Zdroje európskej právnej kultúry 1. Grécka múdrosť: Staroveký Gréci sa učili, ako dobre žiť a ako dobro činiť a do medziľudských vzťahov vnášali svetlo rozumu a umiernenosť srdca. Zanechali nám myšlienku občianskeho štátu – polis, myšlienku demokracie, učenie o rôznych formách vlády i predstavu o ideálnom štáte. Boli presvedčení, že šťastné sú len tie štáty, v ktorých sa zachovávajú zákony, spravodlivosť a slušnosť. Najvplyvnejšie bolo predovšetkým klasické obdobie antickej filozofie – Sokrates, Platón, Aristoteles) 2. Kresťanská mravnosť: kresťanské hodnoty sú základom európskeho právneho systému. Kresťanstvo od Nového zákona hlása miernosť, toleranciu pochopenie (Starý zákon bol tvrdší – napr. oko za oko, zub za zub). Neskôr cirkevní otcovia (pater – otec) najmä Aurélius Augustínus, zdôrazňovali slobodu ľudského srdca a svedomia, čím predznamenali vznik ľudských práv. Postupne sa formovala cirkev a s ňou aj cirkevné zákony označované ako kanonické právo. 3. Rímsko právna vzdelanosť: Rimania vytvorili právo v dnešnom zmysle slova. Pozorovali, ako sa utvárajú vzťahy medzi občanmi, medzi občanmi a štátom, zovšeobecňovali ich a vytvárali abstraktné vzory riešenia situácii a konfliktov. Takto formovali princípy práva, právne pojmy, pravidlá a vzťahy, čím vytvorili samostatnú vedu o práve – jurisprudenciu.   Vývoj rímskeho práva: Rímske právo sa neskôr rozvíjalo vo východorímskej ríši. Cisár Justinián dal zozbierať texty rímskeho práva, a tak jeho zásluhou vznikla zbierka, ktorá v stredoveku dostala názov – Corpus iuris civilis – známa ako Justiniánov kódex (zbierka občianskeho práva). Aj v stredoveku sa používalo rímske právo a katolícka cirkev napriek tomu, že si vytvárala vlastné cirkevné – kanonické právo (Corpus iuris canonici), uznávala aj rímske právo a riadila sa nim. V stredoveku vznikli aj slávne právnické školy – univerzity, z kt. právnym učením vynikala Univerzita v Bologni. Na univerzite sa učitelia a študenti snažili vniknúť do textu rímskeho práva, ktorý dopĺňali učenými poznámkami, písali ich na okraj => glosy (glosátori). Po nich   komentátori (postglosátori) - písali svoje stanoviská k právnym problémom, čiže spojenie práva s praxou (známy napr. Bartolus de Saxoferrato (r. 1314-1357)).  V novoveku sa tiež uplatňovali zásady rímskeho práva ako všeobecne platné právo – ius commune, ktorého sa bolo možné dovolať pred každým súdom, ak domáce právne úpravy chýbali. Veľké zmeny do chápania práva vniesli osvietenci, takže v súčasnosti európsky typ práv. kultúry charakterizuje písané právo. Tvoria ho štátne orgány, ktoré na to oprávňuje ústava štátu. Súdy a iné štátne orgány toto právo iba uvádzajú do života. Sudca je v európskom type pr. kultúry „ústami zákona“, to znamená, že on netvorí právo, ale ho iba aplikuje na konkrétne prípady.