Nizozemská revolúcia

 Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

V roku 1477 uzavrel Maximilián Habsburský manželstvo s Máriou Burgundskou, dedičkou burgundského vojvodu Karola Smelého, ktorá mu ako veno priniesla Nizozemsko, rozkladajúce sa na území dnešných štátov Beneluxu.

Mária Burgundská

Skladalo sa zo 17 provincií (Brabantsko, Limbursko, Luxembursko, Geldry, Artois, Henegavsko, Flandersko, Namur, Holland, Zeeland, Zuthpen, Antverpy, Frísko, Mechelen, Utrecht, Overijssel a Groningen), pričom najvýznamnejšou provinciou bolo Flandersko s centrom v Bruggách a Gente a Brabantsko s centrom v Bruseli.

Po Máriinej predčasnej smrti 27.3. 1482 (utrpela ťažké vnútorné zranenia po páde z koňa počas poľovačky) na základe testamentu všetky jej dŕžavy pripadli jej deťom Filipovi a Margaréte, Maximilián bol ustanovený len ako ich poručník a regent do doby Filipovej plnoletosti. Po vojne s Francúzskom mier uzavretý v decembri 1482 v Arrase prisúdil burgundské vojvodstvo a grófstvo Francúzsku a nizozemské provincie Habsburgovcom. Filip, neskôr nazývaný aj Filip Pekný, sa v roku 1496 oženil so španielskou princeznou Janou Kastílskou, dcérou Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho, a jeho sestra Margaréta si v ten istý deň vzala následníka španielskeho trónu dona Juana, ktorý ale rok na to zomrel a dieťa, ktoré s ním Margaréta čakala, sa narodilo mŕtve. Tým pádom sa Habsburgovci dostali na španielsky trón. Keď v roku 1504 zomrela kráľovná Izabela, manželia sa presťahovali do Kastílska a Filip sa stal Janiným spolukráľom, v roku 1506 však nečakane podľahol infekcii. Jana následne celkom podľahla duševnej chorobe a Ferdinand Aragónsky ju dal internovať v kláštore Tordesillas.

Dedičom nizozemských provincií sa po otcovej smrti stal ich syn Karol, ktorý bol vychovávaný nizozemskou miestodržiteľkou, svojou tetou Margarétou, v mestách Gent a Brusel. Keď v roku 1516 zomrel Ferdinand Aragónsky, Karol sa stal dedičom španielskeho trónu, a to i napriek tomu, že jeho matka, skutočná následníčka, ešte stále žila. V roku 1519 bol po smrti starého otca Maximiliána I. zvolený za rímskeho cisára a súčasne zdedil aj dedičné habsburské krajiny. Na sneme vo Wormse v roku 1521 usporiadal veci týkajúce sa správy ríše a odovzdal alpské krajiny svojmu bratovi Ferdinandovi. Pri rozdelení habsburského rodu na španielsku a rakúsku vetvu zostalo Nizozemsko španielskym Habsburgovcom.

Karol V.

25. 10. 1555 Karol odstúpil svojmu synovi Filipovi II. v Bruseli Nizozemsko, v januári 1556 Španielsko a napokon sa v septembri 1556 zriekol vlády v Svätej ríši v prospech svojho brata Ferdinanda. Sám sa uchýlil na vidiecke sídlo v blízkosti kláštora sv. Hieronyma Justa v Extremadure, kde žil ešte dva roky.

Filip II.

