Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
V druhej polovici 50. rokov 19. storočia sa Rakúska monarchia dostala do zahranično-politickej situácie, ktorá viedla k oslabeniu neoabsolutistického systému, zavedeného po porážke revolúcie rokov 1848/49. Snaha cisára Františka Jozefa o samostatnú veľmocenskú politiku počas Krymskej vojny (1853-56) viedla k medzinárodnej izolácii monarchie a k vyčerpaniu štátnej pokladnice, ktorej nepomohlo ani vyhlásenie štátnej pôžičky. Vojnový konflikt so Sardínskym kráľovstvom a jeho spojencom, Francúzskom Napoleona III., znamenal pre vojská vedené osobne Františkom Jozefom sériu porážok, ktorá vyvrcholila bitkou pri Solferine (24. 6. 1859). Zdrvujúca porážka cisárskych vojsk a následná strata bohatej lombardskej provincie priniesli koniec neoabsolutistického režimu. Monarchia upadla do hlbokej vnútropolitickej a finančnej krízy, čo využili opozičné hlasy, volajúce po zmene. Cisár im vyhovel a ešte toho istého roku odvolal Bacha i ďalších nenávidených predstaviteľov režimu. 20. októbra 1860 vydal tzv. Októbrový diplom, ktorý obnovil základy konštitučnej monarchie, zastupiteľský systém a zmenil zásady usporiadania ríše. Jednotu monarchie zabezpečovali spoločné záležitosti: vojna, zahraničná politika, financie, pošta, doprava. Tie patrili pod zákonodárnu činnosť celoríšskeho snemu. Ostatné otázky mali v právomoci korunné krajiny, ktorých samospráva sa obnovila. S diplomom však nebola spokojná väčšina rakúskych politikov, ktorí sa obávali prevahy Slovanov v monarchii, ani maďarská opozícia, ktorá požadovala voľný zväzok Uhorska s ríšou podľa r. 1848. Októbrový diplom korigoval Februárový patent (26. 2. 1861), ktorý posilňoval jednotu ríše, jej centrálnu moc a obmedzoval právomoci jednotlivých krajinských samospráv. Všetky krajiny ríše mali mať zastúpenie v celoríšskom sneme (343 poslancov, z toho 123 za Uhorsko). Okrem toho sa zavádzala užšia ríšska rada, ktorej právomoci sa netýkali Uhorska a Benátska. Ani s touto ústavou nebola maďarská opozícia spokojná, preto keď v máji 1861 odmietli uhorskí poslanci zasadať v ríšskej rade, panovník rozpustil uhorský snem a zaviedol nové provizórium. Uvoľnená vnútropolitická situácia v krajine viedla i k oživeniu slovenského národného hnutia. Štefan Marko Daxner
V januári 1861 vydal Štefan Marko Daxner brožúru Hlas zo Slovenska, v ktorej podrobil rozsiahlej analýze situáciu v monarchii a na základe prirodzeného práva žiadal zaručiť rovnosť národov Uhorska a jeho nové usporiadanie. 9. februára 1861, ešte pred vydaním Februárového patentu, predložil J.M. Hurban ministerstvu vnútra vo Viedni memorandum, v ktorom kritizoval národnostný útlak Slovákov a okrem jazykových a školských požiadaviek v ňom predostrel návrh na vyčlenenie Slovenska z Uhorska a vytvorenie autonómneho slovenského kniežatstva s vlastným snemom a vládou, ktoré by podliehalo priamo cisárovi. Februárový patent však znamenal zamietnutie tejto Hurbanovej požiadavky.
Ján Francisci 
V rámci príprav na voľby do uhorského snemu, ktorý mal zasadať od apríla 1861, začal v marci Ján Francisci vydávať v Budapešti Pešťbudínske vedomosti, Noviny pre politiku a literatúru, slovenské politické noviny, ktoré vychádzali dvakrát v týždni. Hlavným podnetom pre ich vydávanie boli pripravované voľby do uhorského snemu, kde slovenskí národovci chceli spojiť svoje sily s predstaviteľmi rumunského a chorvátskeho národného života. Príprav na založenie novín sa zúčastnili hlavne bývalí predrevoluční spolupracovníci Ľ. Štúra a J.M. Hurbana – okrem J. Francisciho to boli Š.M. Daxner, J. Palárik, A. Radlinský, P. Dobšinský, J. Mallý-Dusarov a ďalší. Na kauciu budúcich novín sa konala veľká zbierka, do ktorej zásluhou A. Radlinského významnou mierou prispel Spolok sv. Vojtecha. Keďže ich vydanie sa oneskorilo, do volieb už nemohli zasiahnuť podľa pôvodných plánov.
