Štáty sa postupne prestali zaujímať len o seba a počínali žiarlivo pozerať na susedove úspechy. Táto snaha byť najlepším vyvrcholila po zjednotení Nemecka v roku 1871 a po vojne s Francúzskom, keď Nemci získali Alsasko - Lotrinsko, významný zdroj nerastných surovín, ktoré boli pre Nemecko nutné k hospodárskemu vzostupu. V nasledujúcich rokoch sa Nemecku darilo v oblasti hospodárstva i zbrojenia. Onedlho sa mohlo svojím vojenským potenciálom a hospodárskou silou rovnať ostatným vyspelým štátom, ktoré boli na svete a rozhodovali o hospodárskom, ale i politickom dianí vo svete. Boli to hlavne Anglicko, Francúzsko, Rusko a Rakúsko - Uhorsko. Mimo Európy k nim patrili i USA a Japonsko. Teraz sa k nim radilo i Nemecko /asi tak koncom minulého storočia/. I keď Nemecko bolo vysoko vyspelým štátom, malo málo obsadeného územia. Okrem vlastného územia mu chýbali kolónie, dôležité súčasti vojenskej i hospodárskej politiky i stratégie. Pred zjednotením v roku 1871 nemalo možnosť kolonizovať ako malé štáty. Veľké vyspelé veľmoci ako Anglicko, Francúzsko, Rusko i USA sa zato rýchlo rozširovali do celého sveta a získavali tak na sile. Veľká Británia mala prevahu na mori a v Ázii mala veľké kolónie siahajúce do Indie. Francúzi okrem veľkého územia na severe Afriky taktiež požadovali od Nemecka i navrátenie Alsaska - Lotrinska. Rusko sa pri kolonizácii orientovalo najmä na okolité štáty, chcelo si zabezpečiť úžiny Bospor a Dardanely, aby tak malo voľný priechod do Stredozemného mora. Z podobných dôvodov túžilo po štátoch Balkánskeho polostrova. Nemecko žiarlivo sledovalo územnú prevahu svojich súperov. Požadovalo "znovurozdelenie" sveta, ktoré by samozrejme vyšlo v jeho prospech. Nemci stále rozmýšľali nad spôsobom, akým by mohli ovládnuť väčšiu časť sveta ako ich súperi. Nemecký vojenský potenciál neustále rástol a s ním i rakúsko-uhorský, pretože každá novinka, ktorá sa objavila vo výzbroji nemeckej armády sa onedlho dostala i do výzbroje Rakúsko - Uhorska. Nemci sa stále usilovali vymyslieť vhodný spôsob na ovládnutie sveta. Nebáli sa vojny, ale nemohli si dovoliť rozpútať vojnu bez vhodnej zámienky či výhovorky, pretože sa domnievali, že by tým veľmi pobúrili svet a všetci by sa postavili proti nim, čo sa nakoniec i stalo. V roku 1908 si Rakúsko -Uhorsko pripojilo k svojmu územiu Bosnu a Hercegovinu. Vzrástla tak už dosť veľká nespokojnosť slovanských národov, ktoré túžili po samostatnosti. Boli však pod nadvládou Tureckej ríše. Túžba po samostatnosti vohnala balkánske štáty do vojny v roku 1912. Podarilo sa im vymaniť z tureckej nadvlády a na mape tak pribudli nové štáty. Zavládla však medzi nimi nespokojnosť a v roku 1913 kvôli Bulharskej nespokojnosti vypukla ďalšia vojna. Rakúsko - Uhorsko však plánovalo zabrať i iné štáty balkánskeho polostrova. Tak nespokojnosť slovanských národov na Balkáne vzrástla. I Slováci a Česi neboli spokojní so životom v Rakúsko - Uhorsku, ale nedávali to najavo, aspoň nie tak extrémne ako na Balkáne. Európske mocnosti sa medzitým rútili do vojnovej katastrofy. Nemecko bolo pripravené kedykoľvek zaútočiť. "Nemecko je obkľučované, utláčané, stále mu niekto ubližuje", to bol rozšírený názor v ríši. "Ale už bolo dosť útlaku, je nutné povedať dosť a presadiť svoje sväté požiadavky", to bola druhá časť názoru. Armáda bola prudko rozšírená a zbrojovky vybavovali armádu štandardnými zbraňami stále viac a viac. Teraz už nebola dôležitá otázka, či vypukne vojna, ale ľudia sa pýtali kedy a kde sa začne. Takisto Anglicko i Francúzsko rátali s možnosťou vypuknutia vojny a boli stále pripravení. Nemecko už iba nedočkavo čakalo na vhodnú príležitosť, zámienku, ktorá by mu mohla dať "voľnú ruku" pri rozhodovaní o začatí vojny, ktorá by podľa ich mienky Nemecku priniesla totálne víťazstvo a moc nad svetom. Nemci nepredpokladali, že by sa mohli vyskytnúť nejaké problémy pri ujímaní sa svetovlády. Aj tak však nemohli rozpútať vojnu iba tak. Potrebovali zámienku. Nečakali však dlho a ona prišla sama a nečakane.