Filip II. z Nizozemska odišiel už v auguste 1559 a nikdy viac sa tam nevrátil. Krajinu riadil zo Španielska a jej miestodržiteľkou bola v rokoch 1556- 1567 jeho nevlastná sestra Margaréta Parmská (nemanželská dcéra Karola V.). Skutočnú moc mal však vo svojich rukách Filipovi oddaný Antoine Perrenot de Granvelle, neskorší arcibiskup v Mechelen, kardinál a nizozemský primas, ktorého úlohou bolo spravovať nizozemské provincie formou tvrdej a centralizovanej vlády. Tá však dávala hneď niekoľko príčin k nespokojnosti obyvateľstva, konkrétne to boli:

1. Hospodárske príčiny. Nizozemsko bolo v prvej polovici 16. storočia so svojimi prekvitajúcimi remeslami, obchodom, námorným obchodom a finančníctvom najvyspelejšou krajinou Habsburgskej ríše a logicky vo forme zvyšovania daní doplácalo na finančne nákladnú španielsku politiku (miešanie sa do vojny proti hugenotom vo Francúzsku, vojna s Francúzskom o nadvládu nad Itáliou v rokoch 1494-1559).

2. Náboženské príčiny. V Nizozemsku na rozdiel od Svätej ríše neplatila zásada augsburgského mieruz roku 1555, ktorý uznával náboženskú slobodu vo forme „cuius regio, eius religio“ (koho vláda, toho náboženstvo) a Nizozemci napriek faktu, že protestanti (prevažne kalvíni, ale aj anabaptisti a luteráni) boli v početnej menšine, žiadali náboženskú toleranciu a obmedzenie moci inkvizície.

3. Obmedzovanie stavovských slobôd.

Nespokojná šľachta sa zoskupila okolo troch členov štátnej rady: princa Viliama Oranžského (miestodržiteľa provincií Holland, Utrecht a Zeeland), grófa Lamoraala Egmonta (miestodržiteľa Artois a Burgundska) a admirála Hoorna (miestodržiteľa Geldernu a Zuthpenu) a začiatkom roku 1564 sa im podarilo dosiahnuť odvolanie nepopulárneho Granvella. No ďalšie požiadavky, ktoré šľachta 18. 3. 1564 predniesla Margaréte Parmskej: spoločnú poradu generálnych stavov, reorganizáciu finančnej správy a posilnenie moci guvernérov provincií na úkor ústrednej správy a zároveň aj väčšiu náboženskú toleranciu voči protestantom a obmedzenie moci inkvizície, Filip II. odmietol. Viliam Oranžský, Egmont a Hoorn následne rezignovali zo štátnej rady.

Margaréta Parmská

V novembri 1565 sa konala svadba miestodržiteľkinho syna Alessandra s portugalskou infantkou Máriou. V Bruseli sa pri tej príležitosti zišla šľachta, ktorá ju využila na to, aby založila Zväz dohody (nazývaný aj Bredský kompromis, alebo Liga nobility). K jeho zakladateľom patril mladší brat Viliama Oranžského gróf Lodewijk van Nassau-Dillenburg, gróf van den Berg a gróf Hendrik van Brederode. Viliam Oranžský nebol členom Zväzu, ale mal s ním úzke styky. Program Zväzu bol nasledovný: zvolať generálne stavy, zrušiť inkvizíciu a edikty proti kacírom a okrem kalvínov doň vstúpili aj katolíci, predovšetkým zo severu krajiny.

5. 4. 1566 Zväz odovzdal miestodržiteľke petíciu so svojím programom, ktorú opakoval v júli toho istého roku. Kráľ ju na začiatku augusta zamietol a 14. 8. 1566 vypuklo obrazoborectvo (Beelderstorm), ktoré sa rozšírilo v dvanástich provinciách a počas ktorého ľudové masy napádali a ničili kostoly a kláštory. Z obavy z nárastu obrazoborectva urobila Margaréta niekoľko ústupkov a 23. 8. 1566 súhlasila s tzv. Dočasnou dohodou (Accord). Jej obsahom bolo zrušenie inkvizície, zmiernenie protireformačných zákonov a čiastočná tolerancia kalvínov, ktorým boli povolené bohoslužby na tých miestach, kde už boli praktizované. Hnutie však bolo potlačené až v roku 1567. Margaréta Parmská bola odvolaná z funkcie miestodržiteľky a na jej miesto nastúpil Fernand Alvarez de Toledo,vojvoda z Alby, ktorý rozpútal politiku teroru. Jeho súčasťou bolo aj zriadenie zvláštneho súdu, tzv. „krvavej rady“, ktorá v priebehu dvoch rokov odsúdila na smrť vyše 8000 ľudí, medzi nimi aj grófa Egmonta a admirála Hoorna, ktorí boli popravení v roku 1586. Uniknúť do Nemecka sa podarilo Viliamovi Oranžskému, okolo ktorého sa sústredil odboj nizozemskej šľachty. Odpor existoval i vo vnútri krajiny, remeselníci, roľníci a mestská chudoba utekali do lesov, kde vytvárali oddiely tzv. lesných gézov (geusovia-žobráci) a viedli partizánsku vojnu, na severe krajiny zas vznikali oddiely morských gézov, ktoré sa regrutovali spomedzi rybárov a námorníkov.

