SVÄTOŠTEFANSKÉ LEGENDY       Stredoveké legendy, z lat. legendum, t.j. to, čo sa má, čo sa odporúča čítať, sú životopisy svätých. V stredoveku patrili popri kronikách a análoch medzi najrozšírenejšie literárne žánre. Bolo by nesprávne pokladať legendy za historické diela, hoci často obsahujú aj veľa historických údajov. Sú to zväčša voľne spracovania životov svätých, hovoriace o ich pôvode a živote, ako aj o zázrakoch vykonaných ich priamym zásahom alebo na ich príhovor. Hlavnou úlohou legiend bolo na životoch svätých ukázať vzory kresťanského života, hodné nasledovania aj ostatnými kresťanmi. Hlavným zámerom pisateľa legiend bolo ukázať svojho svätca-hrdinu v čo najpriaznivejšom svetle. Hlavným meradlom tu však nebola svetská úspešnosť ústrednej postavy, ale jej zameranosť na transcendentno, služba a oddanosť Bohu ako Stvoriteľovi a Hybateľovi celého sveta. V stredoveku totiž v predstavách ľudí Boh neustále zasahoval do každodenného života i cez svojich prostredníkov – „Božích mužov a žien“, vedúcich bohumilý život v očiach vtedajšej spoločnosti bez ohľadu na triedne postavenie. Ak by sme za meradlo vplyvu toho-ktorého svätca na území dnešného Slovenska vzali počet chrámov im zasvätených, jednoznačne by to vyhral svätý Štefan. Poznáme do 100 patrocínii – kostolov zasvätených tomuto svätcovi, z toho 14 je dnes už zaniknutých. Jeho kult je a bol taký rozšírený aj preto, lebo ho ľud považoval za zakladateľa kresťanského Uhorského kráľovstva. Nečudo, že sa nám zachovali až tri legendy, opisujúce jeho život a dielo, najmä christianizačnú politiku : boje s maďarskými pohanskými kniežatami (Ajtony, Kopáň) a organizáciu cirkevného života. Vytvárajú výrazné, ale pomerne odlišné idealizované portréty panovníka a svätca Štefana I. V Legende maior oslávenec vystupuje ako pokorný a bohabojný vládca a dobrodinec chudobných, vdov a sirôt a zakladateľ kostolov, kláštorov a biskupstiev. V Legende minor sa z neho stáva tvrdý bojovník za kresťanskú vieru, udatný rytier, porážajúci nepriateľov kresťanstva a spravodlivý a energický osnovovateľ mocnej kráľovskej vlády. V Legende Hartvikovej sa už takmer celkom ponára do neskutočnej atmosféry mystiky a fantastiky (zázraky za Štefanovho života a najmä po jeho smrti).   Zakladateľ kráľovstva – Legenda maior sancti Stephani regis   Vznik Väčšej legendy svätého Štefana kráľa sa kladie do rokov 1077–1083, teda predpokladá sa, že vznikla najneskôr pred vyhlásením kráľa Štefana za svätého v roku 1083, podľa J. L. Csóku okolo roku 1080. V staršej historiografii sa vyskytovali aj názory, že najstaršou legendou o svätom Štefanovi je Menšia legenda, no v súčasnosti prevláda názor, že najstaršou legendou o kráľovi Štefanovi je Väčšia legenda. Meno autora legendy nepoznáme a v odbornej literatúre o legende sa ani nevyskytuje konkrétne predpokladané mená jej prípadného autora. Všeobecne sa prijíma, že autor bol benediktín, podľa J. L. Csóku z Pannonhalmy. V staršej historiografii sa vyskytovali názory, že jej autor bol cudzinec, podľa G. Paulera Čech. Od prvej polovice nášho storočia však prevláda názor, že jej autor bol Maďar i keď sa v texte dajú nájsť i dôkazy, ktoré tomu odporujú. Na príslušnosť autora k benediktínskej reholi poukazuje jeho dobrá znalosť Reguly benediktínov (rehoľných predpisov a pravidiel), ako aj Života svätého Benedikta a benediktínskych osobností v Uhorskom kráľovstve v časoch panovania svätého Štefana. Z diela tiež vyplýva, že jeho autor poznal aj Život svätého Vojtecha od rímskeho benediktína Canaparia, Skutky Konráda II. cisára, ktoré napísal po jeho smrti v roku 1039 jeho dvorný kaplán Wip, rovnako poznal Životopis svätého Martina od