Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Po smrti kráľovnej Alžbety (26.3.1603) zavládol v krajine veľký nekľud, spôsobený obavami z možného katolíckeho útoku z Flámska, ktorý ustal vo chvíli, keď sa ľud dozvedel, že jeho novým panovníkom sa stane ako Jakub I. Anglický škótsky kráľa kalvín Jakub VI. Stuart. Nástup syna popravenej Márie Stuartovej však vzbudil veľké nádeje aj u prenasledovaných príslušníkov katolíckej cirkvi, keďže panovník bol známy ako prívrženec náboženskej znášanlivosti. Kráľ skutočne urobil niekoľko ústupkov, ale za podmienky, že katolíci prehlásia svoju oddanosť kráľovi a nie pápežovi a upustia od šírenia svojej viery. To vyvolalo rozčarovanie, ústiace do príprav spiknutí, z ktorých najnebezpečnejšie bolo tzv. Spiknutie strelného prachu (Gunpowder plot) v roku 1605. Jeho cieľom bolo vyhodiť do vzduchu budovu parlamentu v okamihu, keď v nej budú zhromaždení kráľ, lordi a všetci členovia Dolnej snemovne a následne vyvolať katolícke povstanie. Sprisahanie však bolo prezradené, jeho hlavný strojca Guy Fawkes aj so spoluvinníkmi popravený a katolíci následne zbavení občianskych práv. Anglikánskej cirkvi pôsobili okrem katolíkov problémy aj puritáni, ktorí ju chceli „purifikovať“, čiže očistiť od všetkých rímskych zvykov. V roku 1604 bolo z cirkvi vylúčených tristo puritánskych pastorov, ktorí odmietali dodržiavať anglikánsky rituál a mnohí puritáni, ktorí pochopili, že v Anglicku nemôžu pokojne praktizovať svoju vieru sa rozhodlo pre vysťahovanie. Jeho cieľom bolo najprv Holandsko, ale najprísnejší z nich sa odtiaľ vrátili len preto, aby nasadli na loď Mayflower, ktorá ich dopravila do Ameriky, kam ich postupne nasledovalo mnoho spoluveriacich.
Veľmi problematické boli Jakubove vzťahy s parlamentom. Na začiatku svojej vlády si vedľa seba obozretne ponechal ministra svojej predchodkyne Roberta Cecila, ktorého menoval grófom zo Salisbury a ponechal mu riadenie každodennej správy krajiny, takže sa mohol venovať otázkampersonálnej únie so Škótskom (ktorá by znamenala vznik jednotného kráľovstva s jedným panovníkom, parlamentom a jednotnými zákonmi), zahraničnej politike a predovšetkým lovu. Práve personálna únia (spolu s odmietnutím finančných subvencií) bola jadrom prvého Jakubovho sporu s parlamentom v roku 1604,kedy Dolná Snemovňa na základe právnych rozborov zamietla kráľovu požiadavku, aby bol titulovaný ako kráľ Veľkej Británie. Keďže sa počas ďalšieho obdobia svojej vlády potýkal s neustálymi finančnými problémami, spôsobenými ako infláciou, tak i nekompetentnosťou svojich úradníkov, predložil v roku 1610 Cecil parlamentu plán na odovzdanie desiatich kráľovských koncesií parlamentu protiváhou za schválenie jednorázového príjmu vo výške 600.000 libier a pravidelného ročného príspevku vo výške 200.000 libier. Keďže však jednania boli bezvýsledné, Jakub stratil trpezlivosť a 31. 12. 1610 parlament rozpustil. Podobne sa zachoval aj v roku 1614, kedy bezvýsledne žiadal o zvýšenie príjmov dvora. Panovník potom vládol bez parlamentu až do roku 1621.
Najväčším kráľovým prianím bolo žiť v mieri, preto v roku 1604 uzavrel mier so Španielskom, ktorým Španielsko priznalo Anglicku plnú slobodu plavby v európskych moriach, pričom sa Anglicko nevzdalo slobody v oceánskej plavbe. Ďalším mierovým prostriedkom a zároveň spôsobom, ako naplniť kráľovskú pokladnicu, bola možnosť sobáša Jakubovho syna so španielskou infantkou Máriou. Rokovania však ohrozilo vypuknutie tridsaťročnej vojny, v ktorej jeho zať, falcký kurfirst Fridrich, napadnutý katolíckymi kniežatami, prišiel o trón a požiadal svokra o pomoc. Anglická verejná mienka sa postavila na jeho stranu a kráľ bol nútený v roku 1621 zvolať rokovanie parlamentu, aby získal prostriedky na vedenie vojny. Odsúhlasená finančná podpora však bola nedostatočná a kráľa naviac popudila petícia skupiny šľachticov, žiadajúca vyhlásenie vojny Španielsku a sobáš následníka trónu s protestantskou princeznou, takže parlament opäť rozpustil.
