REVOLUČNÉ ROKY 1848-49 Situácia v r. 1790-1803 Po smrti Jozefa II. (20.2.1790) nastúpil na trón jeho mladší brat Leopold II., takisto zástanca osvietenských reforiem. 10.6.1790 sa po 26 rokoch zišiel v Budíne uhorský stavovský snem, ktorý 11.11.presídlil do Bratislavy. Panovníka prinútil uznať Uhorsko za „nezávislé“ kráľovstvo s vlastnou ústavou. Vyhradil si právo rokovať o úpravách vzťahov medzi poddanými a šľachtou a potvrdil jej privilégiá. Prijal prvý zákon uprednostňujúci maďarčinu (zriaďovanie katedier maďarčiny na univerzitách, akadémiách a gymnáziách, kde sa maďarčina stala nepovinným predmetom). Spájajú sa s ním začiatky maďarizácie. Pod maďarizáciou rozumieme snahu pomaďarčiť nemaďarské obyvateľstvo Uhorska. Hoci obsahovala znaky prirodzenej asimilácie, dominovala v nej nanútenosť a cieľavedomosť. Táto forma národného útlaku sprevádzala transformáciu Uhorska zo stavovského štátu na moderný. Vtedy tradičné natio hungarica nadobúdalo maďarskú podobu. Jej hlavným nositeľom bola stredná šľachta. Neskôr maďarské vládnuce vrstvy chceli Uhorsko prebudovať na maďarský národný štát, hoci Maďari v ňom tvorili iba 35-40% obyvateľstva. Uprednostňovali práva Maďarov a maďarčiny na úkor ostatných šiestich národov. Jazykovú pestrosť riešili presadzovaním maďarčiny za úradný jazyk, výsledkom čoho boli prvé maďarizačné zákony (10.6.1790, 24.5.1792). V maďarskom reformnom hnutí (prúd v 40.rokoch 19.st., vedúcou zložkou bola stredná šľachta) v 30.rokoch 19.stor. Štefan Széchényi hlásal umiernenú podobu maďarizácie, ktorú chápal ako prirodzený a dlhodobý proces, ktorého úspech nemôže zaručiť násilie, ale rozvinutosť a príťažlivosť maďarskej kultúry. Na prelome 30. a 40.rokov ovládla maďarské opozičné hnutie mladá, košutovská generácia, ktorá urýchlenú (radikálnu) maďarizáciu považovala za prejav pokroku. 1.marca 1792 zomrel Leopold II. Rímskym cisárom, uhorským a českým kráľom sa stal jeho syn František II. 24.5.1792 panovník otvoril zasadnutie snemu v Budíne. Prijal druhý maďarizačný zákon, ktorý zavádzal maďarčinu ako povinný predmet na všetkých školách v Uhorsku, rozšírenie znalosti maďarčiny malo viesť k tomu, aby sa perspektívne stala úradným jazykom. V r.1794 sa sformovali uhorskí jakobíni – skupina radikálne orientovanej inteligencie. Sformovali sa pod vplyvom Francúzskej revolúcie, potlačenia osvietenského absolutizmu a nástupu konzervatívnej politiky v habsburskej monarchii. Tvorili ich dve tajné organizácie: Spoločnosť reformátorov a Spoločnosť slobody a rovnosti v počte 200 – 300 ľudí. Ich program vypracoval bývalý opát a profesor Ignác Martinovič. Zavrhoval všetky druhy privilégií, monarchiu i Habsburgovcov. Ako prví navrhli územno-politické vyčlenenie Slovenska. Uhorsko malo byť federatívnym štátom so štyrmi provinciami (Slovensko ako provincia Slavonica). Úrady odhalili radikálne plány jakobínov, v polovici r.1794 mnohých z nich zaistili, 20.5.1795 piatich popravili obesením (Martinovič, ideológ hnutia Jozef Hajnóci), ďalších uväznili. Hnutie malo centrum v Budíne a Pešti. Zo 49 obžalovaných bolo vyše 20 Slovákov. 6.11.1796 schválil uhorský snem vojenskú pomoc o sile 50 000 mužov Viedni v bojoch proti Francúzsku. 12.11.1796 uhorský snem zvolil za palatína krajiny Jozefa, mladšieho brata Františka II., funkciu vykonával až do smrti r.1847. Politické a sociálne pomery v Uhorsku na začiatku 19.storočia