Vypracovala:Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

Život človeka v starovekom Grécku i Ríme ovplyvňovalo vo všetkých jeho aspektoch náboženstvo. Grécke náboženstvo (takisto ako rímske) bolo polyteistické, čo znamená, že Gréci uznávali mnoho bohov a zbožštených hrdinov. Antickí bohovia sa podobali ľuďom, mali zlé aj dobré vlastnosti a od obyčajného človeka sa líšili nesmrteľnosťou. Hlavné postavy gréckej mytológie, náboženské kulty a obrady sú nám známe z homérskych eposov. Keďže sa grécke osídlenie spolu s gréckou kultúrou šírilo už od čias veľkej kolonizácie do Stredomoria a Malej Ázie, do gréckeho náboženstva prenikali mnohé myšlienky a prúdy z orientálnych náboženstiev, predovšetkým mystériá a kult panovníka, ktorý ako prvý prebral Alexander Veľký a neskôr ho využívali rímski cisári. Samotné rímske náboženstvo bolo sprvu náboženstvom uctievajúcim predkov a prírodu a neskôr prebralo grécke vzory.

 

Gréci i Rimania prichádzali do styku aj so židovským náboženstvom, ktoré bolo monoteistické (uznávalo len jedného Boha), no do grécko-rímskeho sveta hlbšie nepreniklo. To sa podarilo až kresťanstvu, ktoré vychádzalo z judaizmu, no zbavilo sa jeho náročných náboženských predpisov a výlučnej orientácie na židovský národ. S náboženstvom bola spočiatku úzko spätá filozofia, ktorá predstavovala bádanie o svete a jeho podstate. Najvýznamnejšími gréckymi filozofmi boli Sokrates (žil na prelome 5. a 4. stor. pred Kr.), ktorý presadzoval názor, že ku všetkému poznaniu sa možno dopracovať pomocou jednoduchých otázok, Platón (427-347), ktorý tvrdil, že náš materiálny svet je len odrazom sveta dokonalých ideí a Aristoteles (384-322), ktorý bol Platónovým žiakom a svojím dielom položil základy logiky, estetiky a etiky. Počas územného a mocenského rozmachu Grécka a Rímskej ríše kvitla filozofia stoikov (Seneca, Marcus Aurelius), ktorí videli zmysel života v mravnej dokonalosti človeka a zdôrazňovali rovnosť ľudí. Posledným učencom staroveku a prvým učencom stredovekým bol Aurelius Augustinus (354-430), ktorý vo svojom hlavnom diele O obci Božej prepojil platónske učenie o svete ideí a matérií s kresťanskou vierou. Filozofia sa okrem výkladu sveta zaoberala aj poznávaním prírody a jej zákonitostí a dala tak základ prírodným vedám. Mnoho filozofov, ako napríklad Pythagoras, či Thales nám priniesli poznatky z fyziky či matematiky.

 