Viliam I. Oranžský

Aj Viliam Oranžský sa v roku 1568 s armádou zhromaždenou s francúzskou pomocou pokúsil o vojenský zásah, no jeho vojsko bolo porazené početne menšou, ale lepšie vyzbrojenou a vycvičenou armádou vojvodu z Alby.

Ten v marci 1569 predložil generálnym stavom návrh na zavedenie novej dane, tzv. alcabaly. Išlo o jednopercentnú daň zo všetkého hnuteľného aj nehnuteľného majetku, päťpercentnú daň z predaja nehnuteľností a desaťpercentnú daň z predaja každého tovaru. Táto daň , uvedená do praxe v roku 1571 ochromila hospodársky život Nizozemska a ešte zvýšila nespokojnosť všetkých zložiek spoločnosti.

1. 4. 1572 oddiely morských gézov vedené pirátom Guillaumom de la Marck, barónom z Lumey neočakávaným útokom dobyli mesto Brielle, ležiace v delte Rýna, čo bol signál k povstaniu všetkého obyvateľstva v severných provinciách. Vzbúrencom sa podarilo obsadiť niektoré mestá Hollandu a Zeelandu a podriadiť ich Viliamovi Oranžskému. Keďže však povstalci na obsadených územiach postupovali značne kruto (známy je prípad gorennských mučeníkov, 19 mníchov, ktorí boli po tom, čo odmietli konvertovať na kalvínsku vieru obesení) a rabovali kostoly a kláštory , nenašla revolúcia podporu v katolíckych južných provinciách.

19. 7. 1572 bolo zvolané zasadnutie stavov do Dodrechtu a dodrechtská únia uznala Viliama Oranžského za miestodržiteľa v provinciách Holland, Zeeland a Utrecht. V roku 1573 kráľ odvolal vojvodu z Alby a na jeho miesto menoval grófa dona Louisa de Requesenes y Zúniga, ktorý sa po svojom príchode do Bruselu v novembri 1573 pokúsil o kompromis, no napriek tomu, že v roku 1574 vyhlásil všeobecnú amnestiu, povstanie pokračovalo ďalej. V marci 1576 guvernér Requesens zomrel a na jeho miesto bol vymenovaný kráľov nevlastný brat don Juan d´Austria (nemanželský syn Karola V.), no krátko na to, 4. 9. 1576 vypuklo v Bruseli ľudové povstanie na podporu Viliama Oranžského. Oddiel bruselskej mestskej milície za podpory obyvateľov uväznil členov štátnej rady a táto udalosť mala tak veľký ohlas, že povstanie proti španielskej nadvláde zachvátilo aj južné provincie.

