Vzostup a pád ctižiadostiVeľká francúzska revolúcia vyniesla na politické výslnie mladého generála, ktorý by sa za iných okolností nikdy nemohol stať tým, čím sa stal. Po páde ja-kobínov bol na čas v nemílosti, ale jeho politické kontakty a potreby armády mu umožnili rýchly vzostup. Napoleon Bonaparte bol veľmi nadaný vojvodca i politik, nesmieme ctižiadostivý a túžiaci po moci a sláve.V službách Direktória vybojoval pre Francúzsko víťazstvo nad Rakúšanmi v Taliansku (1796). Vojenskou výpravou do Egypta (1798) chcel ohroziť hospodárske prenikanie Angličanov do Indie. Hoci sa výprava nevydarila, zrodil sa záujem o egyptológiu, ktorý vyvolali francúzski vedci sprevádzajúci Napoleona.Po návrate z Egypta sa stal „malý veľký muž" jedným z členov vlády „troch konzulov" a vzápätí prvým konzulom. S pomocou armády uskutočnil štátny prevrat (1799), ktorým sa začala jeho 15-ročná vláda. Po ľudovom plebiscite (3 mil. hlasov proti 1,5 mil.) vládol 30-ročný diktátor vo funkcii doživotného konzula.V roku 1804 sa v parížskom chráme Notre Dame za prítomnosti pápeža sám korunoval za cisára a svoju manželku Jozefinu za cisárovnú Francúzska.Obdobie mieru využil Napoleon na upevnenie postavenia Francúzska. Privilégiá šľachty neobnovil a cirkev podriadil štátu. Vyznamenania a pocty udeľoval tým, ktorí sa zaslúžilí o štát. Tým vzbudil vo Francúzoch pocit národnej hrdosti. Položil základy modernej školskej sústavy a zostavil Občiansky zákonník. Vo vláde sa obklopil odborníkmi a prostredníctvom cenzúry a polície ovládal celú krajinu. Založením Francúzskej banky a vytvorením franku položil základy rozvoja hospodárstva a menovej stability. Jeho ctižiadosť však siahala ďalej. Chcel kontrolovať celú Európu a podmaniť si hlavného rivala Anglicko. Preto začal viesť dobyvačné vojny. Jednou z najúspešnejších bola „bitka troch cisárov" v roku 1805 pri Slavkove, v ktorej porazil rakúskeho a ruského panovníka. Na bojisku padlo 27 tisíc vojakov. Mierom podpísaným v Bratislave Napoleon prispel k rozpadu Svätej ríše rímskej národa nemeckého a postupne začal obklopovať Francúzsko štátmi, kde vládli jeho príbuzní. Všade rušil feudálne privilégiá, ale výhody mali Francúzi.V tom istom roku pri myse Trafalgar utrpelo francúzske loďstvo zdrvujúcu porážku od Angličanov, ktorým velil admirál Nelson. Kedze nádeje zničiť Anglicko vojensky padli, Napoleon sa rozhodol pre kontinentálnu blokádu. Niektoré štáty, najmä Rusko, ju nedodržiavali, preto so 600-tisícovou armádou roku 1812 zaútočil na Rusko. Ruský generál Kutuzov sa vyhýbal priamemu boju s Francúzmi a ustúpil až za Moskvu. Vo vypálenom meste nemohli napoleonské vojská prečkať krutú ruskú zimu, preto sa museli vrátiť. Po nesmiernych útrapách sa do Francúzska vrátilo asi 20 tisíc vojakov. V „bitke národov" pri Lipsku (1813) Rakúšania, Prusi, Rusi a Švédi na hlavu porazili Napoleonove vojská. Na bojisku zahynulo 125 tisíc vojakov. Napoleon sa musel vzdať trónu a odísť do vyhnanstva na ostrov Elba.Na francúzsky trón sa vrátili Bourbonovci. Avšak prívrženci kráľa Ľudovíta XVIII. chceli vrátiť staré predrevolučné pomery. Nespokojnosť s jeho vládou narastala, čo Napoleon využil pre svoj návrat k moci na „sto dní". Prusko-anglické vojská ho však v bitke pri Waterloo v roku 1815 definitívne porazili. Angličania držali Napoleona pod dozorom na Ostrove sv. Heleny, ďaleko od Európy, kde aj zomrel. Obdobie Napoleonovej vlády zmenilo Francúzsko tak, že sa už nikdy nevrátilo k predrevolučným pomerom. Napoleonské vojny pomohli ľuďom uvedomiť si pojmy ako vlasť, národ, sloboda i rovnosť. Nastal čas revolučných zmien, ktoré čoskoro zachvátili celú Európu.