Robert Cecil v roku 1612 zomrel a na jeho miesto sa časom dostal George Villiers, vojvoda z Buckinghamu, ktorý kráľovi vnukol možnosť dojednania možnosti sobáša korunného princa so španielskou infantkou s tým, že súčasťou svadobnej zmluvy bude vrátenie Falcka Fridrichovi.
Spoločne s princom Karolom v roku 1623 tajne odišli do Španielska dohodnúť sobáš, ale bez úspechu. Posledné obdobie Jakubovej vlády bolo poznamenané práve rastúcim vplyvom dvojice Karol-Buckingham a kráľovým zhoršujúcim sa zdravotným stavom. Zomrel 27. 3. 1625 na úplavicu.
George Villiers, vojvoda z Buckinghamu
Karol I. a anglická revolúcia
Obliehanie La Rochelle
Po pokorujúcich porážkach bol Karol v roku 1628 nútený zvolať parlament , ktorý ho donútil prijať Petition of Right-Petíciu práv, silne obmedzujúcu kráľovské práva. Kráľ už nasledujúceho roku parlament rozpustil a až do roku 1640 vládol sám. Aby získal peniaze zavádzal vysoké clá na dovážané suroviny, obnovoval rozličné, dávno zrušené poplatky a dane, predával tituly a úrady a draho prepožičiaval monopoly, čo obohacovalo na úkor verejnosti kráľovskú pokladňu a koncesionárov. Táto politika samozrejme viedla k hospodárskemu úpadku a vzrastu napätia v spoločnosti. Konkrétnou príčinou vypuknutia revolúcie sa však stalo Škótsko, ktoré sa vzbúrilo, keď sa mu Karol pokúsil vnútiť anglikánsku cirkev.
Kráľ Karol I.
Aby získal prostriedky na vedenie vojny, bol kráľ v roku 1640 nútený zvolať parlament. Jeho zasadanie, na ktorom sa postavil proti Karolovej žiadosti, trvalo len tri týždne, preto dostal meno krátky parlament. Už v novembri toho istého roku však bol kráľ nútený zvolať ho znova a tento dlhý parlamentzasadal až do roku 1653. Parlament od panovníka žiadal nielen potrestanie kráľovských radcov, ale aj obmedzenie kráľovej vojenskej moci a možnosť zvolať a rozpustiť parlament aj bez súhlasu kráľa. 3. 1. 1642 sa Karol pokúsil zatknúť piatich predstaviteľov opozície, no tí boli včas varovaní a kráľ bol nútený opustiť hlavné mesto a ujsť do severného Anglicka, kde zhromaždil vojsko.
V roku 1642 vypukla v Anglicku vojna medzi kráľom, anglikánskou šľachtou a cirkvou, katolíckou šľachtou a časťou buržoázie na jednej strane a parlamentom, statkármi, obchodníkmi, strednou a drobnou buržoáziou na strane druhej. Čo sa týka rozdelenia síl v samotnom parlamente, jeho pravé krídlo tvorili presbyteriáni, nepriatelia cirkevnej organizácie, reprezentujúcej absolutizmus a žiadajúci, aby cirkev spravovali volení presbyteri. Mali podporu bohatších vrstiev obyvateľstva, teda bankárov a obchodníkov. Od nich naľavo v parlamente stáli independenti, ktorí boli prívržencami slobody vyznania a ich oporu tvorila stredná a nižšia buržoázia. Kým v parlamente mali prevahu presbyteriáni, mimo neho boli v silnejšej pozícii independenti.
Na začiatku vojny prialo šťastie kráľovi, no situácia sa obrátila vďaka výborne vycvičenému dobrovoľníckemu vojsku (tzv. new model army) pod velením Olivera Cromwella, poslanca parlamentu z roku 1628 a horlivého puritána.
