Počas druhej svetovej vojny bolo zavraždených šesť miliónov osôb bez rozdielu veku a pohlavia len z jediného dôvodu: boli Židia. Symbolom tohto bezprecedentného zločinu sa stal vyhladzovací tábor Osvienčim, kde bolo zmarených 1,5 milióna ľudských životov, prevažne Židov, ale i politických väzňov, vojnových zajatcov a Rómov. 12. mája 1942, sa na tomto mieste uskutočnila podľa niektorých zdrojov prvá masová vražda Židov pomocou plynu.Tábor Osvienčim (po nemecky Auschwitz) založili na rozkaz druhého muža nacistického Nemecka, šéfa jednotiek SS i gestapa Heinricha Himmlera z 27. apríla 1940 v blízkosti rovnomenného poľského mestečka. Prvých väzňov - predovšetkým Poliakov väznených z politických dôvodov - sem zavliekli v júni 1940 a využívali ich na otrockú prácu.V marci 1941 rozkázal Himmler vedľa kmeňového tábora postaviť druhý rozsiahlejší komplex, ktorý nazvali Osvienčim II - Birkenau, ten sa stal najväčším vyhladzovacím centrom európskych Židov. V marci 1942 v neďalekých Monoviciach zriadili tábor Osvienčim III, kde si nemecká firma L.G. Farben zriadila továreň na výrobu syntetického kaučuku. K Osvienčimu patrilo aj viac ako 40 pracovných táborov.Vyvražďovanie Židov sa začalo už v júni 1941 v Sovietskom zväze a od roku 1942 sa rozšírilo do Poľska a zvyšku Európy. Prvý koncentračný tábor pre politicky nepohodlných Nemcov založili v marci 1933 v Dachau, iba dva mesiace po tom, ako sa Adolf Hitler stal ríšskym kancelárom. Prvým vyhladzovacím táborom sa v decembri 1941 stalo poľské Chelmno.Na vraždenie od začiatku - a to i v ďalších táboroch v Belzecu, Sobibore a Treblinke - používali oxid uhoľnatý z výfukových plynov alebo z tlakových fliaš.V prvej plynovej komore v Osvienčime I v septembri 1941 prvý raz vyskúšali na stovkách sovietskych zajatcov a ďalších väzňoch vražedné účinky cyklonu B - látky bežne používanej na deratizáciu. Od konca marca 1942 začali do Osvienčimu prúdiť židovské transporty s nacistami ovládaných krajín.Od októbra 1942 do októbra 1944 do táborov v Osvienčime deportovali viac než 46-tisíc väzňov z Terezína. Obeťami poslednej veľkej vlny deportácie do Osvienčimu sa stali od mája do júla 1944 maďarskí Židia.Po príchode transportu na rampu v Birkenau sa konala tzv. selekcia, pri ktorej dôstojníci SS rozhodovali o tom, koho vezmú na prácu (teda na „Vernichtung durch Arbeit“ - vyhladenie prácou), a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, ktoré mali obete presvedčiť, že ide o dezinfekčné opatrenie pred prácou.Nápis „Arbeit macht frei!“ - práca oslobodzuje - nad hlavnou bránou osvienčimského kmeňového tábora, bol ukážkou nacistického cynizmu.Jednou z najsmutnejších kapitol tábora boli lekárske pokusy robené na väzňoch nacistickými lekármi. Neblaho známym sa stal hlavne „Biely anjel“ Jozef Mengele.Z Osvienčimu utieklo i niekoľko väzňov. Najznámejším prípadom bol útek dvoch slovenských Židov - Alfreda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolf Vrba), ktorí po prvý raz podrobne informovali svet o prežitých hrôzach. Nielen ich požiadavka, aby spojenci bombardovali tábor a železničné trate vedúce do Osvienčimu, však zostala nevypočutá.Na začiatku ofenzívy Červenej armády v januári 1945 nariadilo velenie SS evakuáciu tábora a takmer všetci schopní pohybu (z desiatok tisíc žijúcich väzňov) boli prinútení k tzv. pochodu smrti do iných táborov. V tábore zostali len chorí. Stovky z nich príslušníci SS krátko pred oslobodením zavraždili, iní zomreli hladom a vyčerpaním.Keď 27. januára 1945 vstúpili príslušníci 60. armády prvého ukrajinského frontu do tábora, našli tu 7650 „tieňov“, teda chorých a vyčerpaných väzňov vrátane detí.Veliteľov tábora Rudolfa Hössa a Arthura Liebehenschela a 22 bývalých dozorcov poľský súd odsúdil na smrť a v roku 1947 ich popravili. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 - 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime.