Turecká expanzia. Dobytie Konštantínopolu.

Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

Predohra drámy, ktorá vyvrcholila tureckou expanziou do európskeho vnútrozemia, sa odohrala v Malej Ázii. Maloázijská oblasť bola od dávnych čias miestom stretu východného a západného civilizačného okruhu. V 7. storočí sa stala miestom trvalých konfliktov medzi Byzantskou ríšou a jej moslimskými susedmi: umajjovským a abbásovským kalifátom a Seldžuckou ríšou. V tomto súperení Byzancia postupne prichádzala o svoje územia. Po štvrtej krížovej výprave roku 1204, ktorá dobyla Konštantínopol, sa už nedokázala povzniesť na svoju niekdajšiu mocenskú úroveň a prestala tak plniť funkciu akéhosi nárazníka na juhovýchode Európy. V tejto situácii sa v druhej polovici 13. storočia v Malej Ázii objavil kmeňový zväz Oguzov, ktorý bol pod tlakom Tatárov prinútený opustiť svoje pôvodné sídla v strednej Ázii. Oguzovia boli bojovným kmeňom s prísnou vojenskou organizáciou. Pod vplyvom arabskej kultúry prijali islam a po príchode do Malej Ázie sa dali do služieb miestnych sultánov v boji proti Byzancii. Za zakladateľa mocnej tureckej ríše sa pokladá Osman Gází (1299-1326)– odtiaľ názov Osmanská ríša – ktorý sa v roku 1299 vyhlásil za samostatného sultána a dal sa na expanziu proti Byzantskej ríši.

Osman Gází (1299-1326)

Tá nebola v stave ich nápor zastaviť, takže Osmani postupne rozširovali svoj zábor v Malej Ázii: r. 1326 padla do ich rúk Bursa, r. 1331 Nikáia, r. 1337 Nikomédia. Keď r. 1354 Osmani dobyli byzantskú prístavnú pevnosť Gallipoli, otvorila sa im cesta na Balkán, a tak i do európskeho vnútrozemia. Ich prvé útoky viedli smerom na Bulharsko. Tu zohralo negatívnu úlohu stáročia trvajúce súperenie medzi Bulharskom a Byzantskou ríšou, ktoré neboli v stave prekonať vzájomné rozpory a uzavrieť obranné spojenectvo. V r. 1355 síce bulharský cár Ivan Alexander a byzantský cisár Ján V. vytvorili akýsi obranný protiturecký spolok, ten však nedokázal splniť svoju funkciu. Navyše k nemu z obavy pred stratou suverenity nepristúpilo ani ohrozené Srbsko, čo uľahčilo turecký postup na Balkáne a vytvorilo podmienky pre ďalšie úspechy osmanských dobyvateľov. Situácia sa naďalej obracala v neprospech európskych národov počas vlády sultána Murada I. (1359-1389). Už pred jeho nástupom na trón bolo obyvateľstvo bojujúcich oblastí decimované nielen neustálymi vojnami a ich následkami, ale aj neblahým tureckým zvykom odvliekať zajatcov do Malej Ázie a predávať ich do otroctva (na tomto obchode sa, žiaľ, podieľali i „kresťanskí“ obchodníci z Benátok, Janova, či Dubrovníku). Sultán Murad I. zmenil charakter tureckých výbojov z koristníckych výprav na vojnu o dobytie a osídlenie nových území.

V r. 1359 Turci prvýkrát obliehali Konštantínopol, v r. 1361 získali Dimotiku a Adrianopolis a preniesli svoje sídlo na európske územie. Po r. 1371 sa Byzancia, ktorej územie sa scvrklo v podstate na okolie Konštantínopolu, stala vazalským štátom Osmanskej ríše. Byzancia musela platiť nemalé vojenské dane, poskytovať tureckým vojskám zásoby a sultáni neraz zasahovali i do obsadzovanie cisárskeho trónu. Ani v tejto situácii balkánske krajiny nedokázali vytvoriť jednotnú obranu proti tureckému postupu. Pomoci sa im nedostalo ani z kresťanského Západu, ktorého panovníci vôbec nechápali tureckú hrozbu a neváhali Osmanov využívať na svoje vlastné mocenské ciele. Náboženské rozpory medzi ortodoxnými a latinskými kresťanmi (spory o autoritu pápeža, vieroučné, pre súčasného človeka nepochopiteľné rozpory – predovšetkým o povestné slovíčko „filioque“ v nikajskom vyznaní viery) takisto prispeli k neochote Západu angažovať sa v protitureckom boji a prispeli tak k víťaznému tureckému ťaženiu na Balkáne.