S. Severa a aj Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka. Napriek literárnemu rozhľadu autora legenda nie je štylisticky vynikajúcim útvarom. Autor sa vôbec nesnažil písať literárne ozdobným štýlom. K tomu azda možno dodať, že na niekoľkých miestach zápasil s latinčinou tak, že z vyjadrení v zachovaných textoch nie je celkom jasné, čo chcel povedať. Samozrejme, príčinou môže byť aj okolnosť, že text bol viacnásobným odpisovaním porušený, boli z neho vynechané slová atď. Bádatelia zaoberajúci sa Väčšou legendou zhodne o nej konštatujú, že je neukončená, chýba jej záver. V životopisoch svätých býva totiž zvyčajné, že sa nehovorí len o skone svätca, ale aj o jeho pohrebe a mieste pochovania, aj o zázrakoch, ktoré sa stali na jeho príhovor. Záver v tejto legende chýba a vysvetľuje sa to tak (hoci nato niet konkrétnej opory), že pôvodné znenie iste malo záver, ktorý neskorší odpisovatelia legendy vynechali (vypustili). Text Väčšej legendy sa zachoval len v neskorších odpisoch: 1.       Najstarší zachovaný odpis Väčšej legendy je v tzv. Ernstovom kódexe z konca 12. storočia, ktorý bol pôvodne od 13. storočia v majetku cistercitského kláštora vo Vyšnom Brode (Česká republika) a maďarský zberateľ L. Ernst ho kúpil v nemeckom antikvariáte a potom v roku 1934 predal Knižnici Maďarského národného múzea v Budapešti (dnes Krajinská Széchényiho knižnica v Budapešti – Országos Széchényi Könyvtár), kde je uložený v rukopisnom oddelení pod signatúrou Cod. Lat. 431. 2.       Predtým sa za najstarší odpis Väčšej legendy pokladal jej neúplný text napísaný začiatkom 13. storočia do heiligenkreuzskeho pasionálu (Magnum legendarium Austriacum z rokov 1181–1260). 3.       Odpis zo začiatku 13. storočia zapísaný v Legendáriu cistercitského kláštora v Lilienfelde v Dolnom Rakúsku (sign. 60). 4.       Odpis z 15. storočia v Legendáriu benediktínskeho opátstva v Melku v Dolnom Rakúsku, uložená pod signatúrou 676 (predtým M 6). Po prvý raz Väčšiu legendu vydal na základe spomínaného rukopisu z Melku A. Mancini v Bratislave v roku 1781. Pre jej nemecké súvislosti ju vydal W. Wattenbach v Monumenta Germaniae historica, Scriptores XI (1854) podľa spomínaného neúplného textu v heiligenkreuzskom pasionáli; z neho čerpala aj edícia S. L. Endlichera (1849). Na základe Ernstovho kódexu, ktorý obsahuje najautentickejšie znenie Väčšej legendy, ju vydal v roku 1928 E. Varjú a o desať rokov po ňom E. Bartonieková a podľa Varjúovej edície A. F. Gombos (1938). Maďarské preklady vydal K. Szabo a E. Varjú, slovenský neúplný preklad F. V. Sasinek, český neúplný preklad R. Pražák.   OBHAJCA SPRAVODLIVOSTI – Legenda minor sancti Stephani regis   F. V. Sasinek vo svojej edícii štefanských legiend kladie Menšiu legendu svätého Štefana kráľa na prvé miesto, hoci podľa terajšieho stavu bádania sa Menšia legenda pokladá za chronologicky druhú v poradí štefanských legiend. Možno v nej vidieť doplnenie Väčšej legendy o údaje, ktoré v nej neboli, najmä o zanedbávané politické udalosti a svetské vzťahy, aby celkový opis bol úplnejší. Po charakteristike činnosti veľkokniežaťa Gejzu sa v Menšej legende hovorí o narodení svätého Štefana, o jeho detskom veku, o vzbure proti Štefanovi v južnom Zadunajsku, o nadáciách Štefana v cudzine, o porážke Pečenehov, o potrestaní svojvoľne postupujúcich vojakov, o atentáte plánovanom na kráľa a jeho odpovedi naň a napokon o tom, čo sa už predtým vyzdvihlo ako chýbajúce pri Väčšej legende, o jeho smrti, pochovaní a vyhlásení za svätého. Podľa E. Bartoniekovej vznikla Menšia legenda v časoch kráľa Kolomana (1095–1116) pred rokom 1108. Podľa L. J. Csóku vznikla bezprostredne po smrti Ladislava