Vypracovala:  Mgr. Monika Koncošová



INDOEURÓPSKY PRAJAZYK


Indoeurópsky prajazyk predstavuje spoločný základ pre dnešné európske a niektoré ázijské jazyky. Používal sa pravdepodobne na území juhovýchodnej Európy alebo  Malej Ázie a Blízkeho východu okolo roku 3 500 pred n. l. Dôkazom toho sú slová, ktorých tvar je v niektorých jazykoch rovnaký alebo podobný – slovenské slovo syn, anglické son, nemecké sohn, litovské sumus, švédske son, ruské syn.

Na širšie územie sa rozšíril spolu s presunmi jednotlivých kmeňov do Ázie (predkovia Indov a Iráncov), do Stredozemia (predkovia Grékov a Rimanov) a do zvyšku Európy (Kelti, Germáni, Slovania). Postupným vývojom sa z indoeurópskeho prajazyka vytvorili skupiny indoeurópskych jazykov.


 

Indoeurópske jazyky rozdeľujeme:


  1. indické jazyky - sanskrit, hindčina, nepálčina, rómčina

  2. iránske jazyky

  3. arménsky jazyk

  4. grécky jazyk

  5. albánsky jazyk

  6. italické jazyky– oskitčina, etruština, umberčina a latinčina. Z ľudovej latinčiny sa vyvinuli románske jazyky.

  7. románske jazyky– rumunčina, moldavčina, dalmatínčina, taliančina, portugalčina, väčšina francúzskych a španielskych nárečí

  8. keltské jazyky – bretónčina, waleština, škótčina, írčina

  9. germánske jazyky - severogermánske – dánčina, nórčina, švédčina, faerčina, islandčina

-západogermánske – nemčina, holandčina, flámčina, frízština, angličtina

  1. baltské jazyky – litovčina, lotyština, vymretá staropruština

  2. slovanské jazyky

  3. vymreté jazyky – chetitský jazyk, tocharský jazyk



PRASLOVANČINA AKO INDOEURÓPSKY JAZYK


Praslovančina patrila do skupiny indoeurópskych jazykov. Išlo o spoločný jazyk starých Slovanov v ich pôvodnej vlasti a neskôr na územiach, na ktoré sa dostali po svojej migrácii a osídľovaní karpatsko–dunajskej oblasti (okolo 6. storočia) približne do 8. storočia. Tento jazyk nie je doložený žiadnymi písomnými pamiatkami. Porovnávaním tvarov slov jednotlivých slovanských jazykov sa môžeme dopracovať k podobe praslovanského slova (ležať – legeti, medza – medja,...). Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali, napr. tvrdý jer a mäkký jer. Chýbali v nej hlásky h, f, ale mal navyše polomäkké spoluhlásky c, z atď.


Od 5. do 9. storočia sa praslovančina pod vplyvom rôznych činiteľov (odchod z pravlasti, menšie kontakty medzi jednotlivými kmeňmi po príchode na nové územie,...) nárečovo diferencovala a postupne sa vytvorili tri nárečové oblasti praslovančiny, ktoré sa ďalej rozdrobovali na národné jazyky, ale príbuznosť v jednotlivých skupinách zostala. Národným jazykom Slovákov sa stala tzv. stará slovenčina. Stará slovenčina sa v nasledujúcich storočiach používala ako neoficiálny jazyk.


Delenie slovanských jazykov:


1. východoslovanské jazyky –ruština, bieloruština, ukrajinčina

2. južnoslovanské jazyky – slovinčina, chorvátčina, srbčina, macedónčina, bulharčina, staroslovienčina

3. západoslovanské jazyky – slovenčina, čeština, poľština, horná a dolná lužická srbčina



