Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Starí genealógovia mu dávali biblický pôvod, neskôr rímsky, iní ho spájali s franským kráľovským rodom Merejovcov. Až v 18.storoci nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7.storoci a pokladal ho za prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý. Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a severnom Švajčiarsku (najmä v Aargavsku a Thurgavsku). Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kastora muri z polovice 12. storočia , v ktorých tamojší mnísi zapísali genealógiu zakladateľov habsburského rodového kláštora. Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama . Syn Guntrama Lanzelin (Kanzelin) I., aargavský gróf mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy (v kantóne Aaragau) hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval. Radebotov vnuk Otto II. ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu (comes de Haubichburch). Jeho syn Werner II. bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý .Tomu sa v r. podarilo získať do vlastníctva majetky (v Sempachu a i.) po vymrelom rode Lenzburgovcov.Rod ďalej pokračoval Albrechtovým synom Rudolfom (II.), zv. Starý a vnukmi Albrechtom (IV.) zv. Múdry a Rudolfom (III.) Dvaja posledne menovaní si rozdelili zdedené majetky tak, že starší Albrecht dostal panstvá v Alsasku i v Aargavsku, mladší Rudolf, zakladateľ mladšej habsburskolaufenburskej vetvy, panstvá klettgavské a panstvo Laufenburk, Rheinfelden i niektoré ďalšie v Breisgavsku. Do majetku rodu sa ženbou Albrechta (IV.) s Heilvigou dostali i majetky bohatého rodu Kyburgovcov. Albrecht sa ako križiak zúčastnil piatej krížovej výpravy do Palestíny na ktorej zahynul. Jeho nástupcom a hlavou rodu sa stal jeho syn Rudolf (IV.), ktorý sa 29. septembra 1273 (ako Rudolf I.) stal rímskonemeckým kráľom a po bitke na Moravskom poli v roku 1278) s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. získal do rodovej držby rakúske krajiny. Dejiny ho poznajú ako prvého významného predstaviteľa rodu. Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami – českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). Rudolfov syn Albrecht I. bol jeho nástupom v cisárskej hodnosti. Druhý syn Hartman než stačil prevziať vládu v Burgundsku, prišiel o život utopením . Tretí syn Rudolf (II.) sa zo začiatku delil so svojím starším bratom Albrechtom o cisárske krajiny, ale r. 1283 sa ich v bratov prospech vzdal. Za manželku mal dcéru českého kráľa Přemysla Otakara II. Anežku. Jeho syn Ján Parricida sa preslávil ako vrah svojho strýka, cisára Albrechta I. Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetoudcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Z jeho početného potomstva sa významnejšie prejavili Rudolf (III.), ktorý sa v roku 1306 stal českým kráľom (ako Rudolf I.), Fridrich, ktorý sa pod menom Fridrich III. stal 19. októbra 1314 rímskym kráľom, Leopold Albrecht II. zv. Múdry, Henrich a Otto ktorý sa druhý raz oženil s dcérou českého kráľa Jána Luxemburského Annou . Albrechtova dcéra Agnesa sa vydala sa uhorského kráľa Ondreja III., Alžbeta sa stala manželkou Fridricha IV. Lotrinského Guta Ľudovíta Oettingenského Albrechtovou smrťou nastali spory a snahy o delenie majetku. Až Albrecht II. Múdry po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva jeho brata Otta , Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom (25. november 1355) stanovil nedeliteľnosť rodových dŕžav.