Renesančná filozofia -je spätá najmä s Talianskom 15.-16.st. - predstavuje prechod od stredoveku k novoveku -východiskom je vplyv antickej kultúry ( fr. renaissance – obrodenie, znovuzrodenie) - antischolastická orientácia fil. : kým v stredoveku bol centrálnou kategóriou Boh a svet je len sekundárnym bytím, v renes. nastupuje na prvé miesto príroda, stvorené bytie - samotná kategória Boha nadobúda nové dimenzie – príroda, svet sa rovná Bohu = panteistické chápanie Boha; iní deistické chápanie - pád geocentrického – ptolemaiovského obrazu sveta (vesmír je nekonečný, nemôže mať stred) - úsilie o spojenie fil. s empirickou vedou - typický rys je humanizmus: nové poňatie človeka – už nielen stvorené bytie, zaoberá sa jeho pozemským určením - nové chápanie spoločnosti: ľudia majú usilovať o vytvorenie takého spoločenstva, kt. by napomáhalo ich zmysluplnej existencii   Renesančná prírodná filozofia Mikuláš Kuzánsky (1401 -1464) - vychádza z myšlienky, že základom všetkého je Jedno. Toto Jedno stotožňuje  s bohom, boh je chápaný ako nekonečný, jedinečný počiatok, skrytá podstata všetkého. Boh je vo všetkom, svet je obsiahnutý v bohu. (boh je bytím možnosti); boh teda nie je prírodou, príroda je obsiahnuté v ňom. Vesmír je večné rozvinutie boha, nemá svoj stred, lebo potom by mal svoj obvod, koniec, počiatok... - jeho najvýznamnejšie dielo „O učenej nevedomosti“: je zástancom negatívnej teológie - nemožno božskú plnosť, nekonečnosť a dokonalosť opísať vyjadrovacími prostriedkami; čím viac sa snažíme Boha spoznať, tým viac si uvedomujeme, koľko málo o ňom v skutočnosti vieme   Giordano Bruno (1548-1600) - vyvrcholenie ren.prír.fil. - bol obžalovaný z kacírstva, odsúdený na trest smrti upálením ( „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja počúvam“) - východisko Jedno = Boh, vesmír,príroda-panteizmus - nevzniká, pretože niet iného súcna, z ktorého by vznikalo, nezaniká, pretože niet iného súcna, do kt. by sa zmenilo; je príčinou vzniku bytia (Boh teda nie je tvorcom sveta, boh sa s ním zhoduje) - uznáva oduševnelosť prírody-hmoty, naz. duša sveta, z toho vyvodzoval jej samopohyb a nezávislosť od akýchkoľvek vonkajších činiteľov ( u Aristotela dostáva všetko pohyb zvonka) -kozmológia: v nekonečnom vesmíre niet miesta pre stred. Zem teda nie je stredom, pohybuje sa ako ostatné vesmírne telesá, vesmír je nekonečný a existuje v ňom nekonečné množstvo svetov - človek je nerozlučne spojený s večnou a nekonečnou prírodou. Človek musí konať hrdinské činy a prinášať obete v mene vznešeného cieľa, svoju dôstojnosť získava tým, že je tvorivou bytosťou (približuje sa tak k stvoriteľovi)   - ďalší Bernardino Telesio (1508-1588), Francesco Patrizzi (1529-1597)   Renesančný platonizmus - prvá významná škola talianskej renesančnej filozofie Platónska akadémia (zakladateľ Marcilio Ficino(1433-1499))   Renesančný aristotelizmus - Pietro Pomponazzi (1462-1525)   Renesančná prírodoveda - nebola to prírodoveda v dnešnom zmysle slova. Prelínali sa v nej vedecké poznatky, filozofické špekulácie, paravedecké(alchýmia, astrológia...), okultizmus... - postupne sa vykryštalizovali najmä dve vedné disciplíny: astronómia a medicína - astronómia sa odvracia od geocentrizmu, presadzuje heliocentrizmus (najmä Kopernik, Galileo Galilei, Kepler) - v medicíne A.Vesalius vytváar v tom čase najdokonalejší atlas ľudského tela - rozvíja sa fyziológia, náuka o fungovaní orgánov (M.Servet, W.Harwey) - začína sa formovať aj farmácia (jedným zo zakladateľov Paracelsus)   Renesančná sociálna filozofia 1/problematika človeka a; línia učenecká alebo filologická: pestovala sa v univerzitných kruhoch Erazmus Rotterdamský (1465-1536) - svet, vrátane človeka, bol stvorený dobrý a krásny. Ale potom došlo k narušeniu tohto stavu a musel prísť Kristus, aby