STAROSLOVIENČINA


Medzi najvýznamnejšie medzníky vo vývine nášho jazyka patrí tzv. veľkomoravské obdobie. Veľká Morava bola prvým štátom Slovanov na území dnešnej Moravy a Slovenska, ktorý vznikol v roku 833 zjednotením moravského a nitrianskeho kniežactva. Vývin Veľkej Moravy sa výrazným spôsobom spája s príchodom Konštantína (Cyrila) a so šírením kresťanstva na našom území (863). A práve Konštantín a Metod priniesli na naše územie aj staroslovienčinu – prvý slovanský spisovný a bohoslužobný jazyk. Staroslovienčina je pôvodom južnoslovanský jazyk, ktorého základom bolo nárečie macedónskych Slovanov z okolia Solúna (dnešné Thessaloniki). Nebola používaná bežným obyvateľstvom Veľkej Moravy, ale bola zrozumiteľná, preto sa používala ako jazyk náboženských obradov, vzdelancov a oficiálnych štátnych dokumentov. V ľudovom prostredí sa najmä pri rôznych slávnostiach (vynášanie Moreny) rozvíjala stará slovenčina a v prostredí kniežat, veľmožov a kňazov sa rozvíjala kultivovaná podoba slovenčiny, na ktorú vplývali latinčina a stará nemčina počas príchodu kresťanskej misie z Bavorska.

Staroslovienčina sa v uvedenom období zapisovala hlaholikou –prvé písmo Slovanov, zostavil ho Konštantín z malých písmen gréckej abecedy (neskôr žiaci Konštantína a Metoda toto písmo zjednodušili a nazvali ho po svojom učiteľovi cyrilikou. Jej základom sa stali veľké písmená gréckej abecedy. V upravenej podobe sa používa aj dnes v ruštine a bulharčine).

Počas využívania staroslovienčiny na území Veľkej Moravy začali do nej prenikať západoslovanské prvky a neskôr ju ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používala ako liturgický a literárny jazyk. Prvky staroslovienčiny sa zachovali dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás používajú gréckokatolícki a pravoslávni veriaci.



11. – 15. STOROČIE


Po zániku Veľkej Moravy sa na území Slovenska naďalej rozvíjal domáci kultúrny jazyk – stará slovenčina.V uvedenom období v ňom ale prebehlo niekoľko vývojových zmien:


- zánik alebo náhrada (vokalizácia) jerov – počítajúc od konca slova v nepárnych slabikách jery zanikli úplne a v párnych sa zmenili – mäkký jer na e, tvrdý jer na o alebo a

- zanikli nosovky – nahradili ich samohlásky ä (alebo e, a) a u

- zmena g na h – gora – hora, noga – noha

- zánik duálu (dvojného čísla), ktorý sa používal pre veci vyskytujúce sa vo dvojici (oči, uši, ruky), jeho funkciu prevzal plurál

- zánik gramatickej morfémy jest, sú pri slovesách v 3. osobe minulého času, za staršie (on) prosit jest, (oni) prosili sú je dnes len (on) prosil, (oni) prosili


Slovenský jazyk nebol oficiálnym štátnym ani cirkevným jazykom, ani normovaným jazykom literatúry, no zato bol nositeľom slovenskej národnej kultúry.

Cirkevným, kultúrnym a administratívnym jazykom na území Slovenska (ako súčasti Uhorského kráľovstva), ako aj v cele Európe bola latinčina. Používanie slovenčiny bolo povolené pri čítaní právnych listín i pri náboženských obradoch, kde sa latinský text prečítal aj v domácom jazyku. V písomnom styku sa na našom území používala maďarčina a nemčina.

 

Po vzniku Karlovej univerzity v Prahe (1348) začali silnieť kontakty slovenčiny s češtinou, pretože v Prahe študovali mnohí vzdelanci zo Slovenska. Ďalšie kontakty nastali v období husitských výprav na Slovensko (15.stor.) a v období rozvoja miest, kedy sa objavila potreba zaznamenávať prejavy slovenských mešťanov pri právnych, obchodných a iných stretnutiach. Do češtiny postupne pribúdali slovenské prvky (slovakizmy) a formuje sa slovakizovaná čeština.