Vedecké bádanie zažilo svoj rozkvet v helenistickom období, keď vznikli nové kultúrne centrá v Alexandrii, Antiochii a Syrakúzach. V Syrakúzach pôsobil geniálny fyzik Archimedes, v Alexandrii matematik Euklides, astronómovia Erastostenes, ktorý vypočítal pomerne presný obvod zeme a Ptolemaios, zástanca geocentrickej slnečnej sústavy. Okrem prírodných vied Gréci dali vznik aj dejepisectvu. Spočiatku nešlo o kritické skúmanie minulosti, ale len o zbieranie príbehov, no na rozdiel od Orientu, tieto príbehy neslúžili na oslavu panovníkov a ich činov. Prvým naozaj dejepisným dielom je pojednanie o grécko-perzských vojnách od Herodota. Peloponézsku vojnu opísal dejepisec Thukydides. Najznámejším historikom starovekého Ríma bol Titus Livius, ktorý však rímske dejiny spísal skôr so zámerom mravne poučiť ako opísať pravdivé udalosti. Populárne boli aj Tacitove Annales a Suetoiniove Životopisy dvanástich rímskych cisárov. V staroveku bolo rozvinuté aj rečníctvo, ktoré bolo súčasťou vzdelania každého štátnika. Vrchol dosiahlo v 4. stor. pred Kr., azda najslávnejším rečníkom bol Démosthenes. Dôležitým odkazom antiky je právo – prínos Ríma do pokladu antickej kultúry. Poslednou a najplnšou zbierkou rímskeho práva je Justiniánov právny kódex (6.stor.), z ktorého vychádzalo cirkevné aj svetské právo stredovekej Európy. V antike vznikli aj takmer všetky literárne druhy známe v európskej kultúre. Najstaršou duchovnou gréckou literárnou pamiatkou je Homérov epos Ilias, opisujúci Trójsku vojnu a Odyssea o putovaní ithackého kráľa Odyssea po dobytí Tróje. Homérove dielo vo svojej dobe predstavovalo základ školského vzdelania, učilo sa na ňom čítanie, písanie, veľký vplyv malo na všetky druhy umenia. Prvým tvorcom didaktického (náučného) eposu bol Hesiodos vo svojom diele Práca a dni. Grécku poéziu preslávila talentovaná Sapfó z ostrova Lesbos. Grécke divadlo malo korene v náboženstve. Vzniklo z náboženského sprievodu na počesť boha Dionýza. Na čele sprievodu šiel herec oblečený do kozej kože, ktorý spieval a zbor za ním odpovedal na jeho spev; tak vznikol divadelný dialóg. Neskôr sa divadlo presunulo do amfiteátrov, polkruhových otvorených divadiel. Hercami smeli byť len muži, pri predstavení nosili na tvárach masky. Hlavným prestaviteľom gréckej drámy bol Sofokles (Antigona, Oidipus kráľ) komédie tvoril Aristofanes (Ženský snem, Lysistrata). Rímska literárna tvorba vychádzala z gréckej. Významné sú predovšetkým diela rímskych básnikov Vergília (Roľnícke spevy, Aeneis) a Ovídia (Premeny, Umenie milovať).

 

Dôležité miesto v antickom umení má výtvarné umenie (maliarstvo a sochárstvo) a architektúra. Predstavu o antickom maliarstve, z ktorého sa veľa do súčasnosti nezachovalo, nám dávajú predovšetkým vázové maliarstvo a rímske remeselné nástenné maliarstvo z Pompejí. Vázové maliarstvo sa postupne vyvíjalo z jednoduchých geometrických obrazcov na prepracovanú červeno a čirtnofigúrovú keramiku. Na vázach boli zobrazené známe výjavy z gréckych dejín a mytológie. Najstaršími gréckymi sochárskymi výrobkami boli drobné plastiky, od 7. storočia pred Kristom sa objavujú veľké sochy, na ktorých strnulom postoji a úsmeve je bádať vplyvy z Egypta a Asýrie. Najväčší rozkvet zaznamenalo grécke sochárstvo v klasickom období, dokonalosť tvarov a harmonická krása sôch Feidia, Praxitela, či Miróna nikdy neboli prekonané.

 

Najstaršie pamiatky gréckej a rímskej architektúry sa zachovali len sporadicky, pretože boli postavené prevažne z dreva. Prvými zachovanými stavbami sú paláce z Kréty, Mykénske hradby, hrobky a zvyšky palácov. V období veľkej kolonizácie nastal rozmach stavby chrámov, ktoré boli ozdobené stĺpmi, sochami a reliéfmi. Vyvinuli sa tri stavebné slohy, ktoré rozoznávame podľa tvaru stĺpov: najstarší dórsky – mohutný stĺp bez ozdobnej hlavice, iónsky, pre ktorý je typická ulitovito zakrútená ozdoba hlavice a korintský s hlavicou bohato zdobenou rastlinným motívom. Medzi najvýznamnejšie grécke architektonické pamiatky patrí Akropola v Aténach, kde vyniká chrám bohyne Atény – Parthenon. Veľkolepou rímskou pamiatkou je Colosseum, divadlo, kde sa odohrávali gladiátorské zápasy, Circus Maximus, kde sa konávali preteky a Forum Romanum.

 

 

Otázky:

  1. Aké bolo grécke a rímske náboženstvo?

  2. Ktorí boli najvýznamnejší grécki filozofi?

  3. Vymenuj aspoň jedného gréckeho matematika, fyzika a astronóma.

  4. Prečo je pre nás dôležité rímske právo?

  5. Čo opisujú Homérove diela Ilias a Odyssea?

  6. Popíš grécke divadlo.

  7. Vymenuj aspoň dvoch gréckych sochárov.

  8. Vymenuj jednu grécku a jednu rímsku architektonickú pamiatku.

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha, 1999