25. 9. 1576 sa v Gente zišlo zasadanie generálnych stavov, na ktorom sa zúčastnili len zástupcovia juhu: Brabantska, Flanderska a Hennegavska a 8. 11. 1576 bola podpísaná tzv. gentská pacifikácia medzi provinciami generálnych stavov na jednej a Hollandom a Zeelandom na strane druhej o tom, že si provincie vzájomne nebudú zasahovať do náboženských záležitostí. V januári 1577 gentskou pacifikáciu schválila Bruselská únia a 12. 2. 1577 ju guvernér don Juan d´Austria prijal tzv. večným ediktom. Povstanie proti Španielsku však pokračovalo naďalej a situácia sa začala upokojovať až po smrti dona Juana a príchode nového miestodržiteľa, ktorým sa stal syn Margaréty Parmskej Alessandro Farnese, vojvoda z Parmy a Piacenzy.

Alessandro Farnese

6. 1. 1579 s ním južné provincie (Artois, Hennegavsko,Západné Flandersko, Lille, Douai a Arrchies) uzavreli tzv arraskú úniu, kým 23. 1. 1579 uzavrelo sedem severných provincií (Holland, Zeeland, Utrecht, Geldry, Gronningen, neskôr sa pridalo aj Frísko a Overijssel) utrechtskú úniu, ku ktorej sa pripojili aj významné južné mestá. Ostatné provincie sa pridali k arraskej únii, ktorá

17. 5. 1579 uzavrela so španielskym kráľom mier. Utrechtská únia, naopak, 26. 7. 1581 haagskym manifestom oficiálne zosadila Filipa II. a vyhlásila nezávislosť, pričom miestodržiteľom sa stal Viliam Oranžský. Toho po jeho smrti v roku 1584, kedy bol zastrelený fanatickým katolíkom Balthasarom Gérardom, vystriedal jeho syn Móric Oranžský von Nassau – Dillenburg.

Rozdiely medzi oboma časťami bývalého Nizozemska sa časom natoľko prehĺbili (väčšina obyvateľstva severu konvertovala na kalvinizmus), že ďalšie súžitie v jednom štáte sa stalo nemožným.

Nizozemsko sa stalo republikou zloženou z provincií, na ktorých čele stáli vplyvní predstavitelia buržoázie, no svoje pozície si udržali i šľachta a mestá. Ako štátne náboženstvo bol určený kalvinizmus. Nizozemsko ako slobodná krajina poskytovalo azyl kalvínom, baptistom i luteránom z mnohých krajín, ktorí boli vo svojich domovinách prenasledovaní. Jeho miestodržiteľom sa stal Moric Oranžský a funkcia hlavy štátu sa neskôr dedila práve v oranžskom rode.

Revolúcia znamenala pre Nizozemsko nové možnosti rozvoja poľnohospodárstva, remeselnej výroby i obchodu a v druhej polovici 17. storočia už bolo najvyspelejšou krajinou v Európe

Už v roku 1602 bola ustanovená nizozemská Východoindická spoločnosť, ktorej generálne stavy udelili na dobu 21 rokov výsadné právo na obchod v oblasti medzi mysom Dobrej nádeje a Magalhãesovým prielivom. Nizozemsko ako námorná veľmoc sa zmocnilo Cejlónu a Indonézie, v Afrike sa Holanďania usadili v Kapsku a v Amerike založili Nový Amsterdam (neskorší New York). Amsterdam sa stal prístavom svetového významu, bohatnúcim predovšetkým z tranzitného obchodu, naviac už v roku 1531 tam bola otvorená burza, ktorá sa stala najvýznamnejším strediskom európskeho peňažného obchodu.

Otázky:

1. Vymenuj aspoň tri severné a tri južné nizozemské provincie.

2. Ako sa volala nizozemská miestodržiteľka, nevlastná sestra Filipa II.?

3. Kedy Zväz dohody odovzdal Margaréte Parmskej svoju petíciu?

4. Kedy zaútočili morskí gézovia na Brielle?

5. Čo bola gentská pacifikácia?

Použitá literatúra:

Hečková,J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy,Z. :Dejepis-pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 2007

Kol. aut.:Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999

Kol. aut. : Politické dějiny světa v datech, Svoboda Praha, 1980

http://cs.wikipedia.org/wiki/Nizozemská_revoluce