obnovil pôvodnú dobrotu. Svet je tu pre radosť a slasť. Človek je ušľachtilou bytosťou a Boh kvôli nemu stvoril svet, jeho pozemská existencia je slobodná – zdôraznenie zodpovednosti - dielo Chvála bláznovstva: znevážil dovtedy nedotknuteľné autority vrátane cirkvi, pápeža i kráľov a za jedinú autoritu vyhlásil kritický rozum b; laická línia myslitelia, u kt. spochybnenie hodnôt minulosti vedie k hľadaniu istôt v sebe samých Michel De Montaigne (1533-1592) - človek, nie je korunou tvorstva a svet nebol stvorený iba pre neho, je súčasťou prírody, má si to uvedomiť a podriadiť sa jej zákonom -  človek usiluje o hľadanie správnej cesty, pravdy, tá je však relatívna   2/problematika štátu a; koncepcie zdôrazňujúce silnú, centralizovanú moc Nicolo Machiavell (1469–1527) - narodil sa  a žil vo Florencii  v období rozdrobenosti Talianska - najvýzn. dielo Vladár: podáva obraz ideálneho panovníka, ktorý by bol schopný zjednotiť Taliansko. Zdôrazňuje potrebu silnej, centralizovanej moci. Dokazuje, že na získanie a udržanie moci sú vhodné všetky prostriedky a vladár nesmie váhať ich použiť (účel svätí prostriedky). Ak chce byť úspešným, musí byť pragmatikom. „...ak ide o spásu vlasti, nesmieme sa zaoberať úvahami o tom, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé, čo je milosrdné a čo je kruté, čo je chvályhodné a čo hanebné, ale musíme zabudnúť na všetko ostatné a konať tak , aby sme zachránili vlasť a jej slobodu“ - záujem je hybnou silou dejín, najmocnejším záujmom je získanie a udržanie majetku (ľudia skôr zabudnú na smrť otca, ako na to, že stratili majetok)   Jean Bodin (1530-1596) - reaguje na spoločenské pomery vo Franc. - zdôrazňuje potrebu zvrchovanosti panovníckej moci, riadiacej sa však zákonmi, neobmedzená moc panovníka siaha až k rodinnému prahu, tam však končí a nastupuje suverenita hlavy rodiny; narušenie vlastníctva môže zapríčiniť zánik štátu - podáva aj topológiu štátov podľa klimatických podmienok: pre mierne pásmo je typický štát rozumu, pretože tieto národy majú zmysel pre spravodlivosť a prejavujú lásku k práci; pre južné národy je vhodná náboženská forma vlády; pre severské, ktoré žijú v drsných podmienkach, treba silný štát   Hugo Grotius (1583-1645) - vychádza z prirodzenosti človeka; ľudia sú spoločenské bytosti, majú zakódovaní inštinkt k pospolitosti, kt. ich vedie k spolunažívaniu. Štát je tak výsledkom prirodzenej potreby koexistovať, bez ohľadu na to, či im prinesie úžitok; štát je výsledkom vzájomného dohovoru ľudí medzi sebou - prirodzené právo – odvodené z ľudskej prirodzenosti (napr. právo na život, elementárne podmienky...) - zdôraznil potrebu existencie medzinárodného práva   b; idealistické koncepcie štátu                Thomas More (1478-1535)                - dielo Utópia - vychádza z pomerov v Anglicku; kritizuje proces vyháňania ľudí z pôdy, ničenie a vyľudňovanie dedín, lebo to má tragické následky: hlad, biedu, tuláctvo, zločinnosť... Príčinou je existencia súkromného vlastníctva - podáva obraz ideálnej spoločnosti, kt. je založená na spoločnom vlastníctve, spravodlivom a rovnom rozdeľovaní spoločného bohatstva („nikto nemá nič a predsa sú všetci bohatí“) - vládne tu všeobecná pracovná povinnosť   Thomas Campanella (1568-1639) - dielo Slnečný štát - neexistuje tu súkromné vlastníctvo, dokonca neexistuje ani monogamný vzťah (majú spoločné manželky, plodenie detí je v kompetencii štátu – „dohľad na to, aby sa zo spojenia mužov a žien rodilo to najlepšie potomstvo“) - všetci pracujú, práca sa delí na telesnú a duševnú - duševnou sú poverení vedci a kňazi - na čele štátu stojí najvyšší vládca, kňaz, naz. Slnko alebo Metafyzik (konečné rozhodnutie je na ňom) - pomáhajú mu traja spoluvladári – Moc, Múdrosť a Láska, ktorí majú na starosti jednotlivé oblasti života v štáte