 

16. – 18. STOROČIE


V písomnom styku sa na našom území naďalej používala latinčina a čeština. Používanie češtiny sa spájalo so šírením protestantizmu v 16. storočí. V tomto období išlo o tzv. biblickú, resp. kralickú češtinu – bol to jazyk vychádzajúci z českého prekladu Biblie (tzv. Kralická biblia), ktorú používali evanjelici.

Domáce obyvateľstvo hovorilo domácim slovenským jazykom – nárečiami,ktoré mali od 15. storočia ustálenú podobu. Zároveň sa rozvíja kultúrna podoba slovenčiny, ktorou hovorili vzdelané vrstvy obyvateľstva – išlo o kultúrnu západoslovenčinu, stredoslovenčinu a východoslovenčinu.

Uvedené obdobie sa spája aj s prvými pokusmi o uzákonenie spisovnej slovenčiny:


Romuald Hadbavný – kamaldulský mních z Červeného Kláštora. Zohral dôležitú úlohu pri preklade Biblie do kultúrnej slovenčiny a pri zostavení latinsko – slovenského slovníka (tzv. Kamaldulský slovník), v ktorom načrtol aj gramatiku a pravopis domáceho jazyka.


Jozef Ignác Bajza – osvietenský kazateľ, jazykovedec, básnik, románopisec. Ako prvý sa pokúsil uzákoniť spisovný jazyk, ale sa mu to nepodarilo. Išlo o kultivovaný domáci jazyk s prvkami češtiny /bohemizovaná čeština/,v ktorom vydal aj svoj román René mláďenca príhodi a skusenosťi. Jeho pravopisu a gramatike chýbala pevnejšia a odôvodnenejšia kodifikácia (nevydal žiadnu pravopisnú príručku).



BERNOLÁKOVSKÉ OBDOBIE – 1787 – 1852


V roku 1787 Anton Bernolák vydal prvú kodifikovanú príručku spisovnej slovenčiny – Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách s prílohou Ortographia). Gramatiku opísal v diele Grammatica Slavica (Slovenská gramatika).


Základné pravidlá bernolákovčiny:


1. Vychádzala z kultúrnej západoslovenčiny z oblasti Trnavy

2. Fonetický pravopis – „píš, ako počuješ“

3. Nerozlišovalo sa i/y, í/ý - piľní

4. Nemala dvojhlásky

5. Mala ď, ť, ň, ľ – Ťelo, Oňi

6. Podstatné mená a výrazy, ktoré sa spájajú s osobami, sa písali veľkým začiatočným písmenom – Hospodár, Sláwa

7. Predložky s a z sa písali podľa výslovnosti – s Kaplnki, z Adamom

8. Hláska j sa písala ako g – domagší

9. Obsahovala skupinu šč – ešče, púščať

10. Hláska v sa písala ako w - Slowár


A. Bernolák odstránil niektoré tradičné bohemizmy, pôvodne české slová, slová, ktoré pokladal za neslovenské alebo vulgárne, nahradil slovenskými slovami (Gasno – Ďasno, Bochen – Peceň). Tvoril aj nové slová – Bláznomluvec, Celosrdečnosť.


V spisovnej bernolákovčine vydal svoje diela J. Fándly a bernolákovčinu používal aj J. Hollý. Bernolákovčina nikdy nebola prijatá ako celonárodný slovenský jazyk. Ostala spisovným jazykom len pre katolíkov.



ŠTÚROVSKÉ OBDOBIE – 1843 – 1852


Ľudovít Štúruzákonil nový spisovný jazyk v roku 1843 na fare v Hlbokom spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom. Základnou kodifikačnou príručkou sa stala Nauka reči slovenskej.Zavedenie spisovnej slovenčiny odôvodnil aj v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.