I. (1095), teda už v posledných rokoch 11. storočia. Pravda, do skorších čias vznik legendy nemožno klásť, pretože sa v nej spomína kráľ Ladislav ako nebohý. Autor legendy bol kňaz, najpravdepodobnejšie pannonhalmský benediktín. Odôvodňuje sa to vplyvmi Regule benediktínov a Života svätého Benedikta na formulácie v legende, zdôrazňovaním práva Pannonhalmy na desiatky v južnej časti Zadunajska a znalosťou pannonhalmskej zakladacej listiny, ako aj Života svätého Martina (z Tours), ktorý bol už vtedy v knižnici kláštora v Pannonhalme. No autor poznal aj Canapariov Život svätého Vojtecha. Autor legendy predstavuje kráľa Štefana nielen ako milosrdného a zbožného, až rehoľníka–svätca (koncepcia Väčšej legendy), ale ako veriaceho panovníka, ktorý popri dobrých skutkoch, zakladaní kostolov vedel aj tvrdou rukou vysluhovať spravodlivosť a tým presadzovať rozširovanie a vládu kresťanských mravných názorov. Menšia legenda je literárne dokonalejším výtvorom ako o vyše štvrťstoročia staršia Väčšia legenda. Autor mal hlbšie klasické vzdelanie, poznal Horatia, Persia, Jordana a azda aj Livia a bol oboznámený dobre aj s pravidlami rýmovanej prózy. Pri podrobnejšej analýze sú zrejmé aj štylistické výpožičky z Väčšej legendy, ba aj znalosť Druhej knihy zákonov svätého Štefana. Podľa B. Hómana je opis udalostí v Menšej legende menej hodnoverný. Podľa L. J. Csóku, naopak, je hodnovernejší a všeobecné vyjadrenia Väčšej legendy rozširuje a dopĺňa o konkrétne (historické) údaje. Ba L. J. Csóku pokladá autorov Väčšej a Menšej legendy za tú istú osobu, čo historické bádanie neakceptovalo. Menšia legenda sa zachovala v tých istých kódexoch ako Väčšia legenda. Edície Menšej legendy sú spravidla spojené s vydaniami Väčšej legendy. Po prvý raz Menšiu legendu teda vydal A. Mancini v roku 1781 v Bratislave podľa rukopisu z Melku, potom na základe textu v heiligenkreuzskom pasionáli v 19. storočí S. L. Endlicher, W. Wattenbach, F. Mátyás a napokon v 20. storočí podľa textu v Ernstovom kódexe E. Varjú, E. Bartonieková a A. F. Gombos. Nie celkom úplný slovenský preklad kapitol 2–8 vydal F. V. Sasinek a český preklad kapitol 2, 3, 5 a 7 vydal R. Pražák.   HORLIVÝ ROZŠIROVATEĽ VIERY – Legenda sancti Stephani regis ab Hartvico episcopo conscripta   Z troch svätoštefanských legiend je Hartvikova legenda najväčšia a podľa prevážnej väčšiny tých, čo sa ňou zaoberali, v porovnaní s Väčšou a Menšou legendou aj mladšia. Vyše polovice jej textu tvoria prevzatia z Väčšej a Menšej legendy svätého Štefana kráľa, pričom neraz ide o doslovné preberanie celých kapitol, inokedy sa zasa preberané kratšie úseky striedajú. Vlastný text autora legendy tvoria tiež niekedy celé alebo takmer celé kapitoly, inokedy sú to niekoľkoriadkové alebo iba niekoľkoslovné vsuvky. Celkove je Hartvikova legenda v porovnaní s Menšou a Väčšou legendou reprezentatívnejším literárnym dielom. Hoci hneď na začiatku legendy uvádza jej autor svoje meno (Cartuicus) a svoju cirkevnú hodnosť, ako aj svoje venovanie kráľovi Kolomanovi, ktorý ho poveril napísaním tejto legendy, názory historikov na čas jej vzniku a osobu autora boli diferencované. Azda za najextrémnejší treba pokladať názor J. Karácsonyiho (1891), ktorý vznik legendy predpokladal až v 13. storočí, keď malo byť dielo venované mladšiemu bratovi kráľa Bela IV., vojvodovi Kolomanovi. Pod tlakom kritiky J. Karácsonyi neskôr v roku 1901 zmenil názor, no aj tak predpokladal, že pôvodný text Hartvikovej legendy bol rozšírený rozsiahlymi vsuvkami okolo rokov 1150 a 1190. Naproti nemu G. Pauler už v roku 1892 kládol vznik legendy do čias vlády Kolomana (1095–1116), G. Györffy do čias hneď po roku 1100 