Oliver Cromwell
V bitke pri Marston Moore r. 1644 dosiahol rozhodujúce víťazstvo nad kráľovskými silami a pri Naseby v roku 1645 bol kráľ porazený a vzdal sa Škótom, ktorí ho v roku 1647 za peňažnú odmenu odovzdali parlamentu. Medzi odporcami kráľa sa však začali prejavovať rozpory. Presbyteriáni boli spokojní s porážkou kráľa, konfiškáciou majetkov jeho zástancov, ustanovením presbyteriánskej cirkvi za štátnu a presadením bezcolného obchodu s kolóniami. V tomto bode považovali revolúciu proti kráľovi a anglikánskej cirkvi za skončenú a boli ochotní rokovať o uzmierení. Independenti ale požadovali hlbšiu premenu spoločnosti a na ich požiadavky nadviazali radikálni levelleri (rovnostári), pochádzajúci z radov drobnej inteligencie, remeselníkov a vojakov, ktorí vo svojom programe Dohoda ľudu z roku 1647 vystúpili s požiadavkami rozšírenia volebného práva, zrušenia Hornej snemovne, zrušenia monopolov a privilégií, zavedenia náboženskej a politickej slobody. Od nich sa odštiepili diggeri (kopáči), požadujúci rozdelenie pôdy medzi všetkých občanov a opierajúci sa o myšlienku všeobecnej rovnosti ľudí. Rozpory v parlamente boli prerušené v roku v novembri 1647 útekom kráľa, ktorý sa spojil so Škótmi, no kráľovská armáda aj rojalistické povstanie na juhu Anglicka boli potlačené a kráľ zajatý. V tejto situácii prevzal moc nad armádou Oliver Cromwell, s jej pomocou obsadil Londýn, ovládol parlament a vyhnal z neho presbyteriánov. Parlament tak bol zredukovaný na independentov (a začal byť nazývaný Rump parliament – Kusý parlament), ním zriadený Najvyšší súdny tribunál odsúdil kráľa na smrť a 30. 1.1649 bol Karol I. za zradu popravený. 19. 5. 1649 parlament vyhlásil Anglicko za republiku.
Republika
Ešte v máji 1649 povstali levellerské pluky, ktoré žiadali prepustenie svojich vodcov z väzenia, rozpustenie parlamentu a nové voľby. Cromwell povstanie potlačil a jeho vodcov popravil.
V auguste toho istého roku začal ťaženie proti Írsku. Zámienkou bolo potrestanie Írov za povstanie v roku 1641, no nezanedbateľná bola aj obava z možnosti uzavretia spojenectva medzi Karolom II., írskymi katolíkmi a anglickými royalistami. Dobývanie celého ostrova trvalo anglickej presile až do mája 1652. Pôda bola odobraná írskym roľníkom a rozdelená medzi anglických veľkostatkárov a protestantských vojakov. Cromwell musel v rokoch 1650 – 1651 bojovať aj proti Škótsku, ktoré Karola II. zvolilo za kráľa a definitívne jeho vojsko porazil 3. 9. 1651 v bitke pri Worchesteri. Aby upevnil svoju pozíciu a zachoval si podporu obchodníkov a podnikateľov, vydal v roku 1651 Cromwell zákon o moreplavbe - tzv. navigačné akty, ktorý povoľoval dovoz tovaru do Anglicka len na anglických lodiach alebo na lodiach štátov, z ktorých tovar pochádzal. Tento zákon bol zameraný proti nizozemským obchodníkom, v roku 1652sa preto začala prvá anglicko-holandská vojna, v ktorej bolo v roku 1654 Nizozemsko napokon donútené tento zákon uznať. V roku 1653vyhlásila anglická armádna rada tzv. Instrument of Government – prvú písanú anglickú ústavu a Cromwell bol vymenovaný za lorda protektora, čím sa stal prakticky diktátorom. Hoci legislatívnu moc mal mať vo svojich rukách parlament, Cromwell ho už v roku 1655 rozpustil a až do svojej smrti3. 9.1658 vládol sám. Za svojho nástupcu určil svojho syna Richarda, no ten nebol schopný riešiť skrytý konflikt medzi armádou a občianskou mocou, ani urovnať stále vážnejšie rozpory medzi súperiacimi armádnymi veliteľmi. Na scéne tak zostali len dvaja generáli – republikán Lamberta tajný royalista George Monck, ktorý rýchlo pochopil nálady väčšiny verejnosti, prajúcej si návrat kráľa.
Generál Monck
Vyrazil so svojou armádou do Londýna, prinútil parlament prijať späť vylúčených poslancov, vyhlásiť všeobecné voľby a potom sa rozpustiť. Nový parlament začal rokovať 25. 4. 1660a čoskoro obdržal tzv. bredskú deklaráciu, vydanú Karolom II., synom popraveného kráľa, v ktorej tento sľúbil potvrdenie zmien vlastníckych, cirkevných a náboženských pomerov z r. 1649. Parlament deklaráciu schválil a Anglicko sa stalo znova monarchiou. . Reštaurácia prebehla bez občianskej vojny, lebo Monck bol natoľko prozreteľný, že vojakom zaistil pravidelnú výplatu žoldu.
