli franských kupcov a olúpili ich. Vtedajší franský kráľ Dagobert vypravil k Samovi posla Sicharia, aby jednal o náhradu. Samo ho nechcel prijať, a tak sa Sicharius obliekol do slovanských šiat, aby sa k nemu dostal. Jednanie však neprebiehalo dobre. Sicharius sa ako vyjednávač neosvedčil, hovoril neuvážene a začal sa Samovi vyhrážať.      Vypukla vojna. Dagobert do nej vypravil najmenej tri vojská, z ktorých jedno sám viedol. Zo začiatku vyhrával, ale nakoniec bol pri hradisku Wogastisburg v roku 631-2 porazený a zanechal Slovanom bohatú korisť. (Predpokladá sa, že to bolo pri Devíne.) Vojna pokračovala ďalej. Slovania podnikali vpády do Durínska a dlho trvalo, než sa ich podarilo zastaviť.      Samo vládol 35 rokov, asi do roku 658-9, kedy pravdepodobne zomrel. Mal 12 žien zo slovanského rodu, 22 synov a 15 dcér. O osude Samovej ríše nemáme ďalšie správy, pravdepodobne sa po jeho smrti rozpadla. Samova ríša zaberala dosť veľké územie, avšak presný rozsah sa určiť nedá. Dočasne sa k Samovej ríši pripojil aj lužickosrbský vojvoda Dervan so svojím územím, ktoré blol dlhšiu dobu poddané Franskej ríši.     Veľká Morava 833 – 907        Po páde Avarskej ríše, ktorá bola koncom 8. a začiatkom 9. storočia vyvrátená Karolom Veľkým a bulharským chánom (cárom) Krumom, ovládala Franská ríša Panóniu a robila si nároky na susedné slovanské územia. Medzi nimi boli aj Morava a Nitriansko.      Moravské kniežactvo sa nachádzalo na území Moravy v pododí rieky Die. Najstarší známy panovník menovaný v historických prameňoch bol knieža Mojmír. Vládol okolo roku 830. V rovnakej dobe vládol v susednom Nitrianskom kniežactve na západnom Slovensku a v okolí Nitry knieža Pribina (825 – 833). V roku 828 dal Pribina v Nitre postaviť prvý kresťanský kostol, ktorý vysvätil salzburgský arcibiskup Adalrámus.      Mojmír postupne získal nad Pribinom prevahu a v roku 833 spojil obe kniežactvá v vytvoril jednotné Veľkomoravské kniežactvo. Vyhnal Pribinu z Nitry a stal sa prvým panovníkom Veľkej Moravy už ako Mojmír l. Pribina sa uchýlil pod ochranu bavorského vojvodu Ratboda. 837 – Ratbod predstavil Pribinu Ľudovítovi Nemcovi. Po nezhodách s Ratbodom Pribina                                 odišiel so synom Koceľom a svojou družinou k Bulharom 838 – Pribina sa uchýlil k Ratimírovi, vojvodovi v dolnej Panónii, a po jeho porážke odišiel ku grófovi Salachovi. Ten ho zmieril s Ratbodom 839 – Ľudovít Nemec daroval Pribinovi územie (léno) okolo Sály v dolnej Panónii, kde začal stavať nové mesto 850 – arcibiskup Liupram v prítomnosti Pribinu a jeho syna Koceľa vysvätil nový kostol v Blatnohrade, neskôr vysvetil aj ďalšie kostoly 861 – Pribinu zabili v boji Moravanmi, jeho nástupcom sa stal syn Koceľ      Nitriansko sa na trištvrte storočia stalo súčasťou Veľkej Moravy. V tej dobe boli vzťahy s Franskou ríšou v podstate pokojné. Mojmír l. vládol v rokoch 833 – 846.      V roku 846 viedol Ľudovít Nemec vojenskú výpravu proti Moravanom a pomohol dosadiť na veľkomoravský trón Rastislava, synovca Mojmíra l. O Mojmírovi nemáme z tej doby žiadne správy, predpokladá sa, že bol už mŕtvy.      Rastislav bol vychovaný pravdepodobne na východofranskom dvore. Vládol v rokoch 846 – 870. Nezostal však závislym a pokorným panovníkom, ako si Ľudovít Nemec predstavoval. V roku 855 viedol proti Rastislavovi neúspešnú vojenskú výpravu. Silno opevnené Rastislavovo mesto nedobil. Pri ústupe ho veľkomoravské vojská prenasledovali a spustošili územie za Dunajom. Výpravy proti Rastislavovi sa opakovali, avšak až do roku 870 celkom neúspešne. Známa je výprava z roku 864, kedy Ľudovít Nemec s veľkým vojskom obklúčil pevnosť Dowina (Devín) za Dunajom a prinútil Rastislava uzavrieť mier. Prisahal vernosť Ľudovítovi, ponechal mu i rukojemníkov, no prísahu nedodržiaval.      Rastislav bol výborným politikom, dokázal vo svoj prospech využívať vnútorné konflikty a boje v ríši. Podporil odbojných grófov a kniežatá aj synov Ľudovíta Nemca, keď boli s otcom v rozpore. Hľadal oporu aj na juhovýchode, spojil sa s Bulharmi a nadviazal styky s Byzantskou ríšou, ktorá mala v Panónii a jej okolí svoje územia, a práve tam sa stretávala s výbojnosťou Franskej ríše.      