V r. 1380 Turci zahájili boje proti trnovskému cárstvu, r. 1382 do ich rúk padla Sofia. Rok 1385 sa stal osudovým pre srbskú Zetu, rok 1386 pre Niš. Do r. 1387 úplne ovládli Macedóniu, západné Albánsko a pohraničie Thesálie. Balkánski slovanskí vládcovia – srbské knieža Lazar Hrebeljanovič, bosenský kráľ Tvrtko I. a bulharský cár Ivan Šišman v roku 1387 vytvorili protitureckú koalíciua podarilo sa im Turkov poraziť v bitke pri Pločniku nad Toplicou. Toto víťazstvo však vyprovokovalo tureckú odvetu. Sultán si najprv rýchlou vojenskou výpravou vynútil poslušnosť Ivana Šišmana a v r. 1389 zamieril proti Srbsku.15. júna 1389, na sviatok svätého Víta, sa na planine Kosovo pole odohrala bitka, ktorá sa do pamäti srbského národa vryla ako národná tragédia.

Bitka na Kosovom poli 1389

Srbskému kniežaťu Lazarovi sa podarilo proti Turkom postaviť širokú koalíciu. V jeho vojsku bojovali Bulhari, Bosniaci, Chorváti, Albánci i jednotky z Valašska a Uhorska. Na čele Turkov stál samotný sultán Murad I. Samotný priebeh bitky, ani jej trvanie presne nepoznáme, pretože výpovede súdobých kronikárov sa líšia podľa toho, na čej strane stáli. Isté však je, že šlo o krvavé boje, po ktorých na bojisku zostalo nespočetné množstvo padlých. Situácia bola pre Srbov natoľko zúfalá, že sa odhodlali k nezvyčajnému činu. Člen Lazarovej družiny, veliteľ Miloš Obilič sa počas bitky nechal doviesť pred sultána Murada s tým, že chce zradiť svojho vodcu Lazara. Keď sa však dostal do sultánovej blízkosti, preklal ho dýkou. Tento zúfalý čin však Turkov neodradil. Velenia sa chopil Muradov syn Bajazid (1389-1402), ktorý ešte predtým zavraždil svojho brata Jakuba, tiež účastníka bitky a zbavil sa tak konkurenta v boji o trón. Potom viedol turecké oddiely (tie boli lepšie zorganizované i vyzbrojené) do víťazného boja. Knieža Lazar padol do zajatia a skončil spolu s inými zajatcami potupnou smrťou.

Srbsko – oslabené i následnou vojnou s uhorským kráľom Žigmundom – bolo donútené prijať Bajazidove podmienky a stalo sa tureckým vazalom s povinnosťou platiť tribút a poskytovať Turkom vojenskú pomoc. Do srbských miest boli umiestnené turecké vojenské posádky. V r. 1391 turecké vojská napadli Valašsko a uviedli ho do vazalskej závislosti. Potom vtrhli do Uhorska – tu však boli porazení kráľom Žigmundom Luxemburským. Uhorské víťazstvo chcel využiť bulharský cár Ivan Šišman a požiadal Žigmunda o pomoc proti Turkom. Bajazid sa rozhodol neposlušného vazala potrestať a r. 1393 obľahol, dobyl a spustošil a vyraboval sídlo bulharských cárov Trnovo, ktorého významných obyvateľov dal povraždiť, ostatných dal odvliecť do Malej Ázie a vyľudnenú oblasť osídlil tureckými kolonistami. Následne zamieril na Nikopol, kde r. 1396 došlo k stretu s protitureckou križiackou výpravou pod vedením Žigmunda Luxemburského. Po zdrvujúcej porážke križiakov Ivan Šišman padol do tureckého zajatia, v ktorom i zahynul. Ďalší turecký postup bol načas zastavený vinou vnútornej nestability ríše a invázii Tatárov, ktorí roku 1402 pri Ankare rozdrvili turecké vojská. Po vyše desaťročí bojov o trón ríšu skonsolidoval nástupca Bajazida I.Murad II (1404-1451).Jeho expanzívnej politike napomohla veľká morová epidémia, ktorá zasiahla Balkán a takmer ho vyľudnila (v mnohých oblastiach zomrela často viac než polovica obyvateľov). Pod sultánovým vedenímdobyli Turci r. 1439 srbský smederevský despotát, r. 1441 napadli tiež Sedmohradsko – tu sa im na odpor postavil Ján Huňady. Priame ohrozenie Uhorska vyvolalo reakciu zo strany kráľa Vladislava (protikráľ Alžbety, matky Ladislava Pohrobka), ktorý sa na čele novej križiackej výpravy vydal proti Turkom. Tí sa museli zároveň potýkať s odporom albánskeho protitureckého bojovníka Skanderberga, valašského kniežaťa Vlada Draculu a presilou benátskej flotily v Marmarskom mori. Výprava v r. 1443 oslobodila Niš a Sofiu. Vladislav uzavrel s Turkami prímerie, no vzápätí sa vydal na novú výpravu.

