Existencializmus   - je myšlienkový smer, ktorý sa objavuje v 1. polovici 20.storočia - je reakciu na negatívne situácie, ktoré ovplyvnili ľudstvo (vojny, kríza, otras tradičných istôt....) - následkom toho sú pocity beznádeje, strachu, uvedomenie si vlastnej existencie a konečnosti - existencializmus poukazuje, ako sa ľudia chovajú v hraničných situáciách, ako ich obmedzuje vidina vlastnej konečnosti, ale zároveň zdôrazňujú nutnosť aktivity jedinca a vyrovnanie sa so všetkými negatívami => jedine tak môžeme prežiť plnohodnotný život   Filozofia existencie v Nemecku - filozofia existencie sa v Nemecku rozvíja v medzivojnovom období. V centre pozornosti je človek, jeho existencia. Podstatu ľudského bytia sa snažia pochopiť bezprostredne, nielen zvonku nazerať na ľudské osudy. Hlavnými témami ich učení sú obavy človeka, osamelosť v spoločnosti, protest proti spoločenskej kríze uvedeného obdobia, protest proti odcudzovaniu človeka. Väčšinou ich názory sú pesimistické.   Karl Jaspers - svoje učenie nenazýva filozofiou, ale filozofovaním. Tvrdí, že kladenie otázok je viac ako hotové odpovede. Zaoberá sa otázkou bytia, ktoré je podľa neho to, v čom sa nachádzame, je to „obklopujúce“, horizont, ku ktorému sa môžeme približovať, ale ktorý sa nám zakaždým posunie. Bytie tak zostáva stále neuzavreté. Kým pre všetky súcna je príznačné bytie, len pre človeka je typická existencia - existencia - to, čím sa stávame na základe slobody, rozhodovania, voľby, činu. Existencia nám nie je daná, je to postupné sebautváranie človeka. Človek, ktorý utvára sám seba, je vždy viac než to, čo o sebe objektívne a vedecky vie. Sebautváranie človeka ovplyvňujú predovšetkým dva faktory: hraničná situácia a komunikácia. V komunikácii sa existencia najviac realizuje v kontakte s ostatnými ľuďmi. Existencia sa utvára najmä v hraničných situáciách (obavy zo smrti, choroba, strata niekoho), človek v nich môže zlyhávať a tak zisťuje, že s bežnou rutinou ich nedokáže zvládnuť. Hraničné krízové situácie mu však môže pomôcť nájsť cestu k pravej existencii a k svojej autenticite, t.j. aby bol sám sebou, pochopil, kto je...   Martin Heidegger   - svoju filozofiu nazval fundamentálnou ontológiou. Podľa Heideggera bytie je to, čo je všetkým druhom súcna spoločné: jednoducho sú. Dôležitý je však  zmysel bytia. Na zmysel bytia sa môžeme pýtať len prostredníctvom takého súcna, ktoré vie o svojom bytí, o svojej existencii. Na zmysel bytia sa môžeme pýtať len človeka, lebo ten si uvedomuje svoju existenciu. Teda zmysel bytia má len človek. - Heidegger používa na označenie existencie človeka pojem  Dasein - pobyt človeka Poznávať svoje vlastné bytie znamená existovať. Ľudské bytie je existencia, kým všetky ostatné veci iba jednoducho sú. Človek je do sveta akoby vrhnutý a je ovplyvnený miestom, časom, dobou, pohlavím... Toto človek nemôže ovplyvniť. Človek ako jediný si uvedomuje, že je konečný, že má málo času, že je časom obmedzený, uvedomuje si svoju konečnosť, to, že od narodenia v podstate umiera . Z toho všetkého sa objavujú pocity zbytočnosti, strachu, človek svoj život prežíva pasívne – neautenticky. Na označenie takéhoto života používa pojem Man – neosobné bytie. Človek sa však má zbaviť týchto pocitov, lebo len vtedy dokáže prežiť svoj život plnohodnotne, aktívne – autenticky.   Francúzsky existencializmus -vo Francúzsku sa existencializmus najviac rozvinul v 50. - 60. rokoch 20. storočia. V Paríži boli známe existencialistické kaviarne a kluby ako strediská stúpencov tejto filozofie a zároveň vyznavačov určitého spôsobu života. - existencializmus vo Francúzsku znamenal určitý životný postoj. Mnohí francúzski existencialisti boli významnými spisovateľmi a výrazne ovplyvnili francúzsku literárnu a umeleckú scénu (Sartre, Camus, Marcel, Simone de Beauvoir, Maurice Merleau-Ponty).   Jean Paul Sartre - v roku 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru. Ovplyvnila ho fenomenológia a Heidegger. - v diele Bytie a ničota hovorí, že človek môže prežiť svoj život dvojakým spôsobom, buď ho prežije v „špatnej viere“ - v sebaklame alebo autenticky. - sebaklam predstavuje vieru v nedostatok slobody. Väčšina ľudí si myslí, že zákony alebo spôsoby správania sú spoločnosti vopred dané, boli vytvorení Bohom alebo vyplývajú z ľudskej podstaty. Sartre však vyhlásil, že Boh nie je a nič takého ako ľudská podstata neexistuje. Preto má človek úplnú slobodu voliť si vlastné hodnoty a spôsob života. Myslieť si niečo iné, znamená žiť v sebaklame. - v eseji Existencializmus je humanizmus vyslovil myšlienku, že existencia predchádza esenciu (podstatu). Toto Sartrovo tvrdenie možno vysvetliť na príklade noža. Keď ideme zhotoviť nôž na papier, máme vopred predstavu, z čoho ho zhotovíme a ako bude vyzerať - tu teda podstata predchádza existenciu. Ľudia obvykle takto uvažujú o Bohu, stvoril nás a preto vieme, kto sme. Sartre existenciu Boha však popiera, a ak teda Boh neexistuje, nemohol nás ani stvoriť a teda my najskôr sme (existujeme) a počas našej existencie utvárame svoju podstatu. Podstata človeka ja tak hotová až v momente smrti. - ľudia sú absolútne slobodní voliť, dokonca musia voliť, pretože každý nejakým spôsobom musí prežiť svoj život(človek je odsúdený k slobode). Volíme, aby sme si vytvárali vlastný osud, vlastnú podstatu.. Sartre však hovorí, že väčšina ľudí si neuvedomuje, že majú slobodu, čiže žijú v sebaklame. Na druhej strane však Sartre zdôrazňuje, že sme síce slobodní, ale zároveň zodpovední za seba aj druhých. Tu sa objavuje existenciálny konflikt – strach, beznádej...či som