V roku 861-2 Rastislav vyslal posolstvo, ktoré žiadalo u pápeža Mikuláša l. cirkevno-správne osamostatnenie. Nemalo úspech. V roku 863 po porade s kniežatami vyslal posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi lll., aby mu poslal biskupa a učiteľa, ktorý by v slovanskom jazyku vysvetľoval kresťanské učanie. Išlo mu jednak o podporu Byzantskej ríše, jednak chcel vytvoriť a vyškoliť duchovenstvo, ktoré by nebolo závislé na Franskej ríši a jej biskupoch, ale priamo na kniežati, sko bolo vtedy zvykom. (Sám Rastislav bol kresťan.)      Michal lll. Rastislavovi vyhovel. Byzantský dvor vybral na túto misiu solúnskych bratov Konštantína (zvaný Filozof) a Metoda (bol právnik). Konštantín ešte pred príchodom zostavil písmo vyhovujúce potrebám slovanských jazykov – hlaholika (od slova glagol – hláska) a preložil najdôležitejšie bohoslužobné texty. Na Veľkú Moravu prišli 5. 7. 863. Šírili kresťanstvo a slúžili bhhoslužby v staroslovienčine, nie v latinčine, ako bolo zvykom. V roku 867 išli do Ríma obhajovať starosloviensku liturgiu. Pápež Hadrián ll. ju schválil a staroslovienčina sa popri latinčine, gréčtine a hebrejčine stala štvrtým liturgickým jazykom. Metoda vymenoval za panónskeho arcibiskupa. Konštantín ochorel a zostal v Ríme, kde vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Zomrel 14. 2. 869. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu. V roku 870 bol vysvätený za arcibiskupa. Bol však väznený, svoju funkciu začal vykonávať až v roku 873.      Rastislav mal synovca Svätopluka, ktorý bol údelným kniežaťom. Chcel sa však stať panovníkom celej Veľkej Moravy, a preto sa spojil so synom Ľudovíta Nemca Karolmanom, s ktorým sa priatelil. Rastislav sa o tom dozvedel, a aby odvrátil hroziace nebezpečenstvo, rozkázal vraj Svätopluka zabiť na hostine. Svätopluk však bol včas varovaný a pod zámienkou honu z hostiny odišiel. Rasitslav ho so svojími bojovníkmi prenasledoval, avšak sám padol do pasce, bol zajatý a v pútach poslaný Karolmanovi. Bolo to na jar roku 870. Rastislava oslepili a uvrhli do akéhosi kláštora, kde zmizol.      Svätopluk (871 – 894) sa stal prvým kráľom Veľkej Moravy. Jeho nástup k vláde nebol jednoduchý. V roku 871 bol obvinený Karolmanom z nevery a uväznený, pravdepodobne preto, že ako silný vládca silného štátu mohol byť Východofranskej ríši nepohodlný. Namiesto neho mali nastúpiť ako správcovia franský grófovia Viliam a Engelšalk. Vypukla proti nim vzbura a Moravania si zvolili za knieža Svätoplukovho príbuzného Slavomíra. Karolman bol nútený dohodnúť sa s väzneným Svätoplukom a prepustil ho. Svätopluk prišiel k Rastislavovmu opevnenému mestu a pod zámienkou vyjednávania vstúpil dnu. Spojil sa s Moravanmi proti Frankom a pobil ich vojská, v ktorých padli aj Viliam a Engelšalk. Boje trvali niekoľko rokov, víťazstvá boli prevažne na strane Moravanov. V roku 874 vo Forchheime sľúbil Svätopluk z diplomatických dôvodov znovu formálne vernosť kráľovi. Zaistil si tak čas na rozmoch ríše.      Za vlády Svätopluka mala Veľká Morava najväčší rozsah. Patrilo k nej územie hornej Odry a Visly, po dobu asi 10 rokov Čechy, srbské kmene v Posálí a v Lužici, Panónia s Blatenskom. S rôznymi panovníkmi uzavrel zmluvy o neútočení a roku 890 mu Karolmanov syn Arnulf formálne postúpil Čechy, na ktoré si Východofranská ríša robila fiktívne nároky. Na jar roku 894 zomrel. 6. 4. 885 zomrel Metod. Jeho nástupca Wiching bol dosadený Svätoplukom a vyháňa Metodových žiakov z Veľkej Moravy. 892 – Arnulf sa spojil s Maďarmi a zaútočil na Veľkú Moravu      Svätopluk mal troch synov – Mojmír ll., Svätopluk ll. a Predslav. V roku 894 nastúpil na trón Mojmír ll. Svätopluk ll. sa stal údelným kniežaťom v Nitre. Mojmír ll. celú ríšu neudržal. Odpadli Čechy (895), Panónia, Srbsko, mal rozpory  s mladším bratom Svätoplukom ll. Napriek tomu zostal štát dosť veľký. Do Panónie však v roku 896 prichádzajú kočovný Maďari, ktorý podnikali vpády do susedných zemí. V roku 902 skončil nájazd Maďarov víťazstvom Moravanov, avšak zanedlho prehrali. V júli 907 sa odohrala bitka pri Bratislave, ktorá znamenala definitívny zánik celej ríše.      Slovenské nížiny boli zabrané Maďarmi a slovanské etnikum sa tam udržalo. Slovensko sa stalo trvalou súčasťou novovzniknutého Uhorska.