a do tých istých čias kládol jej vznik aj Z. Tóth a L. J. Csóka. V prítomnosti úplne prevláda názor vyslovený v úvode k poslednej kritickej edícii od E. Bartoniekovej, podľa ktorej Hartvikova legenda vznikla koncom vlády Kolomana I. v rokoch 1112–1116. Rozličné názory boli aj na to, kto bol vlastne biskup Hartvik. Zhoda názorov bola iba v tom, že išlo o cudzinca, ktorý pôsobil v Uhorsku. G. Pauler správne stotožnil Hartvika s rábskym (győrskym) biskupom Arduinom, ktorého poslal kráľ Koloman v roku 1097 na čele svojho posolstva na Sicíliu. Pre pomerne málo frekventovaný starý názor (z roku 1854), že autorom legendy bol regensburský biskup Hartvik (1105–1126) niet hodnoverných dôkazov. Ináč prívržencom tohto názoru bol aj F. V. Sasinek. Z. Tóth už v roku 1942 a po ňom L. J. Csóka (ešte aj v roku 1967) stotožnil biskupa Hartvika s benediktínom z kláštora v Hersfelde, ktorý sa tam v roku 1072 stal opátom, za biskupa ho vysvätili v roku 1085 a do roku 1088 bol magdeburským arcibiskupom. Odtiaľ odišiel a čoskoro po príchode sa stal najvýznamnejším diplomatom kráľa Ladislava I. Tento názor spochybnil už v roku 1961 J. Deér, ktorý dokázal, že hersfeldský opát Hartvik zomrel už v roku 1090. V prítomnosti prevláda medzi historikmi názor, že autor legendy Hartvik bol spomínaný rábsky biskup Arduin a túto legendu napísal v pokročilom veku na konci svojho života. Hartvikova legenda zatlačila do úzadia Väčšiu a Menšiu legendu, na ktoré sa takmer zabudlo. Jestvujú dve skupiny odpisov Hartvikovej legendy s čiastočne rozdielnymi textami. Do prvej patrí: 1. text na ff. 75–90V v rukopise zo 14.–15. storočia, uloženom pod signatúrou 832 v rukopisnom oddelení Národnej knižnice vo Viedni; 2. text na fol. 397V–402 v rukopise z 15. storočia signatúry I. 76 v Baťánovskej knižnici v Albe Iulii v Rumunsku. Do druhej skupiny (rodiny) rukopisov patria: 3. text na fol. 28–38 v rukopise z konca 12. alebo zo začiatku 13. storočia, uloženom pod č. 69 v knižnici cistercitského kláštora v Reune v rakúskom Štajersku; 4. text na fol. 1–25V v rukopise z 15. storočia č. 18624, uloženom v Štátnej knižnici v Mníchove; 5. text na fol. 84–90V v rukopise z konca 15. storočia č. 3662 v Národnej knižnici vo Viedni; 6.–7. texty v rukopisoch z 15. storočia uložených v Bruseli a v Paríži; 8. text v inkunábule č. 57, v Apponyiovskej knižnici, uloženej v Krajinskej Széchényiho knižnici v Budapešti; 9. napokon k tejto skupine rukopisov patrí aj v podrobnostiach odlišný text na fol. 82–101V v rukopise z konca 12. alebo začiatku 13. storočia, uložený v Budapešti pod signatúrou Cod. lat. medii aevi 17. Hartvikova legenda bola prvý raz vydaná už v diele Legendy svätých Uhorského kráľovstva neobsiahnuté v Histórii Lombardie (Legendae sanctorum regni Hungariae in historia Lombardica non contentae) v Augsburgu v roku 1486. Zo starších ťažko prístupných edícií vyšla v Životoch svätých od Suria, v Acta Sanctorum vydávaných bollandistami pod dátumom sviatku 2. septembra a v Stiltingovom životopise svätého Štefana, uhorského kráľa, ktorý vyšiel v Rábe v roku 1747 a v Košiciach v roku 1767. Vydal ju aj prvý editor súboru uhorských rozprávacích prameňov I. G. Schwandtner (Viedeň 1746). Z neskorších editorov ju vydal S. L. Endlicher, v MGH SS XI W. Wattenbach, M. Florianus a E. Bartonieková. Neúplný český preklad (kapitoly 1, 9, 11, 23, 24 a 25) vydal R. Pražák a jej text vo svojej štúdii parafrázoval F. V. Sasinek. Použitá literatúra:   1.       Marsina, R.: Legendy stredovekého Slovenska. vyd. 1, Budmerice : vydavateľstvo RAK, 1997, s. 47–48, 63–64, 97–100 2.       Minárik, J.: Stredoveká literatúra. vyd. 2, Bratislava : SPN, 1980, s. 169–170