Aj v tomto období si Slovensko popri metropole krajiny udržalo postavenie najpriemyselnejšej oblasti Uhorska: dominoval tu banský, hutnícky, drevársky, textilný a potravinársky priemysel. Pod vplyvom Rychlých hospodářských prémiem sa menila aj společenská štrktúra. Vysoká šľachta sa zmenila na veľkostatkársku vrstvu a udržala si svoj politický vplyv. Do popredia sa však čoraz viac predierala moderná podnikateľská vrstva, ktorá vznikla z ľudí nižšieho pôvodu. Popritom neustále vzrastal počet poľnohospodárskych priemyselných robotníkov, organizujúcich sa do strán so socialistickým zameraním. Na sklonku 19. storočia sa začala prejavovať nielen relativná preľudnenosť slovenského vidieka, ale aj zaostalosť poľnohospodárstva . Jediným východiskom z ťažkej sociálnem situácie sa pre časť obyvateľov stal odchod za prácou do zámoria. I keď vládnuce vrstvy budovali mnohonárodné Uhorsko jako maďarský štát, národný pohyb Slovákov napriek brutálnemu tlaku, ktorý dosahoval nebýval rozmery za dlhej vlády ministerského predsedu Kolmana Tisu (Kálmán Tisza) v rokoch 1875 – 1890, nebolo možné úplne paralyzovať. Po zrušenie Matice slovenskej a vyhlásenie pasivity SNS sa slovenský život koncentroval okolo niekoľkých združení, ako bol Spolok svätého Vojtecha (založený 1870), Žineva či Slovenský spevokol. Po smrti prvého predsedu SNS Viliama Paulinyho-Tótha roku 1877 ju až do roku 1914 viedol Pavel Mudroň. Politická pasivita a temná nehybnosť boli pre slovenskú spoločnosť charakteristickou črtou v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. Sympatickým javom v týchto smutných časoch bolo silnejúce slovakofilské hnutie medzi českými intelektuálmi, ktoré dávalo aspoň trocha nádeje do budúcnosti. Hlavá časť činiteľov SNS však prepadla akémusi fatalizmu. Ich jedinou nádejou zostalo cárske Rusko, odkiaľ sa očakával pomoc.