Bitka pri Varne 1444

Tá však bola v bitke pri Varne r. 1444porazená a sám panovník v nej záhadne zahynul (odtiaľ jeho neskoršie pomenovanie Vladislav Varnenčík. Uhorsko, ktoré zostalo bez panovníka (následník trónu Ladislav, vnuk Žigmunda Luxemburského bol ešte dieťaťom), upadlo do vnútorného chaosu. Vojenskú moc v krajine však mal v rukách krajinský kapitán Ján Huňady. V Osmanskej ríši vládol od r. 1451 sultán Mehmed II. (1451-1481).

Mehmed II (1451-1481)

Jeho ríša sa rozkladala v západnej časti malej Ázie a na Balkánskom polostrove, v oblasti dnešného Bulharska, Macedónie a Severného Grécka. Uprostred tohto územia, obkľúčené nepriateľom, sa nachádzali zbytky Byzantskej ríše (išlo už len o hlavné mesto Konštantínopol, jeho okolie a menšie územia v Grécku). Sultán Mehmed síce pred vyslancami byzantského cisára Konštantína XI. slávnostne prisahal na korán, že bude rešpektovať nezávislosť zbytku Byzancie, no svoj sľub nemienil dodržať. Snaha Byzantíncov domôcť sa pomoci bola márna. Anglicko a Francúzsko boli vyčerpané storočnou vojnou a problémy vzdialenej Byzancie sa ich bytostne netýkali. Cisár Fridrich III. nemal podporu medzi svojimi vazalmi a panovníci Portugalska a Kastílie bojovali s moslimami na svojom vlastnom území. V r. 1452 postavili Turci na najužšom mieste Bosporu pevnosť Boghaz-kesen (priamo oproti ďalšej turecké pevnosti, hradu Anadol Hisar, ktorá stála na ázijskom brehu Bosporu). Byzantskí poslovia, ktorí proti stavbe protestovali boli popravení. Sultán prehlásil, že každá loď plávajúca Bosporom sa musí podrobiť tureckej kontrole. Začali sa prípravy na vojnu.

Zúfalí Byzantínci sa rozhodli podrobiť pápežovi a po bohoslužbách boli v chrámoch čítané dekréty o Florentskej únii(v roku 1439 bola vo Florencii podpísaná listina Laetentur coeli, ktorá vytvorila úniu medzi rímskou a pravoslávnou cirkvou). Latinské bohoslužby však občania zväčša ignorovali. V tej dobe v kedysi miliónovom meste žilo asi 100 tisíc ľudí (podľa byzantských prameňov dokonca ešte menej – okolo 50 tisíc). Bolo však chránené mohutnými, asi 20 km dlhými a miestami až trojitými hradbami. Mehmed II. disponoval armádou o počte 80 až 100 tisíc vojakov, medzi nimi bolo 20 tisíc obávaných janičiarov. Turci postavili do boja i vlastnú flotilu, asi 300 lodí. Ich hlavným tromfom však bolo ťažké delostrelectvo, ktoré najmodernejšími delami vyzbrojil uhorský majster Urban (Turci mu totiž ponúkli štvornásobne vyššiu odmenu ako Byzantínci). Hrôzu naháňalo hlavne 9 metrov dlhé delo, ktoré do vzdialenosti 1500 m vystreľovalo kamenné gule vážiace až 700 kg. V apríli 1453 sa ku Konštantínopolu začali približovať prvé turecké jednotky. Cisár rozkázal uzavrieť mestské brány a strhnúť mosty vedúce ponad hradobné priekopy. Vjazd do zálivu Zlatého rohu bol uzavretý ťažkou reťazou. Sultán vyslal k predstaviteľom mesta vyslancov požadujúcich kapituláciu a podriadenie sa tureckej zvrchovanosti a pohrozil, že ak sa budú Byzantínci brániť, nebude s nimi mať žiadne zľutovanie.

