Náboženské vojny v EurópeV prvej pol. 16. stor. sa reformačné hnutie rýchlo rozšírilo po celej Európe. Oslabenie katolíckej cirkvi sa snažila odvrátiť protireformácia na čele s pápežom, habsburskými panovníkmi v Nemecku a Španielsku a jezuitským rádom. Náboženská otázka sa stala otázkou moci. Rozdielnosť názorov v zásadných náboženských otázkach, otvorená nevraživosť až nenávisť, netolerantnosť a fanatizmus viedli vo viacerých európskych krajinách k veľkým ozbrojeným konfliktom medzi stúpencami reformačného hnutia (protestantmi) a katolíkmi.Vo Francúzsku sa rozšírilo najmä učenie Jána Kalvína. Centrom protestantov - hugenotov sa stalo mesto a pevnosť La RocheUe. Kráľ Karol IX. a jeho vplyvná matka Katarína Medícejská boli hlavnou oporou katolíckej cirkvi. Kruté náboženské vojny vo Francúzsku trvali vyše tridsať rokov (1562-1598) a vyžiadali si 30 000 ľudských životov. Ich vyvrcholením sa stala bartolomejská noc v Paríži. Náboženské vojny ukončil až nástup Henricha Navarrského na francúzsky trón. Jeho Nantský edikt z roku 1598 umožnil slobodu vierovyznania vo Francúzsku.Nizozemské provincie (dnešné krajiny Beneluxu) patrili v 16. stor. Španielsku. Boli najvyspelejším územím nielen Španielskeho kráľovstva, ale aj celej Európy. V Nizozemsku sa ujali myšlienky reformácie a navyše sa spojili s úsilím oslobodiť sa spod cudzej nadvlády Španielsky kráľ Filip II., fanatický stúpenec katolicizmu, poslal krutého vojvodu z Älby, aby potlačil národnooslobodzovacie hnutie a reformáciu Nizozemcov. Vojvoda s veľkou žoldnierskou armádou zriadil inkvizičné súdy, ktoré na smrť odsúdili tisíce nizozemských vlastencov a protestantov, vrátane vedúcich osobností. Národnooslodzovad boj lesných a morských gézov (žobrákov) však nedokázali potlačiť. Neskôr sa na čelo odboja postavili severné provincie, ktoré v roku 1579 vytvorili Utrechtskú úniu a odmietli Filipa II. ako kráľa. Na čele s Viliamom Oranžským bojovali za svoju nezávislosť. Severné provincie (najsilnejšia Holland) si vydobyli nezávislosť od Španielov, nastolili náboženskú slobodu a začali sa uberať cestou kapitalistického vývoja. Stali sa azylom pre protestantských emigrantov z celej Európy a v 17. stor. najvyspelejšou európskou krajinou. Južné provincie (Belgicko) zostali pod habsburskou nadvládou. Tak sa Nizozemsko definitívne rozdelilo.Prvým celoeurópskym ozbrojeným konfliktom sa stala tridsaťročná vojna (1618-1648). Proti plánom Habsburgovcov na hegemóniu v Európe vystúpilo Francúzsko, Anglicko, Nizozemsko, škandinávske štáty, ale aj protestantská stavovská opozícia v Uhorsku, Nemecku a v Čechách. České a uhorské stavy chceli obnoviť samostatnosť českého a uhorského štátu, ktorú im Habsburgovci vzali. Vojna prebiehala v piatich fázach. Začala sa povstaním českých stavov po druhej pražskej defenestrácii (1618). Vzbúrenci vytvorili vlastnú vládu - direktórium a za českého kráľa zvolili Fridricha Falckého, vodcu Protestantskej únie v Nemecku. Spoliehali sa na jeho vojenskú pomoc. No v rozhodujúcej bitke na Bielej hore (1620) Habsburgovci zvíťazili, kráľ ušiel a povstalcov kruto potrestali.V prvých štyroch fázach vojny bola prevaha na strane Habsburgovcov, najmä zásluhou ich nadaného vojvodcu Albrechta z Valdštejna Po jeho zavraždení a po vstupe Francúzska do vojny sa situácia zmenila. Habsburgovci po ničivých bojoch vojnu prehrali. Vestfálskym mierom (1648) najviac územia získali Francúzi a Švédi. Švajčiarsko a Nizozemsko získali nezávislosť, ale Čechy a Uhorsko zostali začlenené do habsburskej ríše. Vojna najviac postihla Nemecko a české krajiny, ktoré stratili až tretinu obyvateľstva. Habsburgovci na svojom území obnovili centralistickú absolutistickú vládu i náboženskú neslobodu, čo viedlo k ďalším konfliktom. Tridsaťročná vojna prehĺbila politické, ale najmä hospodárske rozdiely medzi západnou, strednou a východnou Európou.