Základné pravidlá štúrovského pravopisu:


  1. Vychádzal z kultúrnej stredoslovenčiny

  2. Fonetický pravopis – „píš, ako počuješ“

  3. Pri zapisovaní v, j, g sa prestali používať písmená w, g, gˇ

  4. Dôsledné označovanie mäkkosti – ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi

  5. Neprítomnosť hlások ľ, ä, é, ó, iu

  6. Dvojhlásky sa zapisovali kombináciou ja, je, uo

  7. Stále sa nepoužívalo y/ý

  8. V G. pl. m. r. sa hláska v píše ako u – králou, sluhou

  9. Nemá iu, namiesto toho používa ú – božú, znameňú


Napriek námietkam proti Štúrovej spisovnej slovenčine (M. M. Hodža, J. Kollár, M. Hattala) sa začala spisovná slovenčina spontánne používať, aj keď v otázke spisovného jazyka vládol výrazný chaos (čeština u evanjelikov, bernolákovčina, štúrovská slovenčina so snahou o opravu – Hurban, Hodža, Hattala). O úspech štúrovčiny sa ale postarala literárna tvorba štúrovcov.



REFORMNÉ OBDOBIE – 1852 – 1863


Rok 1851 znamená vo vývoji slovenského jazyka začiatok reformného obdobia. V Bratislave sa uskutočnilo stretnutie katolíckych a evanjelických vzdelancov (Ľ. Štúr, M. M. Hodža. J. M. Hurban, M. Hattala, J. Palárik), ktorého výsledkom bola dohoda o reforme štúrovčiny. Hodžovsko-hattalovská reforma priniesla zmeny, ktoré sú zachytené v Krátkej mluvnici slovenskej.


Zmeny v štúrovčine po reforme:


  1. Zavedenie y/ý

  2. Zavedenie samohlásky ä

  3. Zavedenie dvojhlások ia, ie, ô namiesto ja, je, uo

  4. Zavedenie mäkkej spoluhlásky ľ

  5. Mäkkosť pri spoluhláskach ď, ť, ň, ľ pred i, í, ie, ia, iu sa prestala vyznačovať


Uvedená reformovaná štúrovčina sa s menšími zmenami používa dodnes.



MATIČNÉ OBDOBIE – 1863 – 1875


Významný dokument slovenského národa z roku 1861 – Memorandum národa slovenského– obsahoval aj požiadavku zaviesť slovenčinu do škôl. Viedenská vláda povolila používanie slovenčiny v niektorých katolíckych školách a povolila vytvorenie národnej inštitúcie, ktorá bude toto povolenie uskutočňovať. V roku 1863 vznikla Matica slovenská a tri slovenské gymnáziá (Revúca, Kláštor pod Znievom, Martin). Existovali len do roku 1875, kedy ich maďarské úrady zatvorili.



MARTINSKÉ OBDOBIE – 1875 – 1918


Po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií ostal Turčiansky sv. Martin naďalej centrom rôznych aktivít slovenských národovcov. V Turčianskom sv. Martine pracovali rôzne spolky, redakcie novín a časopisov (Slovenské pohľady, Národné noviny), pôsobili tu významné osobnosti (J. Škultéty, S. H. Vajanský, K. Kuzmány). Vytvárala sa tu postupne reč, ktorú označujeme termínom martinský úzus. Jej novú gramatiku spracoval v roku 1902 S. Czambel v diele Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Martinský úzus sa tak stal normou spisovnej slovenčiny.



OBDOBIE ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY – 1918 – 1939


Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa slovenčina stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20. rokoch silneli snahy politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyvrcholili v 30. rokoch. Vtedy v duchu teórie čechoslovakizmu vyšli aj prvé Pravidlá slovenského pravopisu (1931). Vypracovali ich jazykovedci pod vedením českého jazykovedca Václava Vážneho. Mnohí slovenskí jazykovedci s uvedenými pravidlami nesúhlasili. V roku 1932 založili časopis Slovenská reč. Ich snahou bolo „očistiť“ spisovnú slovenčinu od cudzích vplyvov. Táto snaha bola nazvaná jazykový purizmus.



SÚČASNÁ SPISOVNÁ SLOVENČINA – 40. roky – dodnes


Nové Pravidlá slovenského pravopisu vyšli zásluhou Henricha Barteka v roku 1940. V roku 1943 vznikol v Bratislave Jazykovedný ústav, ktorý pracuje dodnes pod názvom Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV. Od roku 1953 do roku 1971 vyšli v 11 vydaniach ďalšie Pravidlá slovenského pravopisu. Vznikli pod vedením Štefana Peciara a priniesli niektoré radikálne zmeny.