Konštantín XI. (1449-1453)

Mesto odmietlo kapitulovať a začala vojna. Obliehanie bolo sprvu neúspešné, hoci turecké delá na niektorých miestach ťažko poškodili dlho neudržiavané mestské hradby. Nepodaril sa ani útok na záliv Zlatý roh. Nakoniec sa sultán rozhodol k riskantnému a odvážnemu manévru. V snahe ovládnuť záliv, Turci v noci pretiahli na namastených doskách okolo 70 lodí asi míľu po súši, potom ich opäť spustili do vody už na byzantskej strane zálivu a zaútočili na najslabšie hradby na strane prístavu. Opustené mesto nemalo bez pomoci zvonka šancu na úspech. 28. mája nariadil sultán definitívny útok pozdĺž celých hradieb a sľúbil vojakom obrovskú korisť a tri dni voľného plienenia. V ten deň sa v meste konala veľká náboženská procesia. Sprievod putoval pozdĺž hradieb a najpoškodenejšie miesta žehnal ikonami. V procesii šiel i cisár Konštantín, ktorý vyzval obrancov, aby sa zachovali ako dôstojní potomci antických hrdinov Grécka a Ríma. Procesia bola zakončená spoločnými modlitbami v chráme Hagia Sofia. Blízkosť smrti zjednotila ortodoxných i katolíckych veriacich a ľudí všetkých národností. Obrancovia nedokázali obsadiť všetky ohrozené miesta a museli sa stiahnuť za vnútorné hradby, kde vytrvali ešte jeden deň, do 29. mája. Samotný cisár Konštantín odmietol utiecť. Zhodil svoj purpurový plášť a na čele verných sa vrhol do poslednej bitky, v ktorej padol ako obyčajný vojak. Hlavné turecké sily začali plieniť mesto. Podľa kronikárov bolo zabitých asi 4 000 ľudí, hlavne detí a starších. Zajatých bolo asi 50 000 obyvateľov. Večer vstúpil Mehmed II. do dobytého mesta a nariadil zastaviť drancovanie (chcel totiž z Konštantínopola urobiť nové hlavné mesto Osmanskej ríše).

Chrám Hagia Sofia bol vyplienený a premenený na mešitu. Niekoľko kostolov však zostalo zachovaných pre budúcich kresťanských sultánových poddaných.Dobytím Konštantínopola získali Turci kontrolu nad úžinami Marmarského mora, Dardanelami a Bosporom. Európa stratila kontakt s Čiernomorím a mimo kontrolu európskych kupcov sa dostala i cesta do Indie.Námorné mocnosti tak boli nútené hľadať iné cesty k bohatstvu Indie, čo viedlo k novým zámorským cestám a objaveniu Nového sveta. Pravoslávne kresťanstvo našlo svoje útočisko v Rusku, kde sa r. 1472 cár Ivan III. oženil so Sofiou z rodu byzantských Palailogovcov. Mehmed II. do svojej smrti v roku 1481 ešte ovládol vtedajšie Srbsko, Albánsko, Bosnu, Valašsko, juh Grécka a Krymský chanát a definitívne tak dotvoril mocnú Osmanskú ríšu, ktorá na vyše 250 rokov zasahovala do európskych dejín a významne ovplyvnila i naše územie.

Otázky:

1. Ktorá oblasť sa stala miestom stretu európskej a moslimskej civilizácie?

2. Čo najviac oslabovalo Byzantskú ríšu?

3. Kto sa považuje za zakladateľa Osmanskej ríše?

4. Popíš turecký postup na Balkáne.

5. Popíš dobytie Konštantínopola.

Zoznam použitej literatúry:

Kol. aut.:Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha, 1999

Hurbanič, M.: Bitka na Kosovom poli, www.dobrodruh.sk

www.válka.cz

www.wikipedie.cz