Vďaka volebným machináciám sa do snemu nedostal ani jeden Slovák. Situácia bola natoľko alarmujúca, že predstavitelia slovenského národného života sa rozhodli usporiadať manifestačné národné zhromaždenie a predniesť na ňom slovenské požiadavky. 17. mája 1861 Pešťbudínske vedomosti uverejnili pozvanie, ktoré povolávalo Slovákov do Turčianskeho sv. Martina na veľké zhromaždenie, ktoré malo prerokovať slovenské národné požiadavky. Napriek tomu, že uhorské úrady reagovali na ideu národného zhromaždenia negatívne a snažili sa zabrániť jeho realizácii (napr. zvolenský podžupan sľuboval každému, kto by sa opovážil ísť do Martina, 40 palíc), zhromaždilo sa v dňoch 6.-7. júna 1861 vo vtedy sotva tritisícovom Turčianskom sv. Martine okrem domáceho obyvateľstva ešte asi tritisíc hostí z bližších i vzdialenejších oblastí Slovenska (spolu sa teda zhromaždenia zúčastnilo okolo päťtisíc ľudí).
Slovenské národné zhromaždenie 
Zhromaždenie sa konalo na nádvorí ev. a. v. chrámu v Turč. Sv. Martine "Pod lipami". Na úvod sa uskutočnila bohoslužba, na ktorej kázal Jozef Horváth a počas nepriaznivého počasia memorandové zhromaždenie rokovalo priamo v martinskom evanjelickom chráme. Zhromaždenia sa zúčastnili i poprední politickí predstavitelia Turčianskej a Liptovskej župy, barón Š. Révay, M. Szentiványi a turčiansky poslanec J. Justh.
Pamätná tabuľa slovenského národného zhromaždenia v Martine
Po poldruhadňovom rokovaní bol slávnostne vyhlásený slovenský politický program – Memorandum národa slovenského – ktorý zhromaždenie nadšene prijalo. V Memorande boli sformulované požiadavky, ktoré jeho autor, Š.M. Daxner, vyslovil už vo svojom Hlase zo Slovenska. Išlo hlavne o uznanie Slovákov za samostatný politický národ a o vyjadrenie tejto samostatnosti prostredníctvom zriadenia tzv. Slovenského Okolia, kde by sa zaviedlo úradovanie v slovenskom jazyku a slovenčina by tu bola úradným a vyučovacím jazykom. Bola to teda požiadavka zriadenia slovenskej autonómie v rámci Uhorska. V úvode Memoranda autor poukázal na to, že Slováci sú na území, ktoré obývajú, autochtónnym (pôvodným) národom a už tisíc rokov sa účastnia na hospodárskom a kultúrnom rozvoji uhorského štátu, ako i na jeho obrane. Preto majú právo na uznanie a zabezpečenie svojej osobitnosti prostredníctvom najvyšších ústavných listín, a to tak, aby slovenský národ mohol uplatňovať svoju suverenitu (prvý bod). Národnú osobitosť Slovákov žiadajú uznať v priestore, ktorý slovenský národ nepretržite obýva so zaokrúhlením stolíc podľa národnosti – a pod názvom Hornouhorské slovenské Okolie (druhý bod). Memorandum presnejšie neformuluje štátoprávne postavenie ani vnútorné zriadenie Okolia. Ďalšie požiadavky sa týkali hlavne školstva a kultúry; išlo o: zriadenie slovenskej právnickej akadémie, zriadenie katedry reči a literatúry slovenskej na univerzite v Pešti, vyučovanie v slovenskom jazyku, vydávanie slovenských hospodárskych časopisov, zriaďovanie slovenských hospodárskych spolkov, primerané zastúpenie Slovákov v hornej snemovni uhorského snemu a ďalšie – čiže v podstate o akúsi školskú a kultúrnu samosprávu Slovákov. Memorandum uznávalo celistvosť Uhorska a diplomatický charakter maďarčiny, odmietalo však nadraďovanie Maďarov nad ostatné národy Uhorska a žiadalo zrušiť zákony, ktoré diskriminovali nemaďarské národy a ich jazyky. V porovnaní so Žiadosťami národa slovenského, ktoré požadovali predovšetkým uznanie Slovákov za osobitný národ teda Memorandum ide s požiadavkou kultúrnej a školskej autonómie ďalej. Na zhromaždení sa ustanovil aj stály výbor, ktorý mal mať na starosti koordináciu politických akcií slovenského národného hnutia a vymenovala sa aj deputácia, ktorá mala Memorandum odovzdať uhorskému snemu.
Slovenská deputácia (ale bez zástupcov tzv. slovenskej šľachty) odovzdala Memorandum 27. júna 1861 podpredsedovi uhorského snemu, grófovi Kolomanovi Tiszovi. Medzitým prebehla na Slovensku protimemorandová podpisová akcia, ktorú zorganizovali maďarské vládne kruhy a župné úrady. Snem sa však memorandom nezaoberal, hoci vymenoval osobitný národnostný výbor, ktorý mal vypracovať návrh národnostného zákona. Koncom leta roku 1861 došlo k vyostreniu rozporov medzi Viedňou a Pešťou, ktoré viedlo k tomu, že 22. augusta panovník rozpustil uhorský snem a vyhlásil provizórium. Po počiatočných rozpakoch a očakávní znovuzavedenia absolutistického zriadenia sa slovenskí predstavitelia sa rozhodli predostrieť požiadavky Memoranda panovníkovi.3. decembra 1861 asi 50 osobností pripravilo Viedenské memorandum, dokument, ktorý 12. decembra predložila panovníkovi osemčlenná delegácia, vedená Štefanom Moyzesom, ktorá sa odvolávali na súpis uhorského zvykového práva Opus Tripartitum, podľa ktorého mal panovník právo udeľovať privilégiá. Viedenské memorandum sa skladalo z dvoch dokumentov: upraveného Memoranda národa slovenského a Návrhu na organizáciu slovenského Okolia. Konkrétne vymedzovalo právomoci a orgány Okolia, kompetencie panovníka a uhorských úradov. Okolie malo tvoriť 5 čisto slovenských žúp a 9 žúp obývaných Slovákmi a Maďarmi mala rozdeliť osobitná komisia (išlo o Trenčiansku, Oravskú, Turčiansku, Liptovskú, Zvolenskú, Prešporskú, Nitrinasku, Tekovskú, Hontiansku, Novohradskú, Gemerskú, Spišskú, Šarišskú a Abovskú župu).
Hornouhorské Slovenské Okolie sa malo skladať zo 16 okresov. Predstaviteľom samosprávy sa mal stať deväťdesiatčlenný Provinčný snem so sídlom v Banskej Bystrici. Snem sa mal schádzať raz ročne a mal rozhodovať o všetkých otázkach národnej, regionálnej, hospodárskej, kultúrnej a sociálnej politiky. Mal mať právo predkladať návrhy zákonov do Uhorského snemu a schvaľovať aj vlastný rozpočet, určovať kvótu daní a spravovať erárny majetok na Slovensku. Jeho výkonným orgánom mal byť štátny výbor, volený snemom, ktorý mal viesť agendu snemu, udržiavať kontakt s vládou, miestodržiteľstvom a obecnými zastupiteľstvami. Politickú správu Hornouhorského Slovenského Okolia mal vymenovať cisár a predsedu snemu mal voliť snem zo 4 kandidátov, ktorých navrhoval cisár. Okresy mali mať takú právomoc ako predtým župy. Na čele okresu mal stáť okresný náčelník. Predpokladalo sa i zavedenie špeciálnej sústavy súdov, ktoré sa však mali riadiť uhorským právom. Patrónmi slovenského Okolia mali byť sv. Cyril a Metod, jeho znakom dvojhlavý orol s bielym krížom na modrom trojvrší. František Jozef odovzdal Memorandum uhorskej dvorskej kancelárii a miestodržiteľskej rade, ktoré ho s prísľubom čerpania podnetov pri tvorbe národnostného zákona zamietli. Slováci sa teda snažili využiť to málo, čo viedenská taktika lavírovania medzi maďarizačnými snahami uhorskej šľachty a požiadavkami nemaďarských národností dovoľovala a rozbehli akciu na založenie celonárodnej kultúrnej ustanovizne – Matice slovenskej, ako aj snahu o zavedenie slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na viacerých stredných školách.
Otázky:
-
Popíš zahranično-politické postavenie Rakúskej monarchie v druhej polovici 50. rokov 19. storočia.
-
Čo bolo príčinou krachu politiky neoabsoslutizmu?
-
Kto vypracoval brožúru Hlas zo Slovenska?
-
Ako sa nazýval tlačový orgán slovenského národného života?
-
Charakterizuj Memorandum národa slovenského.
-
Charakterizuj Viedenské memorandum.
Zoznam použitej literatúry:
Kol.aut., Dejiny Slovenska III., Veda, Bratislava 1987
Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997
Hečková,J., Marci,Ľ.,Slneková,V.,Nagy,Z.,Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra,2007