Vláda Karola II.
Karol II. 25. 5. 1660 pristál v Doveri a o tri dni neskôr slávnostne vtiahol do Londýna, kde sa dočkal vrelého privítania. Korunovaný bol vo Westminsteri 23. 4. 1661 a 8. 5. 1661 sa prvýkrát zišiel parlament (zvaný Cavalier Parliament), ktorého funkčné obdobie trvalo až do jeho rozpustenia v januári 1679. Skutočnú moc na počiatku Karolovej vlády sústredil v rukách Edward Hyde, ktorý získal titul lord Clarendon. Ten si počínal veľmi obratne. Zákon o beztrestnosti a zabudnutí (Act of Indemnity and Oblivion) uspokojil tých, ktorá sa zúčastnili povstania (s výnimkou kráľovhrahov) a vyplatením žoldu republikánskej armáde ju bez vážnejšieho konfliktu rozpustil. Počas svojej vlády musel Karol čeliť niekoľkým ťažkým úderom. V roku 1665 vypukla v Londýne veľká morová epidémia, ktorá ustúpila až vo februári 1666. Krátko potom (2.9.1666) vypukol v Londýne požiar, ktorý zničil asi 13200 domov a 87 kostolov vrátane katedrály svätého Pavla. Čo sa zahraničnej politiky týka, v roku 1665 bola zahájená vojna s Holandskom, ktorá mala demonštrovať prevahu Anglicka v Afrike a Amerike. Po prvých úspechoch (Anglicko dobylo New Amsterodam, ktorý na počesť kráľovho brata premenovali na New York) však roku 1667 došlo k zvratu, keď do Temže preniklo holandské loďstvo, dostalo sa až k Chathamu a spálilo anglické lode. Túto druhú holandskú vojnu (1665-1667) ukončila zmluva z Bredy, ktorou Anglicko získalo New York a pobrežie spájajúce Virgíniu s Novým Anglickom.
Kráľ Karol II.
Veľkým problémom sa stala otázka nástupníctva, keďže Karol so svojou manželkou Katarínou Portugalskou nemal deti (nemanželských detí s rôznymi milenkami – známe sú najmä Barbara Palmerová, Louise de Keroualle, Nell Gwynnová, či Moll Davisová- však mal až 12) a jeho brat Jakub v roku 1672 prestúpil na katolícku vieru. Parlament sa v tejto otázke rozdelil: jedna jeho časť navrhla zákon , vylučujúci Jakubov nástup na trón (whighovia od slova whigamores, čo boli skupiny puritánskych sedliakov zo západného Škótska), druhá sa naopak proti jeho prijatiu ostro stavala (toryovia, čiže írski lúpežníci, čo malo naznačiť, že ide o zakuklených pápežencov). Z obavy z prijatia tohto zákona Karol v roku 1679 parlament rozpustil a znova ho zvolal až v roku 1681, no po pár dňoch ho z rovnakých dôvodov rozpustil znova. V nasledujúcom období podpora zákona klesla a Karol ukončil svoju vládu ako absolutistický monarcha. Bol patrónom umenia a vedy, pomohol založiť Kráľovskú spoločnosť, ktorej členom bol napríklad Isaac Newton a aj Kráľovské greenwichské observatórium. Bol tiež osobným patrónom Christophera Wrena, architekta, ktorý pomohol obnoviť Londýn po požiari. Jeho divadelné licencie prvýkrát v histórii umožnili, aby ženské role stvárňovali ženy – herečky. Zomrel na mŕtvicu 6. 2. 1685.
Jakub II.
Tento štátny prevrat sa nazýva Slávna revolúcia. Viliam III. podpísal Bill of Rights, listinu, potvrdzujúcu, že kráľ nesmie bez súhlasu parlamentu mať v čase mieru armádu, zvýšiť dane a poslanci majú právo na imunitu. Anglicko sa stalo konštitučnou monarchiou.
-
Po koho smrti nastúpil na trón Jakub I.?
-
Definuj pojmy presbyteriáni, independenti, levelleri a diggeri.
-
Kedy bol popravený Karol I.?
-
Čo bola bredská deklarácia?
-
Ako sa volal štátny prevrat, ktorým nastúpil na anglický trón Villiam III.?
Použitá literatúra:
Kol. aut.:Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999
http://en.wikipedia.org/wiki/James_I_of_England
http://en.wikipedia.org/wiki/Charles_II_of_England