Zmeny v slovenskom pravopise po reforme:


  1. Jednotné písanie –li po l-ových príčastiach (muži/ženy pracovali)

  2. Písanie predpôn s-, z- podľa výslovnosti

  3. Predložka z, zo sa spája len s genitívom, predložka s, so len s inštrumentálom


Vývoj spisovnej slovenčiny pokračoval a prispeli k nemu aj viaceré časopisy – Slovenská reč, Jazykovedný časopis, Kultúra slova. Významnú úlohu zohrala aj relácia Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu.

Po roku 1968 (federatívne usporiadanie, oficiálny názov štátu sa upravil na Československú socialistickú republiku) sa v jazyku vytvorila situácia – česko–slovenská dvojjazykovosť, ktorá znamenala zrovnoprávnenie slovenčiny a češtiny, čo podporilo upevnenie tzv. pasívneho bilingvizmu. Každý účastník komunikácie (Čech aj Slovák) rozprával vlastným jazykom, ale navzájom si rozumeli.

V roku 1966 vyšla Morfológia slovenského jazyka, ktorú vypracovali jazykovedci pod vedením Jozefa Ružičku. Jej vydaním zavŕšili proces ustálenia morfologickej stavby súčasnej spisovnej slovenčiny.

V roku 1984 Ábel Kráľ vydal Pravidlá slovenskej výslovnosti, ktoré považujeme za prvú oficiálnu príručku spisovnej výslovnosti slovenčiny. Znamenala ustálenie hláskovej stavby súčasnej spisovnej slovenčiny.


Zásadné zmeny vo vývine jazyka nastali po roku 1989 (Nežná revolúcia) a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993). V roku 1991 boli vydané nové Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré priniesli viaceré zásadné zmeny v pravopise.


Niektoré zmeny v pravopise po roku 1991:


  1. Zjednodušilo sa písanie veľkých písmen

  2. Príslovky, častice a citoslovcia sa môžu písať osobitne aj dovedna, uprednostňuje sa ale písanie dovedna

  3. Zmeny nastali v pravidle o rytmickom krátení

  4. Zjednodušilo sa písanie čiarky pred priraďovacími spojkami a, i, aj , ani, alebo, či


Po roku 1993 nastala v Slovenskej republike nová jazyková situácia, ktorá predovšetkým znamenala odstránenie česko-slovenskej dvojjazykovosti z verejnej komunikácie a rozšírenie možností spisovnej slovenčiny. V roku 1995 bol prijatý Zákon o štátnom jazyku, ktorý upravuje používanie spisovného jazyka vo verejnom styku.



Otázky:

  1. Vysvetlite význam praslovančiny vo vývine spisovnej slovenčiny.

  2. Vysvetlite význam staroslovienčiny vo vývine spisovnej slovenčiny.

  3. Vysvetlite udalosti, fakty, mená a roky, viažuce sa k etapám vývinu spisovnej slovenčiny:

a, hodžovsko-hattalovská reforma

b, jazykový purizmus

c, 1953

d, 1843

e, čechoslovakizmus

f, 1918

g, 863

h, 1787

  1. Vysvetlite rozdiely v Bernolákovom, Štúrovom a Hattalovom pravopise.



Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. 2. vyd. 2002. Enigma Nitra. ISBN 80-85471-95-7

HINCOVÁ, K., HÚSKOVÁ, A.: Slovenský jazyk pre 1. – 4. ročník stredných škôl, 1. vyd. 2008. SPN Bratislava, ISBN 978-80-10-01557-3

MATURUJEM ZO SLOVENĆINY. 1. vyd. 2000. SPN Bratislava. ISBN 80-08-03154-9

OLOŠTIAK, M., GIANTISOVÁ – OLOŠTIAKOVÁ, L.: Krok za krokom k maturite - Slovenský jazyk. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-066-7

SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom k maturite – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 2006. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6