Slovenské dobroloľnícke výpravyMaďari vo svojom úsílí o národnú samostatnosť urobili tragickú chybu, keď odmietali rovnaké právo na sebaurčenie ostatným národom v Uhorsku. Chorváti, Srbi, Rumuni i Slováci sa preto rozhodli bojovať za svoje práva po boku Viedne. Viedeň sa po porážke pražského júnového povstania cítila už dosť silná na potlačenie uhorských snáh o samostatnosť. Slovanské národy Uhorska dúfali, že za vojenskú podporu Viedne získajú národnostné ústupky.Prípravy na slovenské ozbrojené vystúpenie proti Maďarom sa konali vo Viedni, kde sa 16. septembra 1848 vytvoril najvyšší vojenský a revolučný orgán slovenského národného hnutia - Slovenská národná rada. Jej členmi bolí L. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Napriek ťažkým podmienkam, predovšetkým nedostatku financií na zaobstaranie výzbroje, sa slovenskej politickej reprezentácii podarilo zorganizovať tri dobrovoľnícke výpravy.Vojenské akcie sa začali na jeseň, keď dobrovoľníci zoskupení vo Viedni prešli na západné Slovensko. 19. septembra 1848 na Myjave vyhlásila Slovenská národná rada odtrhnutie Slovenska od Uhorska a súčasne vyzvala slovenský ľud na celonárodné povstanie. SNR prevzala politickú moc a vyzvala obyvateľstvo, aby neplatilo vrchností dane ani nedávalo nováčikov do maďarskej armády. Napriek tomu, že roľníci, ktorí sa pridávali k dobrovoľníkom, neboli na boj vycvičení a nemalí ani potrebnú výzbroj, boli úspešní v bitke pri Brezovej pod Bradlom. V októbri zbor ustúpil na Moravu a neskôr bol rozpustený. Prvé ozbrojené vystúpenie demonštrovalo odhodlanie národa bojovať za svoje národné práva aj so zbraňou v ruke.Druhá ozbrojená výprava (zimná) sa uskutočnila v úzkej spolupráci s rakúskym vojenským velením. Novým rakúskym cisárom sa stal František Jozef I. Útok sa viedol v dvoch prúdoch. Jeden, za účasti Hurbana a Štúra, pokračoval zo severu k Žiline a bojoval pri Budatíne. Potom prešiel k Prešovu a Košiciam a pod velením rakúskych dôstojníkov Bloudka a Zacha cez Rajec a Prievidzu do Turca. Druhý prúd operoval na západnom Slovensku pod vedením Hodžu a rakúskeho dôstojníka Janečka. Obsadili okolie Myjavy a časť juhozápadného Slovenska, kde v mestách prebrali správu v miestnych úradoch.Na jar 1849 sa mladý cisár uchýlil z nepokojnej Viedne do Olomouca Slovenskí politici mu predložili prosbopis, v ktorom žiadali vyčlenenie Slovenska z Uhorska a jeho včlenenie do habsburskej ríše ako osobitné veľkokniežatstvo s vlastným snemom a slovenským úradným jazykom. Hmlisté nádeje štúrovcov definitívne pochovala nová ústava, ktorá rešpektovala celistvosť Uhorska, aj keď so zásadou jazykovej a národnej rovnoprávnosti.Keď uhorský politik Lajos Kossuth v Debrecíne formálne pozbavil cisára trónu, z podnetu Francisciho a Daxnera sa zorganizovala tretia (letná) slovenská výprava pod velením rakúskeho dôstojníka Lewartowského. Rakúske vojská za pomoci vojsk ruského cára nakoniec porazili maďarských povstalcov v bitke pri Világoší v auguste 1849. Slovenské požiadavky zostali nepovšimnuté a slovenská výprava bola za účasti najvyšších predstaviteľov oficiálne rozpustená. Cisársky dvor po svojom víťazstve nad Maďarmi už nebol ochotný robiť nijaké ústupky národom žijúcim v ríši. Namiesto autonomistického usporiadania sa usiloval vytvoriť centralistický štát.Hoci slovenské národné požiadavky sa nepodarilo presadiť, mali všetky akcie slovenských politikov veľký význam. Slováci prvý raz vytvorili ucelený politický program a za jeho uskutočnenie aj bojovali. Hoci nezískali samostatnosť, slovenčina sa mohla vyučovať v nižších školách a v slovenských obciach používať v úradnom styku. Monarchia zostala celistvá. Veľkým výdobytkom revolúcie bolo